Moji rodičia sa veľmi milujú, ale potom otec išiel do Anglicka a mamka ho čakala a čakala a čakala, a potom sa vrátil a sa zobra li.  Dali si prstienky. Ja ich veľmi milujem a mám nového súrodenca, boli sme na výlete a tam nám bolo výborne. Potom mamka bola v nemocnici len preto, lebo ju bolelo celé telo a otec a my deti sme ju navštívili a mamka bola šťastná. Prešlo dva dni a mamka už je doma a žili sme šťastne, mamka a otec boli šťastní, že sa mamička vrátila, no stále mamku niečo bolelo, ale otec jej povedal: „netráp sa, ja sa o deti postarám a ty si oddýchni. Navarím polievku a ty , prosím, len nevstávaj, dobre moja láska, netráp sa , láska moja, však som ti povedal, že sa o deti postarám, tak sa netráp, počúvaj, čo keby si išla zase do nemocnice, lebo ťa bolí niečo a ja nechcem, aby si trpela.“ No tak mamička išla do nemocnice a jej povedal doktor, že už bude v poriadku, tak sa vrátila a žili sme šťastne naveky.

Ahojte,

 

Moja prababka a pradedko sa brali mladí a postupne sa im narodili tri deti, ich dcéra Helenka je moja babka. Keď bola babka asi takým malým dievčaťom ako som ja dnes, pradedko, teda jej tatinko, pracoval ako vodič autobusu. Vozil Ľudí z Prešova do Bardejova a späť. Jedného dňa mal však ťažkú nehodu. Veľmi silno si poranil hlavu. Dlho potom zostal v nemocnici a liečili ho aj na psychiatrii elektrošokmi. Moja babka Helenka doteraz spomína, že pradedko sa odtiaľ pýtal domov so slzami v očiach. Pradedko sa po úraze veľmi zmenil – z láskavého a dobrotivého človeka sa stal mlčanlivý človek, ktorý sa často rozprával sám so sebou a niekedy sa veľmi hneval. Muselo to byť veľmi ťažké pre prababku aj pre babku, lebo pradedko bol odrazu iným človekom, akého nepoznali. Moja babka si spomína ako raz prosila prababku, teda svoju maminku, aby pradedka radšej opustili, aby išli bývať niekam inam, bez neho, lebo b to tak bolo ľahšie. Prababka sa na ňu pozrela, pohladkala ju po hlave a povedala: „To sa nedá. To by bolo nesprávne. Keď budeš veľká, budeš tomu lepšie rozumieť.“ Prababka plakala, keď to hovorila. Moja prababka tieto slová potvrdila svojim životom. S pradedkom boli manželmi až do jej smrti, viac ako 60 rokov.

 

Tento príbeh som spísala s pomocou mojej maminky Lucie Zimenovej. Napísala som ho ručne a maminka ho potom prepísala do počítača. Ja na počítači ešte písať neviem.

 

Terezka Zimenová

Jedného pekného dňa sa dievča s úsmevom prechádzalo po peknej, veľkej lúke plnej kvetov. Volala sa Zuzka a mala odhadom 18-19 rokov, to už si presne nepamätám. Hneď, keď uvidela vedľa plotu chalana, ktorý sa na ňu usmial, začervenala sa. Bol jej sympatický, hoci ho nikdy predtým nevidela. Po niekoľkých minutách si všimla, že ide smerom ku nej. Skôr než stihla zareagovať, prihovoril sa jej.

„Hmm… ahhoj… akko ssa vollááš?“ – koktal neznámy.

„Som Zuzana… A ty?“ odvetila zamilovane.

„Ja som Michal,“ – povedal mladý muž.

Počas nasledujúcich rokov medzi nimi vzniklo vzácne a blízke priateľstvo.

„Zuzka, vezmeš si ma za muža?“ spýtal sa jedného dňa Michal.

„Áno a s veľkou radosťou, Miško môj!“ – odpovedala so slzami šťastia v očiach prekvapená Zuzka.

Niekoľko mesiacov po svadbe sa dozvedeli úžasnú novinku.

„Miško, Miško, čakáme dievčatko“ – usmiala sa Zuzka.

„Konečne! Vedel som, že raz tá chvíľa nastane,“ povedal pyšne Michal.

„Ako sa bude volať?“ opýtali sa zborovo.

„Čo tak Tamarka, Ema, Sára?“ navrhla Zuzka.

„Nesúhlasím… bude to výnimočné dievčatko a tak musí mať aj výnimočné meno… Niečo ako… Natália…“ vyhlásil Mišo a tento návrh sa zapáčil aj jeho milej.

„A ešte mám pre teba jeden darček, keďže máš dnes tie narodeniny,“ pokračoval Michal.

„To je od teba veľmi milé,“ potešila sa Zuzka.

Keď Michal podal jeho milovanej Zuzke poukážku do drogérie, Zuzka sa veľmi potešila a rozosmiala, pretože v dolnom rohu bolo napísané „…a ešte to tam s tebou aj prežijem!“ Skrátka Zuzka a Michal sa mali stále radšej a radšej.

O niekoľko mesiacov sa narodila Natália. Ako rástla, všetci videli, že je nielen roztomilá, ale aj múdra a najmä dobre vychovaná.

Keď Natálka začala chodiť do škôlky, Michal a Zuzka mali na seba opäť viac času. Radi ho spolu trávili napríklad pri dobrej káve v kaviarni Café by Susan, ktorá patrila Zuzkinej mame.

Raz, keď Zuzka išla odprevadiť Naty do škôlky, nevšimla si auto, ktoré mieri priamo k nim. Keď to Michal, s ktorým sa len pred chvíľou rozlúčili, zbadal, skríkol: „Natália, Zuzka, pozor… auto!!!“ No oni ho v hluku ulice nepočuli. Tak veľmi mal Zuzku rád, že si nedokázal ani len predstaviť, prísť o ňu.

Všetko sa odohralo veľmi rýchlo… Vodič auta pozeral do mobilu a Zuzka práve niečo rozprávala Naty.

Michal musel reagovať rýchlo… postavil sa pred auto, aby zachránil Zuzku. A tak sa aj stalo… Obetoval svoj život z lásky k Zuzke.

„Nieeeee!“ – zakričala Zuzana.

O niekoľko týždňov, keď si prezerala rodinné fotky, našla odkaz od Miša, na ktorom bolo napísané:

„V živote nedostaneme všetko, čo by sme chceli. Ľudia neprežijú navždy, ale spomienky sa nestratia. Dôležité je pomáhať iným a rozdávať lásku. Nejde o to, čo sa v živote stalo dobré alebo zlé, ale o čas strávený s milovanou osobou. Dôležité sú najmä tie dary, ktoré nám prinášajú spomienky. Ale najdôležitejší dar je život sám…“