Obsah poviedky

Kyticu ruži

Na okno nakreslil mi mráz

a iba tepla dlaň jej život da

aj keď sa zdá,

že teplom umiera.

Tieto verše boli napísané v zošite, ktorý spolu s knihami ležali na konferenčnom stolíku. Okolo pohodlného kresla na zemi boli rozhádzané kôpky papiera. Pôsobili chaoticky. Ale žena sediaca v kresle sa v nich dokonale vyznala. Žena bola štíhla nízkej postavy. Mala niečo pred štyridsiatkou. Jej prísnu tvar lemovali polodlhé tmavohnedé vlasy. Ponorená do fasciklu si chcela splniť svoj sen. Vlastne aspoň to čo z neho ostalo. Pred mnohými rokmi snívala o tom, že bude úspešná a známa profesorka na vysokej škole alebo vedkyňa, ktorá sa bude hrať s číslami a objavovať nové veci. Snívala o rodine, malom domčeku s veľkou záhradou, o terase s muškátmi, na ktorej bude sedieť s významným manželom, ktorý bude mať oblečený perfektne sediaci oblek, bude s ňou filozofovať o živote, počúvať básne, ktoré napísala a vedľa nich sa budú hrať ich deti. Nič z toho sa nestalo.  Život? Osud? Ľudia?, jej hádzali polena pod nohy. Rokmi sa polena zväčšovali a sen odchádzal do zabudnutia. Keď sa zdalo, že už musí prísť niečo pekné, ocitla sa na nemocničnom lôžku. Prognózy neboli priaznivé. Unavene si iba pomyslela: „Tak dobre bože, ako chceš.“

Keď povieš áno.

Niekoľko kilometrov od nej sedel v traktore vysoký štíhli muž. Bol od ženy o niečo mladší. S pokojom, ktorý patril k nemu, s traktorom brázdil polia i lúky a vychutnával si vôňu pôdy, sena i prírody. Aj on mal svoj sen. Sníval o tom, že bude traktorista, že bude mať mali domček s veľkou záhradou, manželku, deti a malé gazdovstvo.  Ani sním sa život nemaznal, a tak muž sediaci pokojne v traktore, sa celkom vzdal svojho sna. A predsa raz večer pri modlitbe povedal: „Bože nech nie som sám. Daj mi manželku, aj keď bude mať nejaký problém, ale nech je múdra.“

Keď povieš áno.

„Dostala si SMS, odpíš na ňu.“

Žena pomalí zdvihla hlavu od papierov a pozrela sa k dverám, v ktorých stali sestra a jej kamarátka: „Teraz nie. Musím sa učiť.“

„Neodídeme kým neodpíšeš.“

Vedela, že ten boj s nimi nevyhrá. Zobrala mobil do ruky a začala čítať. Podľa dátumu SMS prišla už pred tromi dňami. Prečítala meno a zopár slov na zoznámenie. Meno poznala, muža nie.  V práci mala kolegu s rovnakým menom. Bol známi ako ochotný a dobrý človek. Občas sa pri nej zastavil, prehodil zopár zdvorilostných fráz a zakaždým, len tak mimochodom jej povedal, že ma syna.  Žena rýchlo naťukala zopár slov do mobilu a stlačila Odoslať.

Je úžasné ako môžu rozhodnosť a temperament veci urýchliť. Na displeji mobilu sa objavila SMS: „Chce sa ti ešte písať? Nebolo by lepšie stretnúť sa? Mám 153 centimetrov, som štíhla, mam hnedé oči a jedno malé tajomstvo.“

O niekoľko dni, pevným pomalým krokom, kráčala k nemu žena s vážnym a prisním výrazom. Vyžarovala z nej elegancia zmiešaná s extravaganciou. Bola presne tou ženou, ktorú by predtým nikdy neoslovil. Pre ňu tento okamih bol iba rozptýlením v množstve pracovných povinnosti a vysokoškolských skúšok. Vo svojom vnútri obidvaja cítili, že sa tu deje niečo čo sa nedá zastaviť. Bolo to ako keby ich unášal silný prúd vody.

O pol roka neskôr kľačali v izbičke a mlčky vyriekli modlitbu. Ticho prerušila veta: „Staneš sa mojou manželkou?“ Ostala zaskočená, napriek tomu, že vedela o tom, že to povie. V mysli sa jej opäť vynoril lekár a jeho slova: „Nebudete mať deti.“ Muž o tom vedel. Keď mu o tom hovorila, nepočul ju, alebo ju nechcel počuť. . . Jej myšlienky zanikli v jej hlase. Počula svoje „Áno“. Od tohto okamihu, vždy keď videla kočiarik alebo bábätko, prosila Boha:“ Daj nám aspoň jedno dieťa, pre tohto muža.“ Smiešne prosiť o niečo o čom viete, že nemá byť.

„Pani doktorka, poďte sa pozrieť aké majú krásne a zdravé dievčatko.“ Obidve vybehli z ambulancie do čakárne. Bábätko spokojne spalo v kočiari. Lekárka sa pozrela na manželov a povedala: „To neje možné veď ono tu nemalo byť. A ak už bolo vyzeralo to, že bude mať všetky choroby sveta. A to som netvrdila iba ja. Tvrdili to mnohý ďalší lekári.“

Už trinásť rokov sledujem svojich rodičov ako bok po boku robia všetko spolu. Spolu Varia, upratujú, spolu sa starajú o záhradu. . . Rozmýšľam o tom, koľko krát som ich videla o samote. „Snívala si o niečom inom. Chcela si byť úspešná a ja som ti to prekazil.“ Občas povie môj ocko.

„Veď som. Mala som na výber. Ja som si vybrala vás. Bola som dosť dlho sama, aby som vedela rozoznať, čo ma v živote väčšiu hodnotu.“ – s láskou v očiach odpovedá mama a potom dodá.  – „Nechcel si byť traktorista?“

„Áno, keď som jazdil po kopcoch videl som krásne výhľady, ale aj tie sa ti obridnu, keď si spomenieš, že tvoja rodina je niekde sama.“

Vždy, keď sa ich dlane spoja, cítim sa bezpečne. Viem, že sa mam kde vrátiť.

. . . . . . . . . . . . . . . . .

Skoro som zabudla na mamine tajomstvo.  Keď sa prvýkrát stretli, ocko ju posadil na predne sedadlo. Pomalí obišiel auto a vsunul sa za volant. Naštartoval. . . „Počkaj musím ti niečo povedať.  Budem sa ťa musieť vždy chytiť. Budeš ma musieť vždy odprevadiť a pomôcť mi s vecami, s ktorými iní pomôcť nepotrebujú. Vieš to tajomstvo. Už od narodenia som prakticky nevidiaca. . . Ešte chceš ísť so mnou na kávu?“

„Áno, kedykoľvek a ty?“ A ona chcela. Boh spojil múdrosť a šikovnosť, pochopenie a obetavosť, trpezlivosť, temperament a pokoj láskou, ako keby boli stvorení pre seba. Boli stvorený pre seba.  A ja som bola  dokonale stvorená pre tuto rodinu.  Ja viem, že keď povieš Áno. . .