S mojou starkou máme veľmi dobrý vzťah. Chodím k nej každú nedeľu na obed a rozprávame sa o živote, a o tom, čo zažila. Skoro vždy sa ma pýta, či už mám nejakého ,,nápadníka“. Zakaždým jej poviem, že niekde tam vo svete sa nejaký určite nájde. Raz mi to nedalo a spýtala som sa jej, ako sa ona spoznala so starkým. Len sa mňa usmiala a povedala, ,,Teraz dobre počúvaj, poviem ti príbeh. Príbeh jednej lásky.“ Ja som sa usadila na gauč, starká do kresla a začala rozprávať.

,,Bol bežný deň, ako každý iný a pripadol na 3. apríla 1975. Kráčala som po meste, kde som vyrastala a zrazu ma oslovil chlapec. Opýtal sa ma, či náhodou neviem kedy ide vlak na Novú Baňu. Keď som sa na neho pozrela, pripomínal mi chlapca, ktorého som už predtým poznala. Opýtala som sa ho na meno a bolo to naozaj tak. Poznali sme sa už niekoľko rokov, ale iba z videnia. Akonáhle som ho zbadala, hneď som vedela, že sa mi páči. Blonďák s modrými očami, síce chudý ako prst, ale pekne vyrastený. S úsmevon na tvári som mu povedala kedy ide vlak. Slušne poďakoval a spýtal sa ma, či je ešte nejaká možnosť, aby sme sa niekedy stretli. Nebola som proti. Páčil sa mi od prvého dňa, tak som neváhala a povedala áno. Od toho dňa sme sa začali stretávať. Postupom času to bolo niečo viac. Bolo to veľmi pekné, nikdy sme sa spolu nenudili. Rozprávali sme sa o našej spoločnej budúcnosti, a ako to už býva, nezostalo to len pri rozprávaní. Raz sme sa vybrali na výlet na Moravu. Cestovali sme na hody. Do Brna vlakom a z Brna na Moravu autobusom. Ako to už býva, aj v tej dobe mal autobus meškanie. Mali sme teda v Brne dosť času pozrieť sa aj do obchodov. Cestou na zastávku sme išli okolo klenotníctva a on dostal spontánny nápad. Povedal: Nejdeme sa tam pozrieť? Nekúpime si obrúčky? Moja odpoveď bola, však pozrieť sa môžeme. Obrúčky sme si kúpili a nič. Žiadna romantika nebola. Obrúčky boli kúpené a hotovo. Po troch rokoch čo sme spolu chodili, sme naplánovali svadbu a sme spolu dodnes. Nastal ten deň. Narodila sa nám prvá dcéra, krátko po tom, čo sme sa nasťahovali do prvého bytu. Keď mala dcéra tri roky, prišiel domov, ako inak s ďalším nápadom, či si nekúpime záhradu. Súhlasila som. Zo začiatku sme len sadili a neskôr sme postavili chatu. Aj keď to bolo náročné užívali sme si život a boli šťastní, že sme spolu. Druhá dcéra sa nám narodila o päť rokov neskôr. V roku 1981 sme s pomocou ostatných založili novú záhradkársku osadu, kde bola aj naša chata. Boli sme tam všetko mladé rodiny s deťmi. Chvíľka ticha tam nehrozila, vždy sa niečo dialo. Ako pribúdali roky, deti rástli a spoznávali nových kamarátov s ktorými si užívali detstvo. Často sme sa všetci spolu stretávali, opekali si, zabávali sa. Postupom času mal každý svoje povinnosti, už nebol len smiech a zábava, ale začal naozajstný život. Deti išli na základnú a potom strednú školu. Začali ich prvé lásky aj trápenia. Nestihli sme sa ani nazdať a bolo to tu. Naša prvorodená dcéra sa vydala a o tri roky sa jej narodilo dievčatko. V tom roku sa vydala aj druhá dcéra, ale dieťa prišlo skôr, pár mesiacov po svadbe. Narodil sa náš prvý vnuk. S radosťou sme sa o neho starali, mali sme pre neho kopec lásky. Tak isto aj pre naše dve vnučky. Chlapčekovi sa o osem rokov narodila malá sestrička. Naše najmladšie a posledné vnúča, čiže ty. Dve vnúčatá sú už dospelé. Jeden pracuje a druhá začína študovať na vysokej škole. A ty, naša posledná vnučka budeš na budúci rok končiť základnú školu. Nechce sa mi ani veriť, že ten čas ide tak rýchlo. Myslím si, že sme svoj život prežili šťastne a zmysluplne. Teraz sme už obidvaja na dôchodku a užívame si vnúčatá, záhradu, deti. Sme spolu už štyridsaťosem rokov, z čoho sme spolu tri roky chodili. Stále sa ľúbime a naša láska kvitne. Aj keď náš život nebola prechádzka ružovým sadom, nevzdali sme sa a zvládli sme to spolu. Dnes už len spomíname na to, čo sme spolu prežili. Lásku si rozdávame naďalej navzájom a sme šťastní. Som vďačná za naše krásne deti, vnúčatá a hlavne za svojho manžela, tvojho starkého, ktorý pri mne vždy stál. Ako sa hovorí v dobrom aj v zlom a navždy!“

Keď starká dorozprávala mala som slzy v očiach. Nechcelo sa mi veriť, že so starkým zažili niečo tak krásne a náročné. Len som dodala, že niečo takéto nádherné by som raz chcela zažiť aj ja. Nikdy som takýto príbeh nepočula. Od tej doby, čo mi ho starká povedala sa prestala pýtať na ,,nápadníkov“ a len sa vždy usmeje. Už teraz sa teším, ako aj ja raz budem rozprávať svoje príbehy zo života mojim deťom a potom vnúčatám. Teda ak budem mať také šťastie ako moja starká, stretnem muža svojho života a zažijeme spolu niečo tak krásne ako moji starí rodičia.