Ahojte,

Moja prababka a pradedko sa brali mladí a postupne sa im narodili tri deti, ich dcéra Helenka je moja babka. Keď bola babka asi takým malým dievčaťom ako som ja dnes, pradedko, teda jej tatinko, pracoval ako vodič autobusu. Vozil Ľudí z Prešova do Bardejova a späť. Jedného dňa mal však ťažkú nehodu. Veľmi silno si poranil hlavu. Dlho potom zostal v nemocnici a liečili ho aj na psychiatrii elektrošokmi. Moja babka Helenka doteraz spomína, že pradedko sa odtiaľ pýtal domov so slzami v očiach. Pradedko sa po úraze veľmi zmenil – z láskavého a dobrotivého človeka sa stal mlčanlivý človek, ktorý sa často rozprával sám so sebou a niekedy sa veľmi hneval. Muselo to byť veľmi ťažké pre prababku aj pre babku, lebo pradedko bol odrazu iným človekom, akého nepoznali. Moja babka si spomína ako raz prosila prababku, teda svoju maminku, aby pradedka radšej opustili, aby išli bývať niekam inam, bez neho, lebo b to tak bolo ľahšie. Prababka sa na ňu pozrela, pohladkala ju po hlave a povedala: „To sa nedá. To by bolo nesprávne. Keď budeš veľká, budeš tomu lepšie rozumieť.“ Prababka plakala, keď to hovorila. Moja prababka tieto slová potvrdila svojim životom. S pradedkom boli manželmi až do jej smrti, viac ako 60 rokov.

Tento príbeh som spísala s pomocou mojej maminky Lucie Zimenovej. Napísala som ho ručne a maminka ho potom prepísala do počítača. Ja na počítači ešte písať neviem.

Terezka Zimenová