„Hm…do dnes si to pamätám jasne“ usmejem sa ako odpoveď. „Tak nám to poveeedz!“ vyhŕkne nadšene malý Tobi, posadí sa za stôl na stoličku a veselo zakopká nohami. „Kiala! Ocko nám ide lozplávať!“ zakričí nadšene do domu. Nech bola kdekoľvek v priebehu pár sekúnd sedí za stolom. Rovnako tak Emilly, a čo ma prekvapí, aj Naomi s Damienom. Prekvapene sa na nich zahľadím. „No, čo“ mykne ľahostajne ramenami Nami, „niektoré príbehy nie sú tak nudné,“ nadvihne plece. „Ani náš nudný život?“ posadí sa za stôl aj moje najväčšie dievčatko. To, vďaka ktorému mám tak skvelú rodinu. „Dá sa to počúvať,“ hodí nad tým rukou Damien. „Už rozprávajte,“ podloží si nedočkavo Kiara hlavičku rukami. Vrátim sa teda dvadsať rokov v spomienkach. „Nikdy predo mnou nestálo niečo tak krásne ako dievča, ktoré mi padlo do oka práve vo chvíli, keď som vošiel do miestnosti plnej ľudí. Práve v tej chvíli zo mňa opadol všetok stres, čo som dovtedy mal. Pustil som pútko od tašky na trúbku, ktoré som pevne zvieral medzi prstami a zvedavo som si ju prezrel. Bola prekrásna. Pomedzi svetlunko blonďavé vlasy sa jej prepletali slnečné lúče, čo osvetľovali jej nežnú tvár. Stála na tak dokonalom mieste. Celú jej postavu ožarovali lúče, čo prechádzali oknom do miestnosti.  S husľami v ruke vyzerala ako…na to ani neexistuje dosť dobré slovo. Proste vyzerala nadľudsky. Usadil som sa spolu s dvomi chalanmi, na voľné stoličky a vlastne bez verejného predstavenia som sa zaradil do kolektívu. Celý čas, celý celučičkú čas som hľadel na ňu.“ zasnívam sa. „Oci my chápeme, že si sa zamiloval, len čo si ju zbadal.“ prevráti očami Damien. Aj ja prekrútim očami. Nad ním. Chcú počuť príbeh a nenechajú ma to rozprávať samého. „Dobre, na trúbke som nikdy nevedel hrať, vždy som zopakoval len to, čo mi niekto zahral. H, e, fis, g, a, d, fis, fis, g, a, g, fis, e – Ave Maria.“ zaspomínam na staré časy. „To bola pieseň, čo som vašej maminke hrával každý deň, inú som si totižto nepamätal.“ zasmejem sa nad tým. „A stále inú neviem“ priznám pravdivo. „Ocinoooo, veď ty rozprávaš len o sebe.“ zatiahne otrávene šesťročná Emilly. „Veď dobre, už to bude o nás, ale neprerušujte ma.“ zdvihnem výstražne ukazovák. Všetky deti horlivo prikývnu.
     Zo všetkého najradšej mám na nej červenú baretku. Presne tú, ktorú má na sebe aj teraz. A modrý kabátik. Na nej, to je tá najlepšia možná kombinácia akú si možno predstaviť. S jej plavými vlasmi, ktoré pomaly začínajú naberať farbu svetlého mahagónového dreva a siahajú jej takmer po pás jej baretka, nebaretka vejú okolo hlavy. „Ahoj“ šepne potichu a nakloní sa ku mne. Ani na chvíľu neváham a pobozkám ju na hebké pery. „Ahoj“ šepnem ako odpoveď. „Meškáš,“ pozrie na mňa urazene. „Mal som na to dôvod?“ pozriem na ňu spýtavo, no nezabudnem do toho pohľadu primiešať nevinnosť a vytiahnem spoza chrbta sedem červených ruží. Na tvári jej zahrá ten krásny úsmev, čo tak strašne milujem. „Máme výročie nie?“ uškrniem sa spokojne, keď si ich vezme a privonia k nim. „A keď budeme mať šesťdesiat rokov manželstva donesieš mi 60 ruží?“ nadvihne na mňa svoje ľavé obočie. Vie, že milujem, keď zdvíha to. Ja to totiž neviem a vždy ma to fascinovalo. „Nie, donesiem Ti 67 ruží“ brnknem jej po pehavom nose. Jemne sa na mňa usmeje. Chytím ju za ruku schovanú v červenej rukavici a potiahnem ju za sebou. „Kam ideme?“ spýta sa ma zvedavo. „Veríš mi, Deborah?“ pozriem na ňu sprisahanecky. „Viac než komukoľvek inému.“ s odpoveďou neváha a sebaisto prikývne. To ma zahreje pri srdci. Mal som pár vzťahov pred ňou, ale nikdy som si nebol viac istý slovami: Milujem Ťa, ako som si istý pri nej. „Tak to bude prekvapenie,“ zaškerím sa. „Vieš, že nemám rada prekvapenia.“ zakňučí. „Uvidíš, toto sa Ti bude páčiť.“ nedám sa odradiť jej úsmevom. Viem, že nemá rada prekvapenia, nemá s tým dobré skúsenosti, ale na toto prekvapenie nezabudne. Nemôžem jej predsa prezradiť, čo sa chystám urobiť. Zovriem jej ruku pevnejšie a potiahnem ju do auta. Naštartujem auto a zastavím až na mieste, kde sedávame tak často. Spozná to tu takmer okamžite. Zistím to podľa jej napätého výrazu, čo sa zmenil na uvoľnený. „Niečo pre nás mám.“ zaškerím sa spokojne, vytiahnem ju z auta a odkryjem deku z korby a usadím sa vedľa krabice s pizzou. „No sadaj.“ pokyniem jej, kým zapaľujem sviečky. „Veď mi odmrznú prsty, keď to budem jesť.“ zaprotestuje s úsmevom na tvári no usadí sa na jediné voľné miesto. Presne na to, čo som vyhradil pre ňu. S ladnosťou dámy si zloží hrejivé rukavice a vezme si odo mňa podávaný kúsok pizze. „Moja obľúbená.“ šepne a zahryzne do nej. „Jedz kým nie je chladná.“ pousmejem sa na ňu, a aj ja si dovolím vziať si jeden trojuholník. „Ja už nemôžem viac čakať, doješ to potom.“ vyskočím na nohy a vytiahnem na nohy aj ju, Ona zmätene položí nedojedenú pizzu späť do krabice. „Otoč sa,“ prikážem jej a len čo to spraví zaviažem jej okolo očí šatku. Chytím ju za boky a posuniem ju dopredu do srdiečka z lupeňov ruží. Nemlčím, celý čas rozprávam. „Stretol som Ťa presne pred siedmymi rokmi, čo je presnejšie 2556 dní, to je 61 320 hodín, 3 679 200 minút, odpusť mi, sekundy si nepamätám, bolo to moc dlhé číslo.“ uchechtnem sa, otočím si ju tvárou k sebe a zložím jej šatku z tváre. „Ale ani na stotinu tej sekundy, som nezaváhal nad mojimi citmi k tebe. Milujem Ťa, čo deň, to viac a nehodlám s tým prestať.“ Držím ju za ruky a hľadím jej do očí, ktoré s úžasom hľadia na srdce okolo nás. „Preto sa Ťa pýtam Deborah Hurgheová,“ kľaknem si pred ňu na pravé koleno, „urobíš ma najšťastnejším človekom v celom vesmíre a staneš sa mojou?“ otvorím červenú zamatovú krabičku s prsteňom. Deborah sa po lícach spustia slzy a rukami si prekryje ústa.
     „No a maminkinu odpoveď asi viete.“ rozhodnem sa to ukončiť „Áno!“ vyhŕknu všetky deti naraz. „Nikdy som nemyslela svoje áno serióznejšie ako v tej chvíli. Bolo to moje najlepšie rozhodnutie.“ chytí ma za ruku Deborah. „Oci, ako to bolo po svadbe?“ vyjde otázka z úst nášho najmladšieho dieťaťa. Na chvíľu sa zamyslím a opäť spustím. „Po svadbe sa moje city k vašej maminke zmenili o moc. Ak som myslel, že ju už viac milovať nemôžem, mýlil som sa.“ pousmejem sa.
     Nebol deň, ktorý sme spolu nestrávili v kostole. Ani dnes tomu nebolo inak. Pridržím jej dvere a nechám ju vyjsť. Deväť ruží v ruke, ktoré dostala na dnešné výročie nášho stretnutia si pritíska k hrudi. Už to budú dva roky a stále nemáme dieťa. A posledne pribudla novinka. Už nemám ani len prácu. Sme bez platu. Tento mesiac príde posledná výplata. A Boh, zdá sa mi, stále nepočuje naše zúfalé volania o pomoc. Deby ma chytí za ruku a oprie si hlavu o moje rameno. „Necítim sa dobre.“ zašepká. „Zase zlatko? Koľko to už je? Mesiac?“ otočím si ju tvárou k sebe. „Ja…ja ťa vezmem na nemocnicu, veď…“ „To prejde Brian, nič to nie je len…môžeme si sadnúť?“ skočí mi do reči. Na nič nečakám a posadím ju na najbližšiu lavičku. „Donesiem ti vodu, vydrž.“ vyskočím na nohy. „Brian?“ zastaví ma jej hlas. Zvedavo sa na ňu otočím. „Aká je pravdepodobnosť, že čakáme dieťatko?“ „Nie je…veď my dieťa mať nemôžeme, lekári to popreli.“ pokrútim zúfalo hlavou. „Ja viem, že nemáme peňazí nazvyš, ale kúpiš mi test?“ „Zlatko, prečo by si bola tehotná?“ „Pretože sa mesiac cítim pod psa a predsa, Bohu nič nie je nemožné.“ hlesne. Je celá biela. A naozaj, Bohu nič nie je nemožné, pretože hoc som test nekúpil, na nemocnici nám to potvrdili. Aj keď som ju tam nebral zrovna pre to, aby jej spravili sono. Vyprosila si to. Ja sa strašne teším, som z toho strašne nadšený, len jedna vec mi bráni tešiť sa z toho naplno. „A ako sa o neho postaráme, keď sa ledva zvládam postarať o nás?“ kľaknem si k lôžku, na ktorom Deborah oddychuje. „Neboj sa,“ zájde mi rukou do vlasov, „spolu to zvládneme.“

     A zvládli sme to.