Hlavná cena súťaže

Výhercovia za prvý stupeň

1. Miesto – Keď budeš veľká, budeš tomu lepšie rozumieť (poviedka)

Ahojte,

Moja prababka a pradedko sa brali mladí a postupne sa im narodili tri deti, ich dcéra Helenka je moja babka. Keď bola babka asi takým malým dievčaťom ako som ja dnes, pradedko, teda jej tatinko, pracoval ako vodič autobusu. Vozil Ľudí z Prešova do Bardejova a späť. Jedného dňa mal však ťažkú nehodu. Veľmi silno si poranil hlavu. Dlho potom zostal v nemocnici a liečili ho aj na psychiatrii elektrošokmi. Moja babka Helenka doteraz spomína, že pradedko sa odtiaľ pýtal domov so slzami v očiach. Pradedko sa po úraze veľmi zmenil – z láskavého a dobrotivého človeka sa stal mlčanlivý človek, ktorý sa často rozprával sám so sebou a niekedy sa veľmi hneval. Muselo to byť veľmi ťažké pre prababku aj pre babku, lebo pradedko bol odrazu iným človekom, akého nepoznali. Moja babka si spomína ako raz prosila prababku, teda svoju maminku, aby pradedka radšej opustili, aby išli bývať niekam inam, bez neho, lebo b to tak bolo ľahšie. Prababka sa na ňu pozrela, pohladkala ju po hlave a povedala: \“To sa nedá. To by bolo nesprávne. Keď budeš veľká, budeš tomu lepšie rozumieť.\“ Prababka plakala, keď to hovorila. Moja prababka tieto slová potvrdila svojim životom. S pradedkom boli manželmi až do jej smrti, viac ako 60 rokov.

Tento príbeh som spísala s pomocou mojej maminky Lucie. Napísala som ho ručne a maminka ho potom prepísala do počítača. Ja na počítači ešte písať neviem.

Terezka

2. Miesto – Vydržíme Všetko (obraz)

3. Miesto – Príbeh o manželstve (obraz/poviedka)

Výhercovia 2. stupeň základných škôl

Pre veľa kvalitných diel v kategórií žiakov druhého stupňa základných škôl, sme sa rozhodli mimoriadne oveniť až prvých šesť diel.

1. Miesto – Prstene vernosti (báseň)

2. Miesto – Keď povieš áno (poviedka)

Kyticu ruži

Na okno nakreslil mi mráz

a iba tepla dlaň jej život da

aj keď sa zdá,

že teplom umiera.

Tieto verše boli napísané v zošite, ktorý spolu s knihami ležali na konferenčnom stolíku. Okolo pohodlného kresla na zemi boli rozhádzané kôpky papiera. Pôsobili chaoticky. Ale žena sediaca v kresle sa v nich dokonale vyznala. Žena bola štíhla nízkej postavy. Mala niečo pred štyridsiatkou. Jej prísnu tvar lemovali polodlhé tmavohnedé vlasy. Ponorená do fasciklu si chcela splniť svoj sen. Vlastne aspoň to čo z neho ostalo. Pred mnohými rokmi snívala o tom, že bude úspešná a známa profesorka na vysokej škole alebo vedkyňa, ktorá sa bude hrať s číslami a objavovať nové veci. Snívala o rodine, malom domčeku s veľkou záhradou, o terase s muškátmi, na ktorej bude sedieť s významným manželom, ktorý bude mať oblečený perfektne sediaci oblek, bude s ňou filozofovať o živote, počúvať básne, ktoré napísala a vedľa nich sa budú hrať ich deti. Nič z toho sa nestalo.  Život? Osud? Ľudia?, jej hádzali polena pod nohy. Rokmi sa polena zväčšovali a sen odchádzal do zabudnutia. Keď sa zdalo, že už musí prísť niečo pekné, ocitla sa na nemocničnom lôžku. Prognózy neboli priaznivé. Unavene si iba pomyslela: „Tak dobre bože, ako chceš.“

Keď povieš áno.

Niekoľko kilometrov od nej sedel v traktore vysoký štíhli muž. Bol od ženy o niečo mladší. S pokojom, ktorý patril k nemu, s traktorom brázdil polia i lúky a vychutnával si vôňu pôdy, sena i prírody. Aj on mal svoj sen. Sníval o tom, že bude traktorista, že bude mať mali domček s veľkou záhradou, manželku, deti a malé gazdovstvo.  Ani sním sa život nemaznal, a tak muž sediaci pokojne v traktore, sa celkom vzdal svojho sna. A predsa raz večer pri modlitbe povedal: „Bože nech nie som sám. Daj mi manželku, aj keď bude mať nejaký problém, ale nech je múdra.“

Keď povieš áno.

„Dostala si SMS, odpíš na ňu.“

Žena pomalí zdvihla hlavu od papierov a pozrela sa k dverám, v ktorých stali sestra a jej kamarátka: „Teraz nie. Musím sa učiť.“

„Neodídeme kým neodpíšeš.“

Vedela, že ten boj s nimi nevyhrá. Zobrala mobil do ruky a začala čítať. Podľa dátumu SMS prišla už pred tromi dňami. Prečítala meno a zopár slov na zoznámenie. Meno poznala, muža nie.  V práci mala kolegu s rovnakým menom. Bol známi ako ochotný a dobrý človek. Občas sa pri nej zastavil, prehodil zopár zdvorilostných fráz a zakaždým, len tak mimochodom jej povedal, že ma syna.  Žena rýchlo naťukala zopár slov do mobilu a stlačila Odoslať.

Je úžasné ako môžu rozhodnosť a temperament veci urýchliť. Na displeji mobilu sa objavila SMS: „Chce sa ti ešte písať? Nebolo by lepšie stretnúť sa? Mám 153 centimetrov, som štíhla, mam hnedé oči a jedno malé tajomstvo.“

O niekoľko dni, pevným pomalým krokom, kráčala k nemu žena s vážnym a prisním výrazom. Vyžarovala z nej elegancia zmiešaná s extravaganciou. Bola presne tou ženou, ktorú by predtým nikdy neoslovil. Pre ňu tento okamih bol iba rozptýlením v množstve pracovných povinnosti a vysokoškolských skúšok. Vo svojom vnútri obidvaja cítili, že sa tu deje niečo čo sa nedá zastaviť. Bolo to ako keby ich unášal silný prúd vody.

O pol roka neskôr kľačali v izbičke a mlčky vyriekli modlitbu. Ticho prerušila veta: „Staneš sa mojou manželkou?“ Ostala zaskočená, napriek tomu, že vedela o tom, že to povie. V mysli sa jej opäť vynoril lekár a jeho slova: „Nebudete mať deti.“ Muž o tom vedel. Keď mu o tom hovorila, nepočul ju, alebo ju nechcel počuť. . . Jej myšlienky zanikli v jej hlase. Počula svoje „Áno“. Od tohto okamihu, vždy keď videla kočiarik alebo bábätko, prosila Boha:“ Daj nám aspoň jedno dieťa, pre tohto muža.“ Smiešne prosiť o niečo o čom viete, že nemá byť.

„Pani doktorka, poďte sa pozrieť aké majú krásne a zdravé dievčatko.“ Obidve vybehli z ambulancie do čakárne. Bábätko spokojne spalo v kočiari. Lekárka sa pozrela na manželov a povedala: „To neje možné veď ono tu nemalo byť. A ak už bolo vyzeralo to, že bude mať všetky choroby sveta. A to som netvrdila iba ja. Tvrdili to mnohý ďalší lekári.“

Už trinásť rokov sledujem svojich rodičov ako bok po boku robia všetko spolu. Spolu Varia, upratujú, spolu sa starajú o záhradu. . . Rozmýšľam o tom, koľko krát som ich videla o samote. „Snívala si o niečom inom. Chcela si byť úspešná a ja som ti to prekazil.“ Občas povie môj ocko.

„Veď som. Mala som na výber. Ja som si vybrala vás. Bola som dosť dlho sama, aby som vedela rozoznať, čo ma v živote väčšiu hodnotu.“ – s láskou v očiach odpovedá mama a potom dodá.  – „Nechcel si byť traktorista?“

„Áno, keď som jazdil po kopcoch videl som krásne výhľady, ale aj tie sa ti obridnu, keď si spomenieš, že tvoja rodina je niekde sama.“

Vždy, keď sa ich dlane spoja, cítim sa bezpečne. Viem, že sa mam kde vrátiť.

. . . . . . . . . . . . . . . . .

Skoro som zabudla na mamine tajomstvo.  Keď sa prvýkrát stretli, ocko ju posadil na predne sedadlo. Pomalí obišiel auto a vsunul sa za volant. Naštartoval. . . „Počkaj musím ti niečo povedať.  Budem sa ťa musieť vždy chytiť. Budeš ma musieť vždy odprevadiť a pomôcť mi s vecami, s ktorými iní pomôcť nepotrebujú. Vieš to tajomstvo. Už od narodenia som prakticky nevidiaca. . . Ešte chceš ísť so mnou na kávu?“

„Áno, kedykoľvek a ty?“ A ona chcela. Boh spojil múdrosť a šikovnosť, pochopenie a obetavosť, trpezlivosť, temperament a pokoj láskou, ako keby boli stvorení pre seba. Boli stvorený pre seba.  A ja som bola  dokonale stvorená pre tuto rodinu.  Ja viem, že keď povieš Áno. . .

3. Miesto – Aj keď starký je už „hore“, nedám prsteň nikdy dole… (fotografia)

4. Miesto – Poklad z prababkinej truhlice (fotografia)

5. Miesto – Navždy spolu (obraz)

6. Miesto – Verná Laura (obraz)

V gazdovstve na lazoch žilo jedno chudobné dievča s matkou. Matka dcéru vydala za mladého Gabriela, pretože si myslela, že Laura bude so zámožnejším Gabrielom šťastná a veselá, akú ju vždy chcela vidieť. Ale Laura s Gabrielom nebola šťastná, pretože bol na ňu zlý, fajčil a pil. Gabriel zarábal ako námorník, lebo bol silný a vládal robiť ťažkú prácu. Raz sa vybral na dlhú cestu do Ameriky, aby viacej zarobil. Gabriel sa však stratil a Laura o ňom dlho nič nepočula, bol nezvestný. Onedlho Laure zomrela matka a dievča ostalo samo na svete. Jej bratranec Marek šiel navštíviť svojho deda do Ameriky. Náhodou pritom naďabil na Gabriela. Našiel ho s veľmi ťažkou ranou na hlave. Rana bola taká ťažká, že Gabriel si nepamätal na nič, čo sa mu stalo predtým, ako sa zranil. Marek Gabriela doviezol domov ku Laure. Laura sa začala láskavo starať o svojho muža verná prísahe, ktorú mu dala pred oltárom. Laura o svojom trápení skoro nikomu nehovorila, ale predsa sa o tom nejako dozvedel miestny doktor. Raz sa prišiel pozrieť na Gabriela a usúdil, že Laurin manžel má nádej na uzdravenie, ale musel by ísť na špeciálnu liečbu ku jeho priateľovi slávnemu profesorovi medicíny. Táto špeciálna liečba stála veľmi veľa peňazí a tie Laura nemala. Stále verná – začala Laura pracovať a drieť, len aby tie peniaze nejako nazbierala. Začala prenajímať izby, upratovať v kaštieli miestneho zemepána, predávala zeleninu, ktorú si dopestovala vo svojej záhrade, šila veci pre deti a potom ich predávala susediacim mamičkám. Nakoniec našetrila dosť peňazí na liečbu svojho manžela a so svojím bratrancom Marekom ho zaviezla k slávnemu profesorovi na liečbu. Počas liečby Laura svojho muža každý deň navštevovala. Liečba bola úspešná a Gabriel si spomenul, ako sa zranil, aký bol surový a zlý. Vyčerpaná Laura Gabrielovi skromne vyrozprávala, čo preňho celých päť rokov robila. Veľmi sa zmenil a stal sa z neho milý a pozorný manžel. Do roka sa im narodilo prvé dieťa: Stanko. Stanko onedlho dostal ďalších štyroch súrodencov: Vojtecha, Magdalénku, Antona a Timka. Vždy keď išli celá rodina v nedeľu do kostola, všetci čo ich videli, vraveli, že bez Laurinej obetavosti, vernosti a lásky by vo svojej dedine takúto nádhernú rodinu určite nemali.

Výhercovia 3. stupeň – Stredné školy

1. Miesto – V dobrom i v zlom, v zdraví i v chorobe (obraz)

2. Miesto – Nekonečnosť lásky (obraz)

3. Miesto – Staneš sa mojou? (poviedka)

„Hm…do dnes si to pamätám jasne“ usmejem sa ako odpoveď. „Tak nám to poveeedz!“ vyhŕkne nadšene malý Tobi, posadí sa za stôl na stoličku a veselo zakopká nohami. „Kiala! Ocko nám ide lozplávať!“ zakričí nadšene do domu. Nech bola kdekoľvek v priebehu pár sekúnd sedí za stolom. Rovnako tak Emilly, a čo ma prekvapí, aj Naomi s Damienom. Prekvapene sa na nich zahľadím. „No, čo“ mykne ľahostajne ramenami Nami, „niektoré príbehy nie sú tak nudné,“ nadvihne plece. „Ani náš nudný život?“ posadí sa za stôl aj moje najväčšie dievčatko. To, vďaka ktorému mám tak skvelú rodinu. „Dá sa to počúvať,“ hodí nad tým rukou Damien. „Už rozprávajte,“ podloží si nedočkavo Kiara hlavičku rukami. Vrátim sa teda dvadsať rokov v spomienkach. „Nikdy predo mnou nestálo niečo tak krásne ako dievča, ktoré mi padlo do oka práve vo chvíli, keď som vošiel do miestnosti plnej ľudí. Práve v tej chvíli zo mňa opadol všetok stres, čo som dovtedy mal. Pustil som pútko od tašky na trúbku, ktoré som pevne zvieral medzi prstami a zvedavo som si ju prezrel. Bola prekrásna. Pomedzi svetlunko blonďavé vlasy sa jej prepletali slnečné lúče, čo osvetľovali jej nežnú tvár. Stála na tak dokonalom mieste. Celú jej postavu ožarovali lúče, čo prechádzali oknom do miestnosti.  S husľami v ruke vyzerala ako…na to ani neexistuje dosť dobré slovo. Proste vyzerala nadľudsky. Usadil som sa spolu s dvomi chalanmi, na voľné stoličky a vlastne bez verejného predstavenia som sa zaradil do kolektívu. Celý čas, celý celučičkú čas som hľadel na ňu.“ zasnívam sa. „Oci my chápeme, že si sa zamiloval, len čo si ju zbadal.“ prevráti očami Damien. Aj ja prekrútim očami. Nad ním. Chcú počuť príbeh a nenechajú ma to rozprávať samého. „Dobre, na trúbke som nikdy nevedel hrať, vždy som zopakoval len to, čo mi niekto zahral. H, e, fis, g, a, d, fis, fis, g, a, g, fis, e – Ave Maria.“ zaspomínam na staré časy. „To bola pieseň, čo som vašej maminke hrával každý deň, inú som si totižto nepamätal.“ zasmejem sa nad tým. „A stále inú neviem“ priznám pravdivo. „Ocinoooo, veď ty rozprávaš len o sebe.“ zatiahne otrávene šesťročná Emilly. „Veď dobre, už to bude o nás, ale neprerušujte ma.“ zdvihnem výstražne ukazovák. Všetky deti horlivo prikývnu.

Zo všetkého najradšej mám na nej červenú baretku. Presne tú, ktorú má na sebe aj teraz. A modrý kabátik. Na nej, to je tá najlepšia možná kombinácia akú si možno predstaviť. S jej plavými vlasmi, ktoré pomaly začínajú naberať farbu svetlého mahagónového dreva a siahajú jej takmer po pás jej baretka, nebaretka vejú okolo hlavy. „Ahoj“ šepne potichu a nakloní sa ku mne. Ani na chvíľu neváham a pobozkám ju na hebké pery. „Ahoj“ šepnem ako odpoveď. „Meškáš,“ pozrie na mňa urazene. „Mal som na to dôvod?“ pozriem na ňu spýtavo, no nezabudnem do toho pohľadu primiešať nevinnosť a vytiahnem spoza chrbta sedem červených ruží. Na tvári jej zahrá ten krásny úsmev, čo tak strašne milujem. „Máme výročie nie?“ uškrniem sa spokojne, keď si ich vezme a privonia k nim. „A keď budeme mať šesťdesiat rokov manželstva donesieš mi 60 ruží?“ nadvihne na mňa svoje ľavé obočie. Vie, že milujem, keď zdvíha to. Ja to totiž neviem a vždy ma to fascinovalo. „Nie, donesiem Ti 67 ruží“ brnknem jej po pehavom nose. Jemne sa na mňa usmeje. Chytím ju za ruku schovanú v červenej rukavici a potiahnem ju za sebou. „Kam ideme?“ spýta sa ma zvedavo. „Veríš mi, Deborah?“ pozriem na ňu sprisahanecky. „Viac než komukoľvek inému.“ s odpoveďou neváha a sebaisto prikývne. To ma zahreje pri srdci. Mal som pár vzťahov pred ňou, ale nikdy som si nebol viac istý slovami: Milujem Ťa, ako som si istý pri nej. „Tak to bude prekvapenie,“ zaškerím sa. „Vieš, že nemám rada prekvapenia.“ zakňučí. „Uvidíš, toto sa Ti bude páčiť.“ nedám sa odradiť jej úsmevom. Viem, že nemá rada prekvapenia, nemá s tým dobré skúsenosti, ale na toto prekvapenie nezabudne. Nemôžem jej predsa prezradiť, čo sa chystám urobiť. Zovriem jej ruku pevnejšie a potiahnem ju do auta. Naštartujem auto a zastavím až na mieste, kde sedávame tak často. Spozná to tu takmer okamžite. Zistím to podľa jej napätého výrazu, čo sa zmenil na uvoľnený. „Niečo pre nás mám.“ zaškerím sa spokojne, vytiahnem ju z auta a odkryjem deku z korby a usadím sa vedľa krabice s pizzou. „No sadaj.“ pokyniem jej, kým zapaľujem sviečky. „Veď mi odmrznú prsty, keď to budem jesť.“ zaprotestuje s úsmevom na tvári no usadí sa na jediné voľné miesto. Presne na to, čo som vyhradil pre ňu. S ladnosťou dámy si zloží hrejivé rukavice a vezme si odo mňa podávaný kúsok pizze. „Moja obľúbená.“ šepne a zahryzne do nej. „Jedz kým nie je chladná.“ pousmejem sa na ňu, a aj ja si dovolím vziať si jeden trojuholník. „Ja už nemôžem viac čakať, doješ to potom.“ vyskočím na nohy a vytiahnem na nohy aj ju, Ona zmätene položí nedojedenú pizzu späť do krabice. „Otoč sa,“ prikážem jej a len čo to spraví zaviažem jej okolo očí šatku. Chytím ju za boky a posuniem ju dopredu do srdiečka z lupeňov ruží. Nemlčím, celý čas rozprávam. „Stretol som Ťa presne pred siedmymi rokmi, čo je presnejšie 2556 dní, to je 61 320 hodín, 3 679 200 minút, odpusť mi, sekundy si nepamätám, bolo to moc dlhé číslo.“ uchechtnem sa, otočím si ju tvárou k sebe a zložím jej šatku z tváre. „Ale ani na stotinu tej sekundy, som nezaváhal nad mojimi citmi k tebe. Milujem Ťa, čo deň, to viac a nehodlám s tým prestať.“ Držím ju za ruky a hľadím jej do očí, ktoré s úžasom hľadia na srdce okolo nás. „Preto sa Ťa pýtam Deborah Hurgheová,“ kľaknem si pred ňu na pravé koleno, „urobíš ma najšťastnejším človekom v celom vesmíre a staneš sa mojou?“ otvorím červenú zamatovú krabičku s prsteňom. Deborah sa po lícach spustia slzy a rukami si prekryje ústa.

„No a maminkinu odpoveď asi viete.“ rozhodnem sa to ukončiť „Áno!“ vyhŕknu všetky deti naraz. „Nikdy som nemyslela svoje áno serióznejšie ako v tej chvíli. Bolo to moje najlepšie rozhodnutie.“ chytí ma za ruku Deborah. „Oci, ako to bolo po svadbe?“ vyjde otázka z úst nášho najmladšieho dieťaťa. Na chvíľu sa zamyslím a opäť spustím. „Po svadbe sa moje city k vašej maminke zmenili o moc. Ak som myslel, že ju už viac milovať nemôžem, mýlil som sa.“ pousmejem sa.

Nebol deň, ktorý sme spolu nestrávili v kostole. Ani dnes tomu nebolo inak. Pridržím jej dvere a nechám ju vyjsť. Deväť ruží v ruke, ktoré dostala na dnešné výročie nášho stretnutia si pritíska k hrudi. Už to budú dva roky a stále nemáme dieťa. A posledne pribudla novinka. Už nemám ani len prácu. Sme bez platu. Tento mesiac príde posledná výplata. A Boh, zdá sa mi, stále nepočuje naše zúfalé volania o pomoc. Deby ma chytí za ruku a oprie si hlavu o moje rameno. „Necítim sa dobre.“ zašepká. „Zase zlatko? Koľko to už je? Mesiac?“ otočím si ju tvárou k sebe. „Ja…ja ťa vezmem na nemocnicu, veď…“ „To prejde Brian, nič to nie je len…môžeme si sadnúť?“ skočí mi do reči. Na nič nečakám a posadím ju na najbližšiu lavičku. „Donesiem ti vodu, vydrž.“ vyskočím na nohy. „Brian?“ zastaví ma jej hlas. Zvedavo sa na ňu otočím. „Aká je pravdepodobnosť, že čakáme dieťatko?“ „Nie je…veď my dieťa mať nemôžeme, lekári to popreli.“ pokrútim zúfalo hlavou. „Ja viem, že nemáme peňazí nazvyš, ale kúpiš mi test?“ „Zlatko, prečo by si bola tehotná?“ „Pretože sa mesiac cítim pod psa a predsa, Bohu nič nie je nemožné.“ hlesne. Je celá biela. A naozaj, Bohu nič nie je nemožné, pretože hoc som test nekúpil, na nemocnici nám to potvrdili. Aj keď som ju tam nebral zrovna pre to, aby jej spravili sono. Vyprosila si to. Ja sa strašne teším, som z toho strašne nadšený, len jedna vec mi bráni tešiť sa z toho naplno. „A ako sa o neho postaráme, keď sa ledva zvládam postarať o nás?“ kľaknem si k lôžku, na ktorom Deborah oddychuje. „Neboj sa,“ zájde mi rukou do vlasov, „spolu to zvládneme.“

     A zvládli sme to.