Musel som sa vrátiť na front. Musel som ich opustiť aj s vedomím, že sa možno nikdy nevrátim. Viem
však, že sa budem snažiť, vrátiť sa ku mojej žene a dcérke, aj keby ma to stálo neprimerané úsilie. Bez
nich môj život nemá zmysel. Ale vráťme sa pekne na začiatok.

Spoznal som ju ako malé dievčatko, ale už vtedy som vedel, že je výnimočná. Často som sa
prehováral, aby som sa jej prihovoril, bol som však zbabelý. Jedného dňa však ona prišla za mnou
a od toho dňa sme sa stretávali takmer každý deň. Keď náhodou nebola na našej lavičke v parku, vždy
so mnou zmietali obavy. Jedného dňa som sa o ňu bál, pretože som o nej dlhší čas nepočul, zašiel
som teda ku nim domov, otvorila mi uplakaná staršia pani. Ako malý chlapec som sa jej spýtal: „Pani,
prečo plačete?“ Ona mi neodpovedala a iba ma objala. Zobrala ma dovnútra, urobila mi čaj a opýtala
sa ma, čo tam vlastne robím. Povedal som jej: „Ja som Matúš a prišiel som za Aničkou.“ Ona mi
odvetila: „Anička teraz spinká, pretože ochorela, ale neboj sa, bude v poriadku.“ Bol som smutný, že
sa musí liečiť, ale vedel som, že je o ňu dobre postarané.

Ďalšie dni sa vliekli, každý deň som čakal na Aničku, no ona nechodila. Vždy, keď ma uvidela jej
mama, tak si ku mne prisadla a chvíľku mi venovala, vždy mi povedala ako na tom Anička je a kedy
bude asi v poriadku. Za ten čas som sa veľa dozvedel aj o jej rodine. Anička mi vždy hovorievala ako
sa majú jej rodičia radi a že raz by to chcela zažiť aj ona. Jej mama mi povedala, že Aničkin otec
zomrel nedávno na fronte. Videl som ako ju to ničí, počul som ako veľmi sa ľúbili a aj som vedel, že to
bola pravá láska. Anička mi síce hovorila len to pekné, ale nikdy sme sa nerozprávali o tej bolesti,
ktorá príde, ak jeden z nich odíde.

Keď už Anička konečne prišla, bol som šťastím bez seba. Objal som ju a sľúbil som jej: „Raz si ťa
zoberiem za ženu!“ Vtedy sa tomu smiala, ale ja som vedel, že to myslím vážne. Ďalšie dni sme sa
stretávali, rozprávali a trávili sme spolu veľa času. Vyrastali sme spolu. A keď sme obaja dovŕšili
dospelosť, splnil som, čo som sľúbil. Zobral som si ju za ženu! Môžem povedať, že sme boli
spriaznené duše, pretože naše porozumenie mnohí nedokázali pochopiť, rozumeli sme tomu iba my
dvaja.

Po čase do nášho spoločného života pribudla dcérka Barborka. Bolo to ťažké, pretože ja som vtedy
pracoval ako kuchár, ale my sme si užívali každú možnú chvíľku, ktorú sme si pre seba ukradli.
Jedného dňa však začala zúriť vojna a ja, aj keď veľmi neochotne, som musel ísť bojovať za svoju zem.
Bolo to najťažšie rozhodnutie, ktoré som kedy musel urobiť, ale inak to nešlo. Jeden deň si užívame
tradičný život a na druhý musím bojovať o svoj život, ale hlavne o svoju vlasť. Každý deň trval ako
večnosť, mali sme veľmi zlé podmienky a ešte horšie bolo, že som nebol v kontakte so ženami svojho
života. Dni sa mi začali zlievať, nevedel som aký je deň, ani mesiac. Jediné, čo ma aspoň trochu
upokojovalo, bolo písanie listov pre ne a čítanie listov, ktoré mi poslali.

Dlhé chvíle v zákopoch si krátim spomínaním. Aj keď to nie je veľmi múdre, inak to nejde. V jeden
deň ma to však takmer stálo život. Postrelil ma vojak, ktorý sa k nám jednoducho dostal vďaka mojej
nepozornosti. Postrelil ma veľmi vážne. Jeho zranenia sa však nedali zjednotiť so životom. Ja som ešte
vnímal, ale cítil som, že ak nedostanem rýchlo pomoc zlyhám a ku svojim dievčatám sa už nevrátim.
Počul som hlasy, nedokázal som však otvoriť oči, postupne som prestával počuť a myslel som si, že je
koniec. Jediné, čo som nedokázal dostať z hlavy boli myšlienky na Aničkiných rodičov a to, že
nechcem, aby sa trápila tak ako jej mama, keď jej zomrel manžel.

Toto som však zmietol zo stola, pretože som sa prebudil v sterilnom prostredí a na moje prekvapenie
som uvidel Aničku aj Barborku vedľa seba. Vtedy som bol šťastný. Bol som mesiac v kóme a mal som
nejaké ťažšie zranenia, ale to mi aj tak nebránilo v tom, aby som povedal: „Všetko zlé je na niečo
dobré.“ A nehľadiac na to, že som mal následky po tomto incidente do konca života, bol to najkrajší
život, aký som mohol prežiť. Neskôr sa nám s Aničkou narodili dvojičky, ktoré nič iné nerobili, iba
hnevali Aničku, ale vedeli sme, že je šťastná a to bolo pre nás najdôležitejšie.