V krajinke malebnej Leo a Lea, dve vydri tvoria pár.
Jeden pre druhého sú ako najkrajší dar.
Svoju lásku spoločne budujú už prvý rok.
Nepohnú sa od seba, pravda ani len na krok.
Bez starostí si užívajú šantenie.
No starosť sa ako búrka priženie.
Leo: “Lea? Poď sem prosím.”
Lea: “Ano? Čo treba?”
Leo: “Budem musieť odísť, Ale- ale vrátim sa!”
Lea: “Nechcem aby si išiel. Prečo odchádzaš?”
Leo: “Moja rodina ma volá a vieš že bývajú ďaleko, pojdem tam na viac dní.”
Lea: “A vydržíme to?”
Leo: “Áno, Poštár Filip ti vždy prinesie moje dopisy.“
Pri západe slnka, sa dve duše lúčia,
Počuť šepot prírody, obaja stoja a mlčia.
Lea hrejivý bozk, na líce dostáva,
čo iné, ako čakať im ostáva?
Bozk ju na líčku milo zahrial,
veľkú nádej jej na chvíľu dodal.
V tom vidí, ako sa Leo vzďaľuje,
silný tlkot srdca, nad tichom panuje.
Lea: “Ahoj pošli to Leovi prosím.”
Holub Filip: “Áno. S druhým dopisom som hneď aj späť!”
Lea: “Dakujem ti.”
Leo: “Od Lei?”
Holub Filip: “Áno.”
Leo: “Ake milé od nej.”
Holub Filip: “Tak ja teda odchádzam.”
Leo: “Počkaj , počkaj napíšem aj ja niečo.”
Leo: “Ale najprv si prečítam dopis od nej.”
Leo krásny list prečítal,
O tom čo sa stane, ani jeden nesníval.
Zisťuje že jeho drahá je veľmi choručká
Nepomohla jej ani dobrá teta Kukučka
Leo v rozpakoch, nevie či si má výlet skrátiť,
Či sa k svojej polovičke rýchlo vrátiť?
Leo bol už chorí po ceste dolinou,
musel sa však vydať za svojou rodinou.
Čo keď sa Lea neuzdraví a dlho jej bude?
Cestou späť sa unavím v silnom prúde.
Na druhej strane krajiny sa Lea von vybrala,
aby s tetou Kukučkou liek na chorobu hľadala.”
Kukučka: “Lea? Tu, tu vzadu su nejake bylinky!”
Lea: “Aha, našla si.”
Lea: “A teta Kukučka, myslíš si že to pomôže?”
Kukučka: “Musíme skúsiť, hlavne si lahni a oddychuj!”
Lea: “Keď ja chcem pozerať či neprichádza holub Filip.”
Kukučka: “Neboj sa veď je to len pár dní.
Lea: “Asi máš pravdu. Preháňam to”
Kukučka: “Ale nie, neprehánaš. Ja, musím už ísť tak sa opatruj!”
Holub Filip: “Ahoj nesiem dopis od Lea”
Lea: “Čakala som ťa.”
Holub Filip: “Nech sa páči. Čítaj si.”
Lea: “Obaja sme ochoreli, dúfam že to vydržíš lebo sa nemôžem vrátiť tak skoro kvôli silnej rieke. Ľúbim ťa, Leo”
Lea bola smutná, rozmýšlala čo urobí,
Spomienkou na Lea, srdiečko ju zabolí.
Čo by Leo urobil, keby zažíval príbeh môj?
Začal, a neustával by svoj silný boj.
Rozhodla sa na cestu dlhú vydať.
Skrz chorobu, nad silnou riekou vyhrať.
Cez lesy, lúky, hory, stale jedným smerom.
Pre zdravie Lea by prešla celým svetom.
Rieka ju zaniesla, nevedno kam,
do pustého lesa, kde nechce byť nikto sám.
Lea vyšla z rieky, prišla k sove tajomnéj,
tá sedela na vetvičke, na lipe vysokej.”
Lea: “Dobrý deň sova.”
Lea: “Viete mi pomôcť? stratila som sa.”
Lea: “Hľadám liek, pre mňa a môjho najdrahšieho.”
Múdra sova: “Na lásku je jeden málo!”
Sova jedno múdre slovo vyslovila,
zjavil sa tieň krídel a Leu náhle opustila.
Do hustého lesa rázom priletí teta Kukučka.
Leu nájde nariekať, pýta sa jej zľahučka.
Kukučka: “prečo tu tak sedíš a nariekaš?“
Lea: „Lebo som sa stratila.“
Kukučka: „Prečo si doma nezostala?“
Lea: „Myslela som že to mám už nadosah.“
Kukučka: „A čo by si mala na dosah?“
Lea: „No predsa liek nejaký.“
Kukučka: „Vyliečila by si sa keby ostaneš doma. Poď, vrátime sa.“
Neskoro večer, slnko už zapadlo,
Leovi však niečo napadlo.
Aj cez chorobu, vydám sa späť domov,
Nech to vtáci hlásia aj v korunách stromov.
Skoči do rieky, proti prúdu pláva,
z návštevy odchádza, rodine máva.
Lea čaká na brehu, nestihla sa vyliečiť,
v tom ju Leo volá poď, poď sa aj ty namočiť!
Lea iba pozerá, očiam uveriť nemôže,
pláva k nemu s radosťou, laska opäť pomôže.
Obaja si do oči hľadia, slová akoby vypadli,
chytili sa rukami, ktoré im do seba zapadli.
Leo ju pobozká na líčko, na miesto rovnaké,
obaja spolu pocítili emócie kadejaké,
Citili pocity hrejivé, choroba sa stratila.
Uzdravila ich láska, ktorá im hravý život vrátila.“