Koľko lásky môže chovať jeden človek k druhému. Túto otázku som si často položila už ako dieťa a nespočetne veľa krát potom čo som nastúpila do služby k pánovi Aberfortovi. Vždy som bola len obyčajná slúžka Bernadeta, s obyčajným životom. A v práci som bola svedkom neobyčajnej lásky.

Slúžila som a zároveň aj bývala vo veľkom dome uprostred lesov. Spoločne so mnou dom obývali aj kuchárka Peverly a komorník Hugo. Peverly bola staršia pani s ktorou sme si veľmi nerozumeli kvôli priepastnému vekovému rozdielu medzi nami. A Hugo akokoľvek mlado vyzeral, vo vnútri to bol starý deduško túžiaci len po tichu a spoločnosti svojich drahocenných kníh, ktoré vo svojom voľnom čase hltal jednu za druhou.

Pán Aberfort s nami nebýval. Vlastnil veľa podobných aj odlišných domov v ktorých striedavo býval a vodil si do nich hostí. Bolo to tak dobre. Na vonok pôsobil ako vysoký, štíhly, hnedovlasý, hnedooký muž s vybranými spôsobmi a vždy dokonale padnúcim oblekom, očarujúco. Pod povrchom sa skrývalo čosi úplne iné. Bol múdry, vypočítavý, manipulátorský, všímavý a pomstychtivý. Klamal tak ľahko ako dýchal a pravda sa z jeho úst nedala rozlíšiť od klamstva. Navyše mal povesť filantropa, ktorá k nemu neustále privádzala ďalšie a ďalšie bezbranné duše žiadajúce o pomoc. Aberfort nikdy neodmietol pomôcť, ale nikdy nepomáhal nezištne. Vždy si za to niečo vypýtal a mal dosť peňazí na to aby s tým polícia ani iné zákony nič neurobili. Všetci v dome sme z neho mali strach a preto vždy keď prišiel sme stáli v pozore. Iba málokedy prišiel sám a keď už, tak nám bolo jasné, že ho nemáme vyrušovať.

Inak tomu nebolo ani v ten jeden jesenný večer keď prišiel. Sám sa zamkol vo svojich izbách a ja s Hugom sme si vydýchli.

„Čo myslíš, že sa stalo s tou blondýnou čo tu s ním bola minule?“ Spýtala som sa Huga neskoro večer keď som spratávala zo stola večeru, ktorej sa pán Aberfort ani nedotkol.

Hugo iba mykol plecom.

„Videl som ich tu už veľa. Prestal som nad tým premýšľať.“ Poznamenal a otočil ďalšiu stranu v knihe.

Neprestávalo ma udivovať ako dokáže stáť, vnímať a popri všetkom čítať.

„Aj ja som ich tu už zopár videla, ale táto mi prišla milá.“  Hugo iba nezaujato mykol plecom.

„Keď myslíš.“

Bolo mi jasné, že teraz je už zbytočné mu čokoľvek hovoriť keďže sa dostal na miesto odkiaľ ho dokázalo len málo čo vytrhnúť.

Ďalej som spratávala nedotknuté jedlo a načúvala napätému tichu rozliehajúcom sa po celom dome ako ranná hmla, keď sa odrazu znova ozval Hugo.

„Ahoj, Peverly.“

Až som nadskočila od ľaku keď sa za mnou odrazu zjavila. Toto robievala vždy. Roky života ju naučili chodiť potichu ako tieň. Na nešťastie tie isté roky jej aj podrezali jazyk a čo slovo to urážka alebo uštipačná poznámka. Vo vnútri som sa pripravila na spŕšku kritiky alebo iných narážok a úctivo som sklonila hlavu.

„Prepáč nevšimla som si ťa.“ Povedala som čo najúctivejšie a najprevinilejšie.

„To nevadí dieťa.“ Povedala, a zobrala tanier s ovsenou kašou, ktorú položila na vozík hneď vedľa zvyšného jedla ktoré som tam ukladala.

„Počula som, že si mala viac práce so všímaním si vecí do ktorých ťa nič.“

Zaskočene som stŕpla. Prerývane som sa nadýchla a pomaly vydýchla. Peverly vždy vedela o všetkom čo sa v dome šuchlo a preto ma už neprekvapovalo, že o tom vie, ale zimomriavok som sa z toho aj tak nevedela zbaviť.

„Ja…ja… len som…“ Hľadala som slová ale nešli mi na rozum. Naozaj som si nemyslela, že som spravila niečo zlé, ale pri Peverly som si nemohla byť ničím istá.

„Neospravedlňuj sa mne dieťa. Ospravedlňuj sa sebe. Kladieš zlé otázky. Nemôžeš byť taká hlúpa, že nevieš na čo slúži pivnica a prečo sú jej dvere vždy zamknuté. Navyše nie je tajomstvo, že Aberfortovi krv nevadí.“

„Peverly.“ Zavrčal Hugo bez toho aby odtrhol pohľad od strán knihy.

„Takže si myslíš, že ju…“ nedokončila som pretože už len tá predstava mi naháňala hrôzu.

„To neviem ale neprekvapilo by ma to. Spomínaš predsa čo sa stalo tomu zlodejíčkovi čo tu bol minulý mesiac.“

Prikývla som, aj keď som pochybovala že starší muž ktorý sem zhruba pred mesiacom spolu s pánom Aberfortom prišiel bol zlodej. Mal vybrané spôsoby a vždy sa každému pozdravil. Skôr ako ale stihol odísť naňho pán Aberfort z nejakého dôvodu poštval psi a tie ho dohrýzli tak, že na druhý deň zomrel. Bol to len jeden z mála podobných zážitkov kvôli ktorým som sa pána Aberforta bála. Nepomáhali tomu ani polovačky na ktoré sa často vydával a vždy sa z nich vrátil s úlovkom.

Inak tomu nebolo ani ten jesenný deň. Ráno pán Aberfort vyrazil s puškou na lov a nikomu nepovedal kedy sa vráti. V také dni som sa bála otvoriť aj okno. Nešlo mi síce do hlavy prečo by niekto strieľal na svoje vlastné služobníctvo, ale strach vždy prevážil nad zdravým rozumom.

Ten deň bol ale iný. Pán Aberfort, sa vrátil z lovu omnoho skôr ako iné dni, navyše s omnoho vätším úlovkom ako by ktokoľvek čakal. Miesto lesnej zvery mu v náručí spočívala mladá žena. Bola bosá, strapatá, oblečená len v tenkých úzkych bielych šatách, cez ktoré mala prehodené Aberfortovo sako. Bola taká malá a štíhla až som si na niekoľko sekúnd pomyslela, že je to dieťa. Čo bolo ale horšie bola zranená. Po pravom členku jej stekala krv.

„Prines lekárničku a šaty do loveckého salónika.“ Zavrčal na mňa pán Aberfort, a ja som hneď bežala. Niekoľko metrov pred salónikom som spomalila a ticho ako myška sa prikradla k pootvoreným dverám.

„Tak čo dohodneme sa?“ Znel hlas pána Aberforta spoza dverí. Bol rovnaký ako pri každej inej dohode ktorú som ho počula uzavrieť, podliezavý, hladký a sladký ako med.

„Som vám naozaj veľmi vďačná pán…“ Ozval sa ďalší hlas ktorý patril tentokrát žene.

„Moje meno je Aberfort Aluurchin. Teší ma.“

„Aj mňa pán Aberfort. Veľmi si vašej ponuky cením ale pochopte práve som s jedného vezenia utiekla. Nechcem padnúť do ďalšieho.“ Hlas ženy bol tichý, ale ani v najmenšom ustráchaný.

„Tomu rozumiem, ale ešte si to premyslite.“

Začula som kroky a rýchlo odskočila od dverí. Sekundu nato sa otvorili a von vyšiel pán Aberfort.

„Postaraj sa jej o zranenia a daj jej nejakú izbu. Zostane tu tak dlho dokým nepoviem inak.“ Prikázal mi a ja som so sklonenou hlavou prikývla. Počkala som kým odíde pár krokov a až potom vkĺzla do salónika. Žena ktorá tam sedela bola pri najmenšom zvláštna. Vychudnuté telo mala oblečené v tesných bielych šatách. Hnedé vlasy mala strapaté a bosé chodidlá doráňané, nepochybne od behu. Krv na pravom členku je už pomaly zasychala, ale aj napriek tomu ako zúbožene na vonok vyzerala boli jej orieškové oči lemované zelenými prúžkami bystré a duchaprítomné.

„Môžem?“ spýtala som sa úctivo, tak ako ma učili.

„Iste.“ Prikývla a nechala ma pristúpiť bližšie. Zložila som si veci na stolík a posadila sa vedľa nej na koberec. Ako prvé som sa chcela pozrieť na jej nohu.

„Smiem?“  Prikývla a ja som jej vyhrnula sukňu. V polovici lýtka mala škaredú reznú ranu. Nepretrhla jej sval takže ju netrebalo šiť ale bola dosť hlboká aby mohla robyť problémy. Zobrala som dezinfekciu a nakvapkala ju na utierku. Už som sa chcela dotknúť rany, keď sa uhla a zastavila mi ruku.

„Môžem to urobiť aj sama.“

„To je v poriadku je to moja práca.“ Povedala osom a pokračovala čo najjemnejšie v čistení.

„Robíš to za trest?“

„Ako sa to vezme.“ Zaujato naklonila hlavu.

„Povieš mi o tom?“

„Môžem ale len pod podmienkou, že mi povieš čo si myslíte o pánovi Aberfortovi.“

„Že je to lišiak. Vyhýba sa odpovediam a svoje dohody pokladá tak aby vyhovovali len jemu.“ Uznanlivo som prikývla.

„To ste dobre vystihla. Je jedným z ľudí s ktorými sa nikdy nesmiete zapliesť.“

„Kiežby ale už sa bohužial stalo.“

„Ako?“ Povzdychla som si.

„Nie je to pekný príbeh.“

„To nevadí.“ Prikývla som a dokončila som čistenie rany.

„Môj starší brat si od Aberforta požičal peniaze. A bohužiaľ nie raz. Bol to skvelý brat ale strašný človek. Peniaze ktoré si požičal takmer okamžite prehral. Keď pred troma rokmi zomrel, nastúpila som k Aberfortovi do služby. Mala som šťastie, že hľadal slúžku, inak si nechcem ani predstaviť čo by sa stalo ak by nie.“ Pozrela som hore aby som videla ženinu tvár. Pozerala na mňa ľútostivým pohľadom.

„Neľutujte ma prosím. Naozaj to tu nie je také zlé. A mnohí iní sa majú ešte horšie.“

„To je pravda. Nechápte ma zle, ale môj a váš príbeh sú v niečom podobné.“

„Môžte mi o ňom povedať?“ Spýtala som sa so skutočným záujmom.

„Moja rodina žije v osade v lesoch. Do mesta sme nikdy veľmi nechodili a s ľuďmi nevyznávajúcimi našu vieru sme sa nestýkame. Od mala ma učili, že svet je zlý a že dobro je len vo vnútri našej osady. Nikdy som tomu neverila, až dokým mi nedohovorili sobáš s o 30 rokov starším mužom z dediny.“

„Pre všetko čo mi je sveté, to je strašné a navyše nelegálne.“

Mykla plecom.

„Tam to za nelegálne nikto nepovažoval. Rovnako ako nikto nepovažoval za dôležité sa ma na niečo spýtať. Dnes som mala mať pytačky.“

„Ahá, tak preto tie šaty.“ Mykla som hlavou k šatám. Prikývla a s odporom na nej pozrela.

„Ostražitosť mojej rodiny povolila a ja som tak dostala možnosť utiecť. Bežala som tak rýchlo ako som vládala ale prenásledovali ma. Už by ma mali, ak by sa tam odrazu neobjavil pán Aberfort. Vytiahol na nich pušku a oni ihneď zastali. Pokúšali sa s ním vyjednávať. Dokonca naňho môj strýko aj vyskočil ale Aberfortova zbraň bola rýchlejšia.“

„Zabil ho?“

„To neviem. Strýka odtiahli ešte duchaplného, ale tá rana vyzerala zle. Neľutujem ho. Neraz som chcela spraviť to isté a aj by som to spravila, ale nie som ani taká hlúpa aby som kvôli tomu verila Aberfortovi.“

„To robíte veľmi dobre. Je to síce muž s veľkými možnosťami, ale so srdcom čiernym ako noc.“

„Ja viem, ale obávam sa, že nebudem mať na výber a jeho ponuku prijať.“

„A čo vám vlastne ponúkol?“

„Ponúkol mi ochranu a peniaze. Oboje by sa mi teraz zišlo ako soľ.“

„To verím ale premyslite si to ešte. Akonáhle sa pánovi Aberfortovi raz zadlžíte už nie je cesty späť. Úroky ktoré si vypýta nie sú len zlé, ale doslova devastačné.“

„To verím.“ Povzdychla si. Vyzerala taká smutná. Premkla ma strašná túžba jej pomôcť.

„Chcela by som vám nejako pomôcť, ale pravdu povediac neviem ako.“

Žena sa na mňa smutné pousmiala a potlapkala miesto na sedačke vedľa seba. Bez okolkov som si sadla.

„Na začiatok by stačilo, ak by sa z nás stali priateľky. Ste veľmi milá a priateľka ako vy by sa mi teraz zišla viac ako čokoľvek iné.“

Nad takou ponukou som nemusela dlho rozmýšľať.

„V takom prípade…“ Vystrela som k nej ruku.

„…zdravím volám sa Bernadeta. Mám rada mačky a nadovšetko milujem jahodové želé. Pracujem ako slúžka na panstve pána ktorého sa boja ešte aj veveričky na stromoch.“

Žena sa rozosmiala a chytila moju ruku.

„Teší ma Bernadeta, ja som Larisa. Mačku som nikdy nemala a jahody zbožňujem.“

„Tak to si budeme rozumieť.“

Vtedy som ani nevedela akú pravdu som mala. V ten deň som získala kamarátku na celý život. Do tej doby som ani len netušila ako veľmi mi kamarátka chýbala. Hneď na druhý deň ráno som jej priniesla raňajky do izby, keďže som od pána Aberforta dostala príkaz, že jej nesmiem dovoliť sa príliš veľa pohybovať. Chcela som sa pobrať preč, ale keď ma Larisa pozvala k raňajkám neodmieta som.      Nasledujúce dni boli podobné. Larisa nedokázala obsedieť. Neustále chcela niečo robiť. Neustále sa vypitovala každého s čím pomôže a keď už niekto niečo začal robiť takmer okamžite bola pri ňom, aby pomohla s čím sa dalo. Pán Aberfort s toho nebol nadšený, bol zavretý vo svojej pracovni a vyšiel len v vtedy, keď Larise navrhoval dohodu alebo sa jej pýtal na odpoveď. Nikdy mu nepovedala určitú odpoveď čo ho jemne povedané vytáčalo do nepríčetnosti. Cez dvere jeho pracovne bolo počuť ako chodí so strany na stranu. Všetci sme sa ho báli ale na druhej strane sme boli radi, že je Larisa s nami. Čítala si s Hugom, varila s Peverly a so mnou upratovala čo malo za následok, že sme na ňu nechceli dať dopustiť.

Všetko sa to zmenilo na tretí deň od toho čo prišla. Do domu prišiel brat pána Aberforta. Takmer som spadla z nôh, keď som mu to ráno otvorila dvere. Vždy do domu prišiel na veľkom koni čiernom ako atrament. Nikdy neprišiel v ničom inom ako v obleku a okrem bledej pokožky a vkusu sa na Aberforta vôbec nepodobal.

„Zdravím Bernadeta. Ako sa dnes máte?“ Pozdravil ma s úsmevom za ktorým bol ale vidieť smútok.

„Je to podobné ako inokedy ale nemôžem si sťažovať. A čo vy?“ Opýtala som sa ho na oplátku. Vždy bol vľúdny a ľudský. Jeho žena bola rovnaká. Keď som ho púšťala dnu vykukla som spoza dverí či ju nezazriem.

„Kerstin tu dnes nie je, ak ju hľadáš.“

 „Áno, samozrejme. Prepáčte.“

„To je v poriadku. Povieš mi prosím kde mám brata?“

„Je v pracovni. Ak sa ale môžem spýtať, čo je dôvodom Vašej návštevy?“

Aberfortov brat sa na mňa zadíval smutnými čiernymi očami.

„Zavolal ma kvôli žene ktorú prichýlil. Chúďa bude to mať ešte ťažké.“

„To áno, ale ak by som vás mohla požiadať… Prosím prihovorte sa za ňu. Aberfort….“

Zastavil ma rukou a ja som sklonila pohľad.

„Viem čo chceš povedať a nemusíš mať strach. Pokúsim sa s tým niečo spraviť.“ Prikývla som a potom som ho už nechala odísť.

Celý deň som veľmi dúfala, že brat pána Aberforta dodrží svoje slovo. Larisa bola celý deň so mnou bez toho aby niečo tušila. Pracovali sme v záhrade a na sklonku dňa keď sa Larisa išla do izby umyť, ja som išla vyprevadiť Aberfortovho brata. Hugo mu už prichystal koňa k hlavným dverám.

„Urobil som čo som mohol. Ale rozhodnutie je už na ňom.“ Vďačne som sa rozlúčila a odprevadila Aberfortovho brata na okraj pozemku. Keď som sa vrátila prešiel mi mráz po chrbte. Hugo aj Peverly stáli s ušami pritisnutými na dverách loveckého salónika a počúvali. Hneď som vedela čo je vo veci, a obehla izbu k druhým dverám, ktoré viedli do salónika z jedálne. Ako som predpokladala neboli zavreté, ale pootvorené.

„Váž brat vyzerá z diaľky naozaj milo.“ Povedala Larisa zdvorilo, tak ako vždy. Z úkrytu za dverami som mala čiastočný výhľad na izbu. Larisa sedela na čalúnenej pohovke a pán Aberfort sedel v kresle oproti nej. Usŕkaval z vína a tváril sa veľmi dôležito.

„To čo si videla nie je milosť ale zdvorilosť. Pod povrchom toho máme spoločného viac ako si myslíš.“

„Nemyslím si nič, len konštatujem čo vidím.“

„Tieto tvoje diplomatické odpovede ma stále bavia viac a viac. A nakoľko stále odmietaš sa mi zadĺžiť, napadlo mi niečo iné.“

„Pán Aber…“

„Len ma vypočuj.“ Larisa prikývla.

„Takže…“ Odložil víno.

„To, že tu bývaš už tri dni zadarmo považuj za láskavosť. A skôr ako niečo povieš uvedom si akú mám povesť, o ktorej ti nepochybne povedalo moje služobníctvo už prvé posledné. Ponúkam ti prácu. V jednej z mojich firiem hľadajú asistentku. Mala by si rovnaké podmienky ako ostatní, dostávala plat, chodila na obedy a podobné veci čo si vieš predstaviť.“

Larisu to očividne zaujalo, ale zachovala si chladnú hlavu.  

„To znie skvelo, ale čo za to chcete?“

Aberfort mykol plecom.

„Možno tomu nebudeš veriť, ale bohate mi bude stačiť ak sa nasťahuješ do jedného z mojich bytov ktoré prenajímam a každý mesiac mi zaplatíš nájom.“

Larisa si Aberforta premerala od hlavy až po pety.

„Nie je v tom skrytý háčik?“

„Je, ak to prijmeš, do týždňa budeš musieť nastúpiť so zranením alebo bez.“

Larisa sa nad tým zamyslela.

„V tom prípade prijímam.“

Na Aberfortovej tvári sa zjavil potešený úsmev. Zobral z krbovej rímsy víno aj s pohárom ktorý Larise ponúkol. Pokrútila hlavou.

„Nepijem.“

„Ani príležitostne?“

„Nie. Víno mi príliš pripomína krv.“

Aberfort nad tým iba mykol plecom a vzal si vlastný pohár.

„To sa mi na ňom páči najviac.“

Až ma striaslo. Na pánovi Aberfortovi v tej chvíli nebolo takmer nič ľudské. Pripomínal spokojného leva vychutnávajúceho si pohľad na zviera v pasci.

„V tom prípade, by som sa mala ísť pobaliť.“ Povedala Larisa hrdo. Postavila sa pokojne a pobrala sa na odchod. Prešla len pár krokov, keď na ňu Aberfort znovu prehovoril.

„Vidím, že noha sa už lepší. “ Pomaly sa k nemu otočila.

„Nelepší ale nerada so seba robím slabú.“ Potom sa opäť otočila k dverám cez ktoré vyšla do haly. Ja som sa čo najtichšie odplížila od dverí a ponáhľala sa za ňou. Dobehla som ju tesne pred tým ako vošla do svojej izby. Naznačila mi, aby som bola potichu a skôr ako som stihla čokoľvek povedať ma stiahla do izby.

„Počúvala si?“ Spýtala sa ma len čo zamkla.

„Áno.“

 „A čo si o tom myslíš?“

„Že si urobila chybu.“ Povedala som úprimne a usadila sa na posteľ.

„Aberfortova dohoda znie lákavo, ale určite v nej je skrytý háčik.“ Prikývla a začala sa prehrabovať v malej skrini.

„Ja viem, ale nemám veľmi na výber. Slušnej práce je málo. Nemám peniaze ani čo predať aby som ich získala. Navyše tu ani v okolí ostať nemôžem“

Vytiahla zo skrine cestovnú tašku.

„je len otázka času kedy ma moja rodina nájde a odvedie. Čím skôr odídem tým je menšia šanca, že ma nájdu.“

„Tvoje dôvody chápem ale aj tak mi je ľúto, že odchádzaš.“ Larisa sa zastavila a otočila sa ku mne.

„Prečo?“

Mykla som plecom.

„Pred tým ako si prišla to tu bolo iné. Neviem presne ako to opísať ale bolo tu tak sivo, nudne a niekedy desivo. Ty si do tohto domu priniesla svetlo a šťastie. Bojím sa, že keď odídeš tak to tu bude rovnaké ako pred tým.“ Zrazu som si uvedomila, že sedí vedľa mňa.

„Ach Bernadeta, to ma mrzí. Netušila som, že to takto vnímaš.“

„To je v poriadku.“ Povedala som a utrela si červené líca.

„Teším sa, že si dostala takúto možnosť a dúfam v to, že ten háčik o ktorom pán Aberfort hovoril bude naozaj len jediný.“

„To dúfam aj ja.“ Povedala a objala ma okolo pliec. Potom som jej pomohla  pobaliť si tých pár šiat ktoré jej pán Aberfort daroval. Sotva sme tašku zavreli do izby prišla Peverly s perom a papierom a neprestala naliehať až do kým jej Larisa nesľúbila, že jej bude písať listy. To isté musela sľúbiť mne aj Hugovi. Nikdy pred tým som nič také nezažila. Všetci štyria sme sa spolu rozprávali do hlbokej noci. Larisa mala zvláštnu schopnosť ľudí spájať. O to viac nám bolo smutno, keď na druhý deň po obede odišla. Pán Aberfort jej to dovolil. Dokonca dovolil Hugovi, aby ju do jej nového domova odviezol. Pri dlhom lúčení som jej do tašky vtisla obálku s drobným vreckovým na ktoré sme sa jej všetci predchádzajúci večer zložili. Nebolo to veľa, ale všetkých nás upokojovalo vedomie, že aspoň na deň, či dva nebude hladná, ani závislá na pánovi Aberfortovi.

Po tom čo Larisa odišla bol život akosi iní. Do značnej miery sa vrátil do zabehnutých koľají, ale všetci sme cítili, že v dome niečo chýba. A nebol to pán Aberfort, ktorý na druhý deň po Larisinom odchode odišiel tiež. Peverly sa na nás a čo bolo nezvyčajné, aj sama na sebe smiala, aké je hlúpe, že nám chýbajú žena ktorú poznáme sotva tri dni. Ale ja som si uvedomovala, že to nie je to čo nám všetkým v skutočnosti chýba. Larisa mala dar sa prispôsobiť každému s kým bola zrovna v miestnosti. Bola ako balzam na všetky naše boľavé miesta, rovnako ako zrkadlo toho čo sme chceli aby v nás ľudia videli.

Niekoľko dní som sa ju v tom snažila kopírovať. Čítala som si s Hugom a chodila pomáhať Peverly, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Vzdala som to zhruba po mesiaci snaženia, kedy som už všetkým vrátane seba liezla na nervy.

V tom čase aj prišiel prvý dopis. Nikto z nás nečakal, že Larisa peniaze ktoré sme jen dali využije na poslanie listov. Do jednej obálky úhladne poskladala štyri listy. Jeden pre každého z nás, plus jeden pre všetkých troch, kde nám zároveň ďakovala a zároveň nás hrešila za peniaze ktoré sme jej dali. Skrátene tam opísala ako vyzerá jej byt, potom ma poverila, aby som Hugovi aj Peverly dala ich listy a prečítala si svoj. Zväčša písala o tom aký je život v meste iný a ako sa jej darí v práci, ale nezabudla zmieniť aj pár šťavnatých klebiet na záver. Najväčšiu pozornosť ale venovala háčiku o ktorom sme boli obe presvedčené, že sa ukáže. Počas mesiaca ju dva krát neohlásene navštívil pán Aberfort. Ani raz sa nezdržal dlho, ale vždy ju vyľakal. Svoje návštevy odvôdňoval tým, že je to jeho byť a môže si doň chodiť kedy chce. Čo bola na jednej strane pravda, ale na druhej strašná drzosť. Chudera Larisa z toho bola poriadne vytočená, ale nevedela si s tým rady ešte ďalšie dlhé mesiace.

Z počiatku sme si písali raz za mesiac, ale postupne začali listy chodiť každé dva týždne. Na každý list som jej odpovedala rovnako ako Hugo a Peverly a aj keď boli tri listy z balenia adresované len konkrétnej osobe vždy sme sa o nich pri večery zhovárali. Bolo to skvelé obdobie. Miestami som si pripadala ako keby tam Larisa sedela s nami. Pán Aberfort sa tiež dlho neukázal, čo našej dobrej nálade len prospelo. Po niekoľkých mesiacoch ma Larisa dokonca pozvala na návštevu. Hugo a Peverly chceli ísť tiež, ale pán Aberfort ich nepustil. Pustil len mňa a aj to len pod zámienkou, že sa o deň vrátim. Radšej som mu však nepovedala kam idem, pretože som sa bála, že by mi to nedovolil.

Celá nadšená som prišla za Larisou do mesta. Larisa sa navonok veľmi zmenila. Zarábala dosť aby si mohla kúpiť nové šaty a pribrala zdravých pár kíl, ktoré ju spravili takou krásnou, že sa za ňou ľudia na ulici obzerala. Vo vnútri bola ale stále rovnaká. Vľúdna a láskavá ku všetkým a všetkému v jej blízkosti. Naučila sa ale aj nastavovať ľuďom zrkadlo. Tak ako sa oni správali k nej, sa aj ona správala k ním čoho som bola svedkom, keď k nej domov len tak prišiel pán Aberfort. Odomkol si kľúčom a len tak, dokonca aj bez pozdravu, sa uvelebil na gauči.

„Keď k niekomu prídeš patrí sa zaklopať alebo aspoň pozdraviť.“ Pokarhala ho Larisa.

Ja som vtedy bola skrytá v kúpeľni, do ktorej som sa tesne pred tým ako vošiel do obývačky stihla ukryť.

„Načo by som mal klopať a zdraviť vlastný byt?“

„Bytu je srdečne jedno či ho zdravíš alebo nie, ale jeho obyvateľom nie.“ Oponovala Larisa ktorá vyšla spoza drevenej kuchynskej linky a položila na stôl chlebíčky. Pán Aberfort sa po nich natiahol rukou a Larisa mu po nej bleskurýchle plesla.

„Áu. To bolo za čo?“

„Tak po prvé nemáš umyte ruky. A po druhé to je pre návštevu.“

Odratúvala na prstoch Larisa a ja som si prekvapene uvedomila, že sa hádajú ako starí manželia. Nikdy som nikoho nevidela sa s pánom Aberfortom takto rozprávať. A aj keď samú ma to prekvapovalo, páčilo sa mi to. Pán Aberfort mi v ňom po prvý krát od kedy som ho stretla pripadal milý a to aj keď sa práve s Larisou hádal o chlebíček.

„Tak dobre, dám ti jeden ak okamžite odídeš a už sa dnes nevrátiš.“

„To príjmem len pod podmienkou, ak mi povieš informácie o tej návšteve.“

„Väčšina je pre mňa,“ Povedala Larisa keď balila chlebíček do servítky.

„A ten zvyšok?“ Spýtal sa pán Aberfort keď už stál pri dverách s chlebíčkom v ruke.

„Sú pre ženu ktorú poznáš.“

„A meno?“

„Chcel si informácie, nie meno.“ Povedala a s týmito slovami ho vysotila von z bytu. Zamkla za ním vchodové dvere a podoprela ich stoličkou.

„A nezabudni na to čo si sľúbil.“ Zavolala na miesto pozdravu.

Spoza dverí zaznelo tlmené mumlanie a potom nahnevané kroky preč. Veľkoryso sme počkala minútu, kým sme si neboli isté, že pán Aberfort naozaj odišiel a potom sme sa začali smiať, až nás obe rozboleli bruchá. Takýchto návštev som podnikla veľa. Hugo a Peverly boli tiež často krát pozvaní, ale nie raz odmietli, pretože im ruch mesta prekážal, zatiaľ čo ja som pozvanie neodmieta nikdy. Mesto mi vyhovovalo oveľa viac ako vidiek a s Larisou sme si boli blízke ako sestry.

Čo ma ale zaujímalo viac ako klebety, bol postupne sa meniaci vzťah medzi pánom Aberfortom a Larisou. Na začiatku sa nenávideli.  Aberfortové návštevy boli v intervale raz, nanajvýš dva krát za mesiac. Potom sa niečo zmenilo a Aberfort býval u Larisy minimálne každý týždeň. Už medzi sebou dokonca ani neuzatvárali dohody. Keď sa počet návštev zvýšil na dve za týždeň, všimla som si, že sa na neho Larisa teší, aj keď to nikdy nepriznala. Dokonca mu dovolila si zobrať aj jedlo ktoré navarila. V tom období už bolo nemožné skrývať kam chodím a pánovi Aberfortovi moja prítomnosť nijako neprekážala. Dokonca som bola svedkom toho, ako raz podvečer sedeli bok po boku na gauči deliac sa o deku a čítajú z tej istej knihy. Keď som prišla o dva týždne na to, už sa oslovovali prezývkami a keď som prišla o mesiac už spolu bývali.

Nedokázala som pochopiť ako je možné, že niekto taký dobrý a láskavý našiel zaľúbenie v niekom takom zlom ako pán Aberfort. Postupne ale láska začala meniť aj jeho. Prestal byť krutý k svojim zamestnancom aj chodiť neohlásene do svojich domou. Dokonca prestal vyžadovať dokonalosť v úplných detailoch a obmedzil aj uzatváranie dohôd. Stále z neho išiel strach, ale keď po jeho boku stala Larisa nebola to hrôza. Začali dokonca navštevovať aj náš dom, z čoho boli všetci nadšení. Larisa tam bola šťastná, a jej šťastie sa do značnej miery ukazovalo aj na pánovi Aberfortovi.

Raz, jedno slnečné popoludnie, ma Larisa usadila na lavičku v záhrade a posadila sa vedľa mňa.

„Chcem ti niečo povedať.“ Hlas mala vážny. Ihneď som zbystrela a pripravila sa na všetko. „Nastav ruky.“ Požiadala ma a ja som tak spravila. V očakávaní všetkého možného aj nemožného mi do dlaní položila svoju dlaň chrbtom hore, aby na nej vynikol prekrásny zlatý prsteň, ktorému dominoval červený rubín, veľký takmer ako necht.

„Požiadal ťa o ruku.“ Šokovane ale zároveň radostne som vydýchla.

Prikývla.

„A ja som povedala, Áno.“

„Gratulujem.“ Radostne som zapišťala a silno Larisu objala okolo krku.

Akonáhle sa to rozkríklo Larisu aj pána Aberforta zavalili gratulácie. Všetci sme sa tešili spolu s nimi, ale aj napriek tomu nás veľmi prekvapilo, keď mňa, Huga aj Peverly prišiel sám pán Aberfort osobne pozvať na svadbu ako čestných hostí. Samozrejme, že sme to prijali.

Jedlo bolo úžasné, výzdoba prenádherná a nevesta bola tak krásna, že aj kráľovná by pukla závisťou. Tancovalo sa, pilo sa a bola to svadba ako sa patrí ba aj čosi viac. Uprostred zábavy  pán Aberfort požiadal o pozornosť a všetci hostia sme stíchli.

„Ďakujem vám všetkým za to, že ste dnes aj napriek mojej pochybnej minulosti, zlej povahe a všetkému kvôli čomu ste sa tie dlhé roky predo mnou triasli strachom, prišli so mnou a hlavne s mojou nádhernou láskavou a najlepšou ženou na svete osláviť tento výnimočný deň. Vidím tu známych, priateľov, rodinu a každého na kom mne aj mojej žene záleží, a preto si myslím, že by ste sa dnes všetci ako prví mali dozvedieť o novinke, ktorá ma spravila šťastnejším než som bol kedykoľvek pred tým.“

Vtedy svojmu mužovi zovrela ruku Larisa a prebrala od neho slovo.

„A to takej, že som tehotná.“

Davom sa rozľahlo šokované ticho, následované búrlivým potleskom, výkrikmi radosti a gratuláciami. Všetci sme sa tešili, ale z ďaleka najviac sa tešil pán Aberfort. Nenechal Larisu samú ani na pol dňa. Bol s ňou takmer stále a keď s ňou nebol, poslal niekoho iného. Celý čas jej navyše pri nohách chodili strážne psi, schopné zabiť na povel. Veľmi som sa ich bála, ale čas s Larisou mi za to stál. Aj ona sa veľmi tešila na bábätko, ale jej radosť bola čímsi zastretá. Nikdy to nedala pred nikým najavo, ani to nespomenula, ale ak sa na ňu niekto pozrel videl to.

Jedno popoludnie, keď pán Aberfort musel súrne odísť, som sa jej na to rozhodla opýtať. Sedela v záhrade. Už bola v siedmom mesiaci a jej rastúce bruško a štrikovanie silno kontrastovalo s krvilačnými čiernymi psami ktoré jej ležali pri nohách. Usadila som sa vedľa nej. Už v ten moment vedela, že sa jej chcem niečo opýtať.

„Ak sa niečo stalo tak neotálaj a povedz mi o tom.“

„Stalo, ja ale nie som tá ktorá by mala rozprávať, Larisa.“

„Ako to myslíš?“

Načiahla som sa a chytila jej dlane do svojich.

„Máš strach a ja neviem prečo. Prosím zdôver sa mi. Som tvoja priateľka a tie si majú pomáhať.“

Larisa chvíľu váhala ale potom vydýchla.

„Ide o moju rodinu.“

„Tú čo ťa týrala a od ktorej si ušla?“

„Áno. Pred pár týždňami mi poslala výhražný list.“

„Pre boha, a Aberfort o tom vie?“

„Samozrejme, že vie. Už podnikol potrebné kroky. Nepovedal mi aké, a aj keď mu verím stále mám strach. Je to moje prvé dieťa. Navyše s mužom ktorého milujem.“

Upokojujúco som sa na ňu usmiala.

„Podľa mňa je to úplne bežné. Pán Aberfort je najkrvilačnejší muž akého som kedy poznala. Nikomu nedovolí aby tebe alebo bábätku ublížil.“

„Ja viem, ale napriek tomu mám taký divný pocit.“

„To je v tehotenstve normálne. Hlavné je, že máš okolo seba ľudí ktorý ťa majú radi a…“

„… ja mam rada ich.“ Doplnila miesto mňa a obe sme sa krátko zasmiali.

„Opakuješ mi to toľko krát, že už to poznám naspamäť.“

„To je dobre, pretože mi ťa máme naozaj radi. Si naše slniečko.“ Pousmiala sa a pohladila si oblé bruško.

„Skryto dúfam, že aj to malé bude také. Čo mi pripomína, že mnohí si už tipli pohlavie. Aberfort si myslí, že to bude chlapec, ale ja si myslím, že dievčatko. Čo povieš ty?“

Chcela som jej odpovedať, ale ozval sa zvonček spred dverí.

„Idem otvoriť, hneď som tu.“

„Počkaj idem s tebou. Ak je to Aberfort aspoň ho privítam.“

Prikývla som a pomohla som jej vstať. Išli sme k hlavným dverám. Skôr než som ich ale stihla otvoriť odhodilo ma dozadu. Ktosi prerazil dvere a časť z nich má zrazila na zem. Prekonávajúc bolesť, som sa pozrela za seba na Larisu. Aj ona ležala na zemi, ale skôr ako som stihla čokoľvek urobiť mi do zorného poľa vstúpil pár topánok, potom zaznela rana a ja som pocítila ostrú bolesť na temene hlavy. Zdalo sa mi, že počujem Larisu kričať, tesne pred tým ako ma pohltila temnota. Prvé na čo som si po tom pamätala, bolo silné trasenie nasledované silnou bolesťou v zátylku.

„Preber sa! Bernadeta, preber sa! Prosím, otvor oči!“ Bol to Hugo. S veľkou nevôľou som pomaly pootvorila ťažké viečka. Skôr ako som stihla čokoľvek povedať, sa mi na hruď pritisla Hugová hlava a jeho ruky mi stisli plecia až to zabolelo.

„Chvála bohu žije.“ Šťastne vydýchol Hugo.

„Ale dlho nebude ak ju budeš takto mačkať.“ Zahriakla Huga Peverly, ktorej hlas prichádzal z opačného smeru ako ten Hugov.

Hugo ma pustil a podopieral mi chrbát, aby som si sadla. Bolo to priskoro. V hlave mi hučalo a na zátylku mi nepríjemne pulzovala bolesť. Omámene som sa ho dotkla a zistila, že mám na ňom priloženú handru. Handru mi tam držala ustarostená Peverly. Otvorila som ústa aby som sa spýtala, čo sa stalo ale miesto slov mi z úst vyšlo len chrčanie.

„Prepadli nás. Mňa zamkli v kuchyni. Huga v stajniach a teba omráčili.“ Objasnila mi Peverly.

„L-lari…“ Pokúsila som sa povedať, ale písmená sa mi skladali do slov veľmi ťažko.

„Je preč. Uniesli ju.“ Povedal pre zmenu Hugo.

Bola som si istá, že ak by ma obaja v sede nepodopreli opäť by som spadla. Nemala som ďaleko od omdletia. Keď som sa pozrela okolo seba, videla som telá troch strážnych psov. Všetky boli bez života.

„Pán Aberfort ju už hľadá a nás poslal aby sme pomohli tebe.“ Povedal Hugo priateľsky a odhrnul mi z čela rozstrapatené vlasy.

„Môžeš vstať?“ Prikývla som, aj keď som nevedela či je to pravda. Ako sa ukázalo, stáť som zvládla, ale už pri prvom kroku ma museli podopierať, aby som nespadla a tak ma obaja odvliekli do mojej izby, kde sa na mňa o niekoľko hodín prišiel pozrieť doktor. Zašil mi ranu na zátylku a naordinoval niekoľko dňový oddych v posteli. Boli to tie najhoršie chvíle aké som do vtedy zažila. Všetci hľadali Larisu, zatiaľ čo ja som mohla len dúfať a čakať kto mi prinesie akú novinu.

O štyri dni od únosu pán Aberfort Larisu našiel, ale bolo už neskoro. Larisu uniesol jej nahnevaný bývalý snúbenec. Stále chcel, aby sa stala jeho ženou a na to sa potreboval zbaviť jej dieťaťa. Pri týchto pokusoch však nechtiac zabil aj ju samotnú.

Nemala som dosť síl aby som sa pýtala na viac detailov.

Slnko nášho domu zhaslo a spolu s ním aj radosť, veselosť a pohoda. Preplakala som celé dni. Aj ostatní plakali. Všetci sme plakali, až na pána Aberforta. On jediný nedával smútok najavo slzami aj napriek tomu, že sme všetci vedeli, že trúchli. Chodil po dome ako bez duše. Nič nejedol ani nepil. Odmietal návštevy, aj pomoc.

Larisa bola pre nás všetkých dôležitá. Ale bez slnka sa dá prežiť. Ťažko, ale dá.

Pre pána Aberforta bola Larisa srdcom.

A bez srdca sa žiť už nedá.

Obesil sa dva mesiace po jej pohrebe. Každému zo svojich zamestnancov niečo odkázal. Peverly dom, Hugovi pozemky a mne byt v ktorom s Larisou žili so slovami „Takto by si to priala.“ 

Nakoniec je jedno koľko lásky chová jeden človek k druhému, lebo bez ohľadu na to koľko jej je, mení naše myslenie, naše priority, vzťahy a všetko čoho sa dotkne. Nie je dobrá ani zlá. Jednoducho je. A pokiaľ má moc zmeniť človeka ako Aberfort k lepšiemu, tak si myslím, že má zmysel sa ňou riadiť. Či už na minútu, alebo na celý život.