Kedysi dávno, v jednej slovenskej dedinke, žili dvaja mladí novomanželia. Volali sa Tomáš a Magdalénka. Žili v krásnej chalúpke, ktorú si spoločne postavili a stále viac a viac zveľaďovali. Boli však veľmi chudobní, peniaze si zarábali len náročnou prácou na poli, predávali svoje plodiny a z toho žili. Mali sa veľmi radi, čo si aj denno-denne prejavovali. Radi si pomáhali a túžili, aby bol ten druhý šťastný. 

         Tohto roku však títo novomanželia nemali takmer žiadnu úrodu. Všetky poľné plodiny, ktoré vyrástli zásluhou ich tvrdej práce na poli, zničilo dlhé obdobie sucha. Viac než dva mesiace vôbec nepršalo! Všetky rastlinky a zelenina, poľné plodiny, vyschli. Začalo sa teda pre nich náročné obdobie.

„Čo si len počneme, Tomáš? Veď nemáme žiadnu zeleninu, ktorú by sme mohli predať, a tak si zarobiť aspoň nejaké peniaze…,“ plakala Magdalénka.  

„Neboj sa, Magdalénka. Zopár kusov zeleniny predsa máme. Tých pár sadeničiek, čo sme pestovali ešte v kvetináčoch, sa zachránilo a vyrástli celkom rýchlo, čoskoro ich môžeme zjesť. Takže hladovať hádam nebudeme,“ odvetil jej Tomáš.

„Ale čo budeme robiť, keď sa nám to málo zeleniny minie? Veď nemáme takmer žiadne peniaze… Z čoho len budeme žiť?,“ žalostila Magdalénka.

„Budeme žiť z toho, čo máme. Našťastie sme si ušetrili nejaké peniaze z minuloročného predaja zeleniny. Hlavne nemaj strach, Magdalénka, Pán Boh sa o nás postará, to viem určite.“

Magdalénka s Tomášom teda žili celkom skromne, ale stále sa mali veľmi radi. Pomáhali si, veľa šetrili a tak prežívali každý deň. Pán Boh im pomohol a poslal k nim dobrých ľudí, ktorí sa s nimi podelili.

Čas rýchlo prešiel, a čoskoro sa blížili Vianoce. „Tak rada by som Tomáša na Vianoce niečím potešila… Ale nemáme už takmer žiadne. To málo, čo máme, nemôžem zobrať na darček pre neho, lebo by sme už čoskoro nemali čo jesť. Tak veľmi by som ho túžila potešiť nejakou maličkosťou…,“ rozmýšľala Magdalénka.

V jeden krásny, zimný večer, keď sedela Magdalénka v lese na lavičke, opäť rozmýšľala, akým malým darčekom by mohla Tomáša potešiť a hlavne ako to urobiť. „Tomáš má hodinky, ale bez retiazky. Všetci susedia navôkol majú hodinky s retiazkou. Som si istá, že Tomáša by na Vianoce najviac potešila krásna, strieborná retiazka na jeho hodinky,“ napadlo Magdalénku. V tých časoch nosili hodinky väčšinou muži a nosili ich na retiazke, neboli to náramkové hodinky, aké poznáme dnes. „Ako to len urobiť?“ dumala Magdalénka. Tak veľmi túžila svojho milovaného Tomáša potešiť. „Už to mám! Mám dlhé vlasy – môžem si ich ostrihať, predať, a tak získam peniaze na kúpu retiazky na hodinky pre Tomáša,“ rozhodla sa Magdalénka.

Na druhý deň si Magdalénka potajomky ostrihala svoje dlhé vlasy. Čoskoro sa jej podarilo ich predať. Krátke vlasy si zatiaľ schovávala pod čepcom, nakoľko chcela Tomáša svojim darčekom prekvapiť.

Štedrý večer prišiel rýchlo, ako voda, a s ním aj čas vzájomného odovzdávania darčekov. Keď si Magdalénka rozbalila svoj darček, našla v ňom nádherný hrebeň, po akom vždy túžila. Tomáš v zabalenom darčeku našiel striebornú retiazku, ktorá sa mu na jeho hodinky veľmi hodila. Vzápätí však Magdalénka zazrela, že Tomáš už nemá svoje hodinky. Tomáš si zase všimol Magdalénkine krátke vlasy, ktoré jej vykúkali spod čepca. Každý z nich sa vzdal toho najkrajšieho, čo mal, aby mohol urobiť toho druhého šťastným. Hoci každý z nich vedel, že darček, ktorý dostal, už nebude môcť použiť, obaja boli šťastní, ako veľmi sa majú radi.

           Príbeh Magdalénky a Tomáša nám nesie pravý odkaz lásky a vernosti. Hovorí nám, že ten, kto miluje, je schopný obetovať všetko, aby urobil druhého šťastným. Taká je pravá láska. Láska hodná dávania. Láska, ktorá prekoná všetky prekážky. Láska, s ktorou je život nádherný.