,,Svoju životnú lásku som prvý krát videla, keď jedol špagety.” prehlásila som s hrdým úsmevom, hoci ma pri tom nepríjemne bodlo pri srdci. Erika oproti mne vyprskla do smiechu, tak úprimného, ako som už dlho nepočula u dospelého človeka. Neobťažovali sme sa stíšiť hlas. V celej miestnosti sme boli prakticky samy, ak nepočítam brigádnika sediaceho za pultom. Chalan výrazne mladší odomňa však nejavil potrebu upozorniť nás a vstúpiť tak do možného konfliktu. Priznávam, na jeho mieste by som reagovala podobne. Predsalen, človek nikdy nevie čo môže čakať od dvojice žien, na vlas premočených, o pol piatej nad ránom na benzínovej pumpe za mestom, bez auta a s malým dieťaťom, ktoré akoby si neuvedomovalo absurdnosť našej situácie.

Ja som však bola vďačná, pretože práve dvojročné dievčatko na mojich kolenách prinášalo do môjho života jedinú istotu. Pästičky naplnené studenými hranolčekmi si pchala do úst, akoby to bola tá najbežnejšia vec. Kvapky za oknami dopadali v pravidelnom rytme na vonkajšie posedenie a premáčali zatvorené slnečníky. Prešlo deväť hodín odkedy som sedela na zemi v historickom centre Zaragozy, keď sa spustil dážď. Pouličných hudobníkov v daždi však nemá kto oceniť a tak mi neostávalo nič iné než zbaliť gitaru, vyzdvihnúť Lauru z detského kútika v najbližšej reštaurácii – kde som sa zastavila na obed a neodolala som pokušeniu využiť ich služby dlhšie, ako by sa patrilo – a pobrať sa ďalej.

Po ceste na stanicu ma zastavila kučeravá čiernovláska, ktorú som už predtým pár krát zahliadla v dave. Moja chuť sa s ňou rozprávať bola rovnako malá ako môj zárobok v ten deň. Pod veľkým dáždnikom som sa počas chôdze snažila udržať všetku moju batožinu a Lauru, ktorá sa naťahovala za studenými kvapkami. Žena kráčala popri mne a sypala zo seba jedno španielske slovo za druhým, v mojich ušiach však neznamenali viac ako len nezrozumiteľné zhluky písmen. Nebo preťal blesk a Laura sa mykla smerom ku mne, vrhla som nepríjemný pohľad smerom k neznámej a zrýchlila krok. Chvíľu som kráčala sama, potom sa však ku mne znova priblížil zvuk krokov prekonávajúcich mláky na chodníku. Čiernovláska ma chytila za rameno a tým ma donútila zastaviť, tento krát na mňa však spustila po anglicky. Pri jej ospravedlnení za vyrušenie som len prevrátila očami, keď mi však ponúkla odvoz, zbystrila som pozornosť. Môj pud sebazáchovy prebili posledné drobné štrngajúce v mojej peňaženke, ktoré sotva stačili na vlak do najbližšieho mesta, kam som sa potrebovala dostať. A tak som súhlasila. 

Ako som neskôr zistila, čiernovláska, rovnako ako ja, nemala auto. Predstavila sa mi ako Erika, patrila k miestnej hippie skupine mladých a cestovala na letný festival do Valencie, čo znamenalo, že mala namierené na juh rovnako ako ja. Podarilo sa jej stopnúť príjemného pána o ulicu ďalej a keďže tiež zvykla hrávať na uliciach, napadlo jej, že cesta bude o to zaujímavejšia, keď sa k nej pridám. V tom momente som nevedela, či jej verím, núdza v peniazoch však rozhodla za mňa a tak som ju nasledovala až k neznámemu autu. Sama som sa zložila na zadné sedadlo a Lauru som si posadila na kolená, keďže o niečom ako detská sedačka som mohla len snívať. V tom momente som si pripadala ako najmenej zodpovedná matka pod slnkom, stále som si všakt pripomínala dve slová: cesta zadarmo. Počas celej cesty som si nedovolila zavrieť oči, hoci hodinky ukazovali dve hodiny ráno. Asi dvadsať kilometrov pred Valenciou však naša cesta skončila – majiteľ auta pokračoval opačným smerom ako som mala v pláne ja s Erikou.

Vystúpili sme na prázdnej benzínovej pumpe. Dážď stále neutíchal. Vošli sme do miestnosti ožiarenej chabým svetlom. V rohu sedel asi osemnásť ročný chalan, nohy mal vyložené na pulte a unavený pohľad smeroval do mobilu. Naša prítomnosť ho prekvapila. V bufete som si kúpila silnú kávu, ak sa mi nepodarí stopnúť nikoho ďalšieho, čaká ma dvadsať kilometrová cesta do Valencie pešo. Na duši ma však upokojoval fakt, že po takmer mesiaci cestovania ma konečne čaká moja cieľová destinácia.

Erikine kútiky ostávali zdvihnuté hore aj potom, ako jej z pier unikol posledný tón zvonkohry smiechu.

,,Tak špagety? Boli aspoň s omáčkou bolognese?”

,,Samozrejme, aj s parmezánom a bazalkou.” nasilu som sa usmiala. Donedávna som milovala príbeh o tom ako som spoznala svojho manžela, teraz som však sedela tisíce kilometrov od nášho spoločného domova, bez peňazí, na pumpe s našou dcérou, cudzou ženou a presvedčením, že naše stretnutie pred mesiacom bolo aj naším posledným stretnutím.

,,Deje sa niečo?” do očí mi prenikol Erikin pohľad, zelený ako mach v tmavých lesoch. Pokrútila som hlavou a znova sa usmiala, tento krát úprimne. Za tých pár hodín mi mladá žena oproti mne úprimne prirástla k srdcu.

,,Tak čo? Povieš mi tvoj príbeh lásky?” Zaškerila sa. Veľmi som dúfala, že sa mi tejto otázke podarí vyhnúť, keď sme však začali riešiť vzťahy, vedela som, že skôr či neskôr ma čaká. Odolať jej zvedavému pohľadu bolo náročné – odkedy som sa stala matkou bolo pre mňa náročné odolávať každému pohľadu, ktorý si odomňa niečo pýta, či už je to sladkosť alebo odpoveď. Povzdychla som si a aj keď nerada, začala som si rozpamätávať na časy, keď som ako neskúsená maturantka bola plná odvahy a odhodlania a rozhodla som sa pre niečo, čo nebolo mojím snom ale snom mojich rodičov.

,,Narodila som sa v lekárskej rodine – otec chirurg, mama pediatrička, starý rodičia tiež pracovali v nemocnici. Ako inak, aj odomňa sa čakalo, že pôjdem podľa rodinnej tradície. Po strednej som chcela pracovať, rodičia ma však presvedčili, že pre mňa našli príležitosť, aká sa neodmieta – trojmesačné školenie a stáž pre zdravotné sestry na druhej strane sveta. A aj keď som nemala so zdravotnou sestrou ani zďaleka nič spoločné, nechala som sa nahovoriť. 

Prešlo pár týždňov kým som sedela v lietadle do Minnesoty a smerovala za oceán. Bývanie som si našla v trojposchodovej modrej bytovke v tichej chudobnej štvrti s dvoma spolubývajúcimi. Prax som mala v miestnej nemocnici, zúfalo potrebovali pomoc dobrovoľníkov, nezaujímalo ich naše vzdelanie – neprofesionálna pomoc je predsalen lepšia ako žiadna. Moje dni prebiehali prakticky rovnako nezáživne – najprv bývali školenia, potom sa pracovalo. Nátlak rodičov ma však nútil vydržať v nenávidenom stereotype.” hovorila som sucho, bez emócií a tak potichu, ako tiché boli tie dni. ,,So spolubývajúcimi sme mali dohodu – striedali sme sa vo varení. Každá z nás varila dva krát za týždeň a na siedmy deň sme si jedlo odjednávali. Pamätám si, že v ten deň som sa vracala do bytu neskôr ako zvyčajne, bol to deň objednávania jedla. Keď som ale vošla dnu, po byte sa rozliehala vôňa čerstvo uvarenej večere. Vošla som do stiesnenej kuchynky kde za stolom sedeli obe moje spolubývajúce a cudzí chalan o niečo starší od nás. Jedli špagety.” pousmiala som sa. Hoci dnes na mne táto spomienka zanechávala iné dojmy ako predtým, stále bola rovnako silná. ,,Boli to najlepšie špagety aké som dovtedy jedla.” 

,,Nikdy som nechápala špagety.” pokrútila hlavou Erika ,,Prerastené rezance by mali zostať v polievke.” zasmiala sa. Ja som zase nechápala jej energiu a dobrú náladu. Bola mladá, neviem, koľko mala rokov, určite sa ale nesprávala ako dospelá žena.

,,No, zamilovala si sa do špagiet a čo ďalej?”

,,Nikdy by som nepovedala, že nejaký chlap môže tak dobre variť.”

,,Žiadne špagety nemôžu byť dobre uvarené.” krútila hlavou.

,,Bol to brat jednej z mojich spolubývajúcich – Natalie.” pokračovala som v príbehu.

,,Prosím, nesklam ma nudným klišé príbehom o tom ako vám jeho sestra bránila v láske, pre vaše kamarátstvo.” prerušila ma zamrnčaním.

,,Neboj sa, žiadna brániaca sestra. Na začiatku by nikto nepovedal, že my dvaja by sme mohli skončiť spolu. Stali sa z nás jednoducho kamaráti. Býval v susednom meste a občas sme spolu chodili po výletoch, samozrejme aj s inými ľuďmi. Len taký bežný život mladých ľudí, vieš si to predstaviť. Už si to veľmi nepamätám, veď už je to skoro 10 rokov.” úprimne som nechápala, ako mohol čas bežať tak rýchlo ,,Jeden večer sme išli s partiou do letného kina, vieš, takého toho kde sa premietajú filmy vonku. Ten film bol šialene nudný, nejaké sci-fi, jednoducho nič pre mňa. V strede filmu som sa proste zdvihla, že idem domov a on sa pridal, že pôjde so mnou. Bolo to prvý raz, čo sme boli spolu samy. V meste boli akurát nejaké oslavy, všade boli zápchy a autobusy nechodili, tak sme si povedali, že pôjdeme naspäť pešo – aspoň sa prejdeme. Nečakaj žiadnu romantickú prechádzku, bolo to fakt zlé. Na to, že bolo leto, bolo príšerne zima, fúkal ľadový vietor a ani jeden z nás nemal so sebou bundu. Stratili sme sa a tak sme namiesto pol hodinky blúdili nočnými ulicami takmer hodinu a pol. Bola som unavená a jediné, čo som si priala bolo, aby ten večer už skončil. A čo bolo najhoršie, keď sme sa dostali do bytu všetci ostatný už spokojne sedeli na posteliach a chystali sa spať.”

,,Tak to znie ako dosť nanič večer.” skonštatovala.

,,To teda bol, úprimne som dúfala, že spolu už nikam nepôjdeme. V ten večer sme sa dohodli, že nemá zmysel aby išiel domov tak neskoro, jednoducho prespal u nás na gauči. Moje zámery vyhnúť sa mu však prekazil hneď nasledujúce ráno. Sedel na gauči spolu s jeho sestrou a o niečom sa hádali. Nechcela som sa do toho miešať, niektorým veciam sa človek ale nevyhne. Vysvitlo, že boli s Natalie pozvaný na svadbu rodinných známych, ona ale odmietala ísť. Po pol hodine sa rozhovor skončil prudkým odchodom Natalie a následným zabuchnutím dvier. Vtedy sa ma spýtal, či by som nešla ako jeho doprovod namiesto nej, samozrejme len ako kamarátka.

Súhlasila som. Sama neviem prečo, svadby som neznášala a s ním som tiež nemala potrebu nikam chodiť. Možno mi bolo len jednoducho ľúto povedať nie. Každopádne, s našou nočnou prechádzkou sa to nedalo porovnať. Svadba bola skutočne krásna, hostina bola v hoteli s krásnym výhľadom na jazero. Väčšinu noci sme len sedeli na balkóne a rozprávali sa, takže mi ani nevadilo, keď ma o pár dní pozval na večeru. 

Teraz môžeš začať krútiť očami, stalo sa z nás skutočne strašné klišé. Večerné prechádzky v parku, romantické večere pri špagetách a sviečkach, spoločné výlety. Bola som skutočne zamilovaná. Dni ubiehali ako voda a ani som si nevšimla ako, môj pobyt v Amerike sa blížil ku koncu. Namiesto návratu domov na Slovensko som si však zbalené kufre preniesla ku nemu do bytu. Náš vzťah kvitol ako jarná lúka, bolo to šialené cítiť tak neuveriteľné puto k človeku za tak krátku dobu. Prežili sme spolu magické dva roky. Som si istá, že tak čistú lásku som predtým k človeku asi necítila. Žili sme jednoducho – ja som pracovala, on študoval. Až neskoro mi došlo, že aj keď sme sa často rozprávali o jeho štúdiu, nikdy mi vlastne nepovedal kde študuje. Romantická idilka sa mi rozpadla v momente ako som zistila skotočný dôvod, prečo je tu. 

V ten večer sme boli na kolotočoch. Keď na nebo vyšli prvé hviezdy sadli sme si na lúku pri lunaparku. Len sme sa rozprávali, počas celého večera som však vo vzduchu cítila visieť nevyslovené tajomstvo. Bol to deň, keď sa mi priznal, že do Minnesoty prišiel, aby sa stal kňazom. Že nech sa medzi nami deje čokoľvek, chce si svoj cieľ splniť a preto v tom nemôžeme pokračovať. Vraj ho to mrzí, vraj ma má rád, no on má svoju budúcnosť inde ako ja. A tak ma poslal preč.

Možno pre niekoho dva roky nie sú veľa, pre mňa však znamenali celý svet. Moje srdce ostalo zlomené. Odmietla som sa vrátiť domov, aj keď ma rodičia volali. Samozrejme, po náročnom rozchode som sa musela odsťahovať z jeho bytu a tak som ostala bez domova. Nastúpila som na vlak a odišla do Atlanty, kde som si našla byt – jeden z mála čo som dokázala zaplatiť. Vtedy v Atlante som si prvý krát vyskúšala hrať na ulici. Nedarilo sa mi zohnať prácu a potrebovala som peniaze. Od známej som si požičala gitaru, každý deň som sedávala pred kostolom na schodoch a hrala. Nezarobila som veľa, no v jednoizbovom byte zdieľanom so štyrmi osobami a vynechaným obedom som dokázala vyžiť. Po čase ma Atlanta omrzela, ďalší rok som sa sťahovala po štátoch toľko krát, že som to prestala počítať. Prespávala som v hosteloch, v autobusoch aj na ulici.

Ani si nevieš predstaviť, koľko krát som ľutovala svoje rozhodnutie. Vedela som, že keby poprosím rodičov, zaplatili by mi letenku domov. Na to som sa však až príliš hanbila, nedokázala som potlačiť hrdosť. Zbožňovala som hudbu a hranie na ulici mi prinášalo radosť, aj keď som pri tom žila zo dňa na deň. Jednoducho som vedela, že sa nechcem vrátiť k životu zdravotníčky.

Bola som v Oklahome, v Tulse, hrala som na námestí, keď si ku mne prisadla moja bývalá spolubývajúca z Minnesoty – áno, presne tak, jeho sestra. Dlho som nebola tak v šoku ako vtedy, po dlhom čase som konečne videla známu tvár. Dohodli sme sa na spoločnej večeri ešte v ten deň. 

V tom čase som zbožňovala víkendy. Nie preto, že by som si oddýchla, ale preto, že cez víkendy chodili do miest turisti, čo pre mňa znamenalo veľa ľudí v uliciach a teda aj viac drobných v gitarovom púzdre ležiacom na zemi pred mojimi nohami. 

V ten deň bola akurát sobota, blížilo sa leto a turisti sa zbierali do väčších miest, vďaka čomu som si mohla dovoliť večeru v ázijskom bistre na rohu ulice, neďaleko miesta kde som hrávala. Stretli sme sa v ňom s Natalie tesne pred ôsmou. 

Nad tanierom rezancov sme prebrali snáď všetky témy, kým sa reč dostala k jej bratovi. Nedokázala som premôcť zvedavosť, musela som sa na neho spýtať. Nečakala som však ako ma jej odpoveď zasiahne.

Jej slová mi hrali v hlave počas celého zvyšku večera ako melódia pesničky, ktorej sa neviem zbaviť: Nikdy sa nestal kňazom, vrátil sa domov týždeň po tom čo si odišla z Minnesoty.“ 

,,No to si zo mňa robíš vola!“ vypadlo z Eriky nečakane ,,počkaj od ťa odkopol lebo vraj chce byť kňaz a ty si o ňom po tom všetkom dnes povedala, že je tvoja životná láska?“ naklonila sa bližšie ku mne. Z pier mi unikol tichý smiech ,,Robím si z teba vola? To som ešte nepočula, že by niekto hovoril“ 

,,Môj brat to zvykol hovoriť keď bol malý a mne to nejak prirástlo k srdcu.“ naliehala ,,No pokračuj.“

,,Okej už hovorím. Aj keď som sa bála, cítila som, že musím uzavrieť nedoriešený konflikt v mojej duši, potrebovala som sa s ním porozprávať. Vedela som, že musím využiť príležitosť, že je v rovnakom meste. 

S Natalie sme kráčali smerom k hotelu kde bývali. Ona rozprávala, ja som bola myšlienkami v svojom svete. Skutočnú trému som dostala keď som stála pred dverami hotelovej izby, už sama bez Natalie, ktorá nám chcela dopriať súkromie a vydala sa na nočnú prechádzku mestom. Bola som si istá, že skončí niekde v baroch a v tom momente som si priala byť tam s ňou, hlavne pod vplyvom niečoho silného, nech môžem zabudnúť na svoje problémy. Vedela som, že príliš dramatizumem, bola som však mladá a šialene zaľúbená, bez domova a úplne sama. A ak má človek právo robiť hlúpe rozhodnutia, tak práve v tomto veku. 

So zovretým srdcom som zdvihla ruku a zaklopala na tmavé drevo kúsok nad kľučkou. Keď sa znútra ozval známy hlas otvorila som dvere a nazrela dnu. Stál pri okne v tmavomodrej priliehavej košeli. Vlasy mu od nášho poslednéhostretnutia značne narástli. Jeho oceánový pohľad mi prenikol až do duše.“ mala som v sebe potrebu precítiť každé slovo, presne tak ako som spomienky videla v obrazoch, ktoré sa mi vynárali v myšlienkach. Rozhovor, ktorý mal nasledovať som si pamätala do každého slova, no aj tak posledné čo som chcela bolo prerozprávať ho, mala som pocit že aj bez toho jej odkrývam veľkú časť svojej duše. Rozhodla som sa vynechať niektoré časti a tichým hlasom som pokračovala: ,,Sedeli sme oproti sebe na manželskej posteli a rozprávali sme sa skoro štyri hodiny. Pred dverami jeho izby som bola odhodlaná zistiť pravdu, otočiť sa a zabudnúť na túto kapitolu života. Nečakala som ale úprimnosť nášho rozhovoru, do mysle sa mi potichu vkrádali myšlienky na našu spoločnú budúcnosť. Moje podvedomie ma presviedčalo, že keď nebude kňazom, môže sa stať manželom. A možno práve mojím manželom.

Jeho dôvody pre rozhodnutie opustiť cestu za kňažstvom boli jednoduché – možno až príliš na to aby boli pravdivé. Rozprával o tom ako si počas nášho krátkeho vzťahu zvykol cítiť lásku medzi nami. Vraj keď som odišla dlho rozmýšľal nad tým, že si nedokáže predstaviť nedostatok ľudského kontaktu a citov, ktorým by bol ako kňaz vystavený. A keď pochopil, že kňaz, ktorému chýba láska nedokáže lásku odovzdávať, prehodnotil svoje rozhodnutie stať sa kňazom. Hovoril, že vraj ma chcel nájsť, nevedel ma však viac skontaktovať. 

Bolo to pochopiteľné, keď som sa rozhodla cestovať, núdza v peniazoch ma donútila predať svoj starý mobil a kúpiť si lacný tlačítkový telefón z druhej ruky za pár drobných. Spolu s mobilom som zmenila aj číslo a on tak stratil akékoľvek spojenie, ktoré medzi nami dovtedy chabo držalo. Ja som nevedela čo robiť, Erika. Bola som úplne zúfalá, mladá a neskusená. A tak som si vybrala vtedy možno jednoduchšiu cestu a to poddať sa starým citom. 

Ostali sme spolu v Tulse štyri dni. Štyri nádherné dni plné pochopenia a ľudskej blízkosti, ktoré mi chýbali počas celého ubehnutého roku. Doobeda so mnou sedával na uliciach, nevadilo mu že sme na špinavej zemi, len bol vedľa mňa a spieval do tónov gitary. Po večeroch sme sa naháňali po parku okolo fontány ako malé deti, robili sme pikniky alebo sme išli na jazero. Jednoducho sme boli spolu a neviem či čaro momentov ho natoľko okúzlilo alebo mu svedomie nedovolilo nechať ma na ulici no ku koncu jeho pobytu v Tulse sa ma spýtal, či sa nenasťahujem k nemu. A tak som sa po roku vrátila k nemu domov.“ 

,,Keby som nevidela tento blonďavý poklad na tvojich kolenách, vynadala by som ti, aká si hlúpa.“ zasmiala sa Erika poukazujúc na Lauru, práve dojedajúcu hranolčeky.

,,Som neskutočne rada, že som konala spontánne a odišla som s ním. Už viac krát sa mi potvrdilo, že spontánne rozhodnutia sú to najlepšie, čo ma v živote stretlo.“

,,To je teda pravda, nikdy si veci neplánujem. Ja jednoducho verím, že Boh má plán a to stačí.“ Koniec jej vety zanikol v hlasnom zívnutí. Vyložila si nohy na sedačku, objala si ich rukami a hlavu si položila na kolená kým pokračovala: ,,Keď som bola malá, musela som mať naplánovanú každú drobnosť, vždy som mala stres, že niečo nestíham alebo podobne. Potom som ale pochopila, že nezáleží na tom ako veľmi plánujem, vždy sa stane niečo čo ma zaskočí. Prestala som plánovať a začala som si užívať život, taký ako som ho dostala od Boha. No a vidíš, som tu, pár kilometrov pred Valenciou s tebou, poznáme sa pár hodín a zdoverujeme sa ako staré priateľky, a ja verím, že práve toto bol Boží plán.“ 

,,Ja to pripisujem skôr osudu. Verím, že všetci máme osudom predurčený náš život a aj keď to pokašlem svojím rozhodnutím, dopadne to tak ako má.“ Dážď pomaly stíchol, ostala po ňom len zmáčaná tráva a tenký potôčik tečúci po okraji cesty. 

,,Už je svetlo, mohli by sme vyjsť k ceste a skúsiť si niečo stopnúť, čo myslíš?“ zhrnula som odpadky na stole na jednu kôpku a začala som si baliť veci.

,,Pravda, mali by sme to skúsiť, keď konečne prestalo pršať, okrem toho už tu sedíme dosť dlho.“ Erika prešla k pokladni s úmyslom zaplatiť za nás všetkých. Bola som vďačná za ľudí ako je ona v mojom živote a v duchu som si sľúbila, že keď dostanem v práci prvú výplatu, pozvem ju na obed. Únavu tela prebíjala energia naplňujúca moju dušu, srdce mi šialene bilo keď pri ceste zastavila staršia pani a pomohla nám naložiť kufre do auta. Tak ako predtým, aj teraz som sedela na zadnom sedadle s malou na kolenách. Tá zaspala už na pumpe hneď ako sa stihla najesť. Privinula som si ju bližšie k telu a nos som si zaborila do jej jemných vláskou. Tento krát som si dovolila zavrieť oči, dôverovala som Erike, že na nás dá pozor. 

Prebrala som sa celá stuhnutá pri vjazde do Valencie. Hlavu som mala opretú o studené okno za ktorým znovu bubnovali kvapky. Laura spala zvalená na sedačke na opačnej strane ako ja. Opatrne, aby som ju nezobudila, som ju vzala na ruky a pritiahla k sebe. Vyčítala som si svoju nezodpovednosť počas cesty. Erika výrazne gestikulovala rukami počas toho ako našej šoférke vysvetľovala niečo po španielsky. Sledovala som domy mihajúce sa za oknami až kým auto nezastavilo na kraji chodníka pred nízkou staršou bytovkou. Spiacu Lauru som držala na rukách zatiaľ čo mi Erika pomáhala vybrať kufor z auta. 

Sadli sme si na drevenú lavičku neďaleko, vytiahla som mobil a s cieľom zavolať svojej vzialenej sesternici – práve ona bola dôvodom, prečo som smerovala do Valencie. Žila tu už niekoľko rokov a bola ochotná poskytnúť mi bývanie aj pomôcť s hľadaním práce. To ona mi našla miesto v kaviarni neďaleko jej domu s nástupom takmer ihneď po mojom príchode. Dohodli sme sa na stretnutí v meste predtým ako pôjde do práce – požičia mi kľúče od bytu, nech sa tam viem dostať. 

,,Nedokončila si príbeh.“ Otočila sa na mňa Erika.

,,Ja viem.“

,,Nedopovieš mi to?“ pozrela na mňa presne tým pohľadom ako aj na pumpe. A ja som znova neodolala. 

,,Kde som skončila?“ snažila som sa rozpamätať.

,,Nasťahovala si sa k nemu.“

,,Oh áno, išlo to šialene rýchlo. V priebehu pár týždňov sme sa vzali. Nasledujúce roky boli najlepšími v mojom živote. Viem, že sme sa poznali krátko, hlavne po tak dlhom čase čo sme sa nevideli, a ani moja hlúposť nie je výhovorka pre také dôležité rozhodnutie ako manželstvo, no aj tak to bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Neskôr sme sa presťahovali do vlastného, kúpili sme si malý domček na kraji mesta. Presne podľa mojich snov, biely s okenicami a veľkou záhradou. Mala som pocit, že žijem v romantickom filme. Urovnala som si vzťahy s rodinou, môj manžel sa stal právnikom a založil si vlastnú firmu, ja som sa znova stala zdravotnou sestričkou. Cestovali sme po svete a nič nám nechýbalo.“ povzdychla som si. Nechcela som pokračovať v príbehu, ďalšie slová by len pokazili dovtedy šťastný dej. 

,,A ďalej?“

,,Narodila sa nám dcéra.“ pozrela som na na Lauru spiacu na lavičke vedľa Eriky.

,,Zmenilo sa to?“ 

,,Všetko sa zmenilo. Bola som taká vyčerpaná, že som si nevšímala ako náš vzťah ochladol a že jeho správanie ku mne bolo zrazu iné. Pravdou však bolo, že po pôrode som sa zmenila aj ja.“ do očí sa mi natlačili slzy. Pohľadom ma vyzývala, aby som pokračovala, mne sa však hlas zasekol v hrdle. Spolu so vzlykom som zo seba dostala len tri slová: ,,Našiel si milenku.“ hlavu som si oprela o Erikine rameno a nechala som slzám voľný priebeh. Po toľkých rokoch manželstva také niečo zasiahne. Erika ma hladila po chrbte a šepkala mi slová útechy, ktoré som aj tak nevnímala. Moja duša sa búrila ako oceán počas búrky.

,,Chceš mi povedať viac?“ Povzbudivo sa na mňa usmiala. Pokrčila som plecami. Nebola som si istá, či som pripravená o tom už rozprávať, možno však rozhovor pomôže. ,,Zistila som to náhodou, fotili sme rodinné fotky na jeho mobil. Keď sme si ich prezerali po pár dňoch, našla som medzi nimi snímku z ultrazvuku. Vedela som, že bábätko na fotke nie je Laura, tá snímka bola čerstvá. Snažila som sa zistiť viac, až som sa dopátrala k pravde. Podviedol ma. Vraj bol vtedy opitý, stalo sa to len raz a nepamätá si to, z toho večera má len slabé útržky. Po pár mesiacoch si ho vypátrala a ozvala sa mu s tým, že je tehotná. Vraj sa mi chcel priznať no nevedel k tomu nabrať odvahu. Úprimne, neverila som mu. Nikdy som sa necítila tak zradená ako vtedy. Nevedela som prekusnúť, že v našom manželstve sme boli predtým len dvaja – ja a on, no teraz medzi nami stála žena vo štvrtom mesiaci tehotenstva, jej nenarodené dieťa a tajomstvo tvoriace priekopu, cez ktorú nedokážem plávať.“ ak som dovtedy dokázala prekonávať slzy, teraz ma premohli úplne. Erika ma kolísala v objatí šepkajúc tichú modlitbu. Možno ubehli minúty, možno hodiny. Sedeli sme v objatí, moje slzy sa vpíjali do jej košele, už aj tak premočenej od dažďa. Zamračené nebo akoby vyjadrovalo súcit, pochopenie pre moje emócie. Mierne som uvoľnila zovretie, ktorým som sa tlačila k nej. ,,Nezvládla som situáciu, zbalila som si veci, vzala som malú a na pár dní som sa ubytovala v hoteli kým som nevymyslela čo ďalej. Spojila som sa s rodinou tu zo Španielska a už takmer mesiac som na ceste práve sem, do Valencie. Znova som si zvykla hrávať na uliciach – nechcem aby môj manžel zisťoval kde som podľa pohybu na našom účte a musela som si nejak zarobiť keď sa mi začala míňať hotovosť. Tiež som potrebovala uvoľniť myšlienky a hudba mi v tom pomohla. Čo si však neviem odpustiť je, že Laura musí toto všetko prechádzať so mnou.“ znova sa mi spustili slzy ,,Vieš, niekedy rozmýšľam, že mu všetko odpustím a vrátim sa späť, lebo ho milujem a chcem byť s ním. Bojím sa ale že mu nedokážem odpustiť.“ 

Erika pokrútila hlavou. ,,Kontaktoval ťa odvtedy?“ Z pier mi unikol neveselý smiech. ,,Snažil sa, ani nevieš ako. Snaží sa odkedy sa to stalo, aj keď som o tom ešte nevedela, jeho správanie sa zmenilo. Keď som odišla stále mi volal, posielal správy, snažil sa ma nájsť až kým som nezablokovala jeho číslo aj spolu s číslami jeho kamarátov.“ 

,,Chcela by som ti pomôcť ale úprimne neviem čo ti mám poradiť. Nikdy sa nedá zabudnúť na to čo urobil, no možno by stálo za to skúsiť mu odpustiť ak to dokážeš. Predsalen, ste manželia. Máte dieťa. A možno si naozaj nič nepamätá, aj keď to nie je ospravedlnením. Máte medzi sebou niečo neuveriteľné, ja by som to nechcela zahodiť. Brali ste sa v dobrom aj v zlom, nie?“ 

,,Myslíš, že by som sa mala vrátiť domov?“

,,Neviem, porozmýšlaj nad tým. Rozpad manželstva je silný úder, rodina by mala držať spolu. Ak máš na to silu, skúste si to vyriešiť.“ nadvihla mi hlavu a poutierala slzami zmáčané líca. Smutne som sa usmiala a predtým ako sme sa rozlúčili  som jej sľúbila, že nad tým popremýšľam.

Okolo obeda som dorazila do svojho nového domova. Laura mi spala na ramene a nahlas dýchala. Pomaly, aby som ju nezobudila, som ju zložila na posteľ a prešla som do kuchyne po pohár studenej vody s ktorým som sa usadila na balkóne. Len sama so svojimi myšlienkami. V týchto momentoch som nenávidela svoju nerozhodnosť. Potrebovala som usmernenie od osoby mimo tohto konfliktu, práve to mi však chýbalo na prázdnom balkóne. Nahlas som si povzdychla a nechala som unášať svoje problémy vo vetre naokolo. Ani neviem ako sa mi podarilo zaspať. Prebrala som sa až večer, našťastie ešte pred Laurou. Dnes som mala byt pre seba – sesternica ťahala nočnú. Samotu som si však neužívala a tešila som sa na vytúžený spánok. Verila som, že ráno sa mi podarí utriediť si myšlienky natoľko aby som dokázala rozhodnúť o všetkom, čo ovplyvní budúcnosť našej rodiny. Zaspávala som naplnená šťastím z mäkkej postele, obklopená vôňou šampónu a čerstvo vypraného prádla. Aj keď ma ťažila starosť zajtrajška, po dlhom čase som mohla zatvoriť viečka bez obáv. A snáď prvý krát som ďakovala Bohu – za to, že sme dnes konečne dorazili do cieľa no hlavne za to, že je Laura v bezpečí. 

Ráno ma prebudili kroky okolo mojej postele – tiché no predsa naliehavé. Únava však dostala prednosť a ja som ešte zopár minút prekonávala ťarchu viečok. Premohla som svoj boľavý žalúdok a donútila som sa zjesť ovsenú kašu s banánom. Usadila som sa na balkón a nechala myšlienkam voľný priebeh, až kým ma neobjavila Laura, ktorá sa akoby zázrakom dostala sama z postele až na balkón. Ladným pohybom som si ju vyložila na kolená zatiaľ čo sa začala kŕmiť mojimi raňajkami. A ten moment, ako tam sedela – najčastejšia duša i srdce plné detskej radosti, ma presvedčil, že chcem aby moja dcéra vyrastala v úplnej rodine. Stačil len pohľad na ňu. Už som ju vystavila príliš veľa náročným situáciám za tento mesiac. Ona si zaslúži mať otca, ktorý ju miluje. A aj keď odpustenie býva náročné, chcela som veriť, že môj manžel si ho zaslúži. Nie len pre mňa a nie len pre neho. Pre nás všetkých, pretože za rodinu sa mi oplatí bojovať a odpúšťať.  Možno som potrebovala čas osamote, možno rozhovor s Erikou a možno len malý zázrak. Prešli sme spolu tŕnistú cestu, predierala som sa tŕňami aj sama, bolesť bola podobná, no žiaden tŕň nerastie bez červenej ruže sfarbenej od našej krvi. Spoločným prekonaním farbíme záhradu našich ruží, staviame si domov. A ak mám farbiť krvou, chcem to robiť pre nich. Tak ako som sľúbila – v dobrom aj v zlom – tak som aj chcela dodržať. A tak som sa rozhodla bojovať za svoju rodinu.

 

,, Mami, vedela si, že Emka s Eliškou sa budú sťahovať z Bratislavy k babke do Dlhého Poľa?“

,,To vážne? Je to už isté?“ prekvapene sa spýtala mama.

,,Áno, dnes boli posledný deň v škole.“ Písala som si na whatsappe s Emkou a bola z toho veľmi smutná. Prídu nielen o dom so záhradou, ale aj o všetkých kamarátov a vzťahy, ktoré si tam vybudovali. Je to hrozné… ,,Mami, prečo si ľudia dokážu tak veľmi ubližovať?“

 ,,Dvomi slovami povedané: Absencia Boha.“ ,, Vieš, kto miluje Ježiša, zachováva jeho slová, drží sa božích zákonov a na základe toho je šťastný a má sa dobre.“ Tak to hovorí Božie slovo a tak to naozaj je.  Ak človek, alebo v tomto prípade jeden z partnerov stratí tento rozmer, vzďaľuje sa od Boha a diabol má voľnú cestu konať zlo. Je pohodlné popri všetkých povinnostiach, ktoré máme, nevenovať čas Bohu, nechodiť do kostola, nemať čas na svojich blízkych…“

,, Vieš, tak ako sa staráme o seba, musíme sa starať aj o vzťah s manželkou, manželom, deťmi, starými rodičmi, celou rodinou. A to je časovo veľmi náročné ale zároveň oveľa dôležitejšie ako všetky peniaze a  zábavky tohto sveta.  Je to teraz pre nich veľmi zložité, ale musíme sa modliť, aby našli Boha.“

    ,,Ja som taká šťastná,  že naša rodina je spolu. Cítim  v nej tak veľa lásky. Vy ste tí najlepší rodičia na svete!“ ,,Mami, môžem ťa objat?“

,,Áno, lásenka moja.“

,, Vieš, raz by som chcela mať muža ako je ocko. Muža, s ktorým budem môcť zdieľať moje sny, s ktorým budem mať deti a rodinu, v ktorej bude plno lásky, porozumenia a vzájomnej úcty. Tak ako je to u nás!“

,,No to nebude ľahké ho nájsť. Za dobrého muža sa treba hlavne modliť.“ usmiala sa mama a pokračovala vo svojej obľúbenej činnosti. Akurát dávala sušiť bylinky na tie najlepšie čaje na svete. Každé ráno nás vôňou čaju  lákala k prestretému stolu.

,,Vieš mami, ja sa aj teším, že moje sestrenice tu budú stále s nami, ale bude to už celkom iné, ako keď prišli len na Vianoce alebo na prázdniny …“

S mojou starkou máme veľmi dobrý vzťah. Chodím k nej každú nedeľu na obed a rozprávame sa o živote, a o tom, čo zažila. Skoro vždy sa ma pýta, či už mám nejakého ,,nápadníka“. Zakaždým jej poviem, že niekde tam vo svete sa nejaký určite nájde. Raz mi to nedalo a spýtala som sa jej, ako sa ona spoznala so starkým. Len sa mňa usmiala a povedala, ,,Teraz dobre počúvaj, poviem ti príbeh. Príbeh jednej lásky.“ Ja som sa usadila na gauč, starká do kresla a začala rozprávať.

,,Bol bežný deň, ako každý iný a pripadol na 3. apríla 1975. Kráčala som po meste, kde som vyrastala a zrazu ma oslovil chlapec. Opýtal sa ma, či náhodou neviem kedy ide vlak na Novú Baňu. Keď som sa na neho pozrela, pripomínal mi chlapca, ktorého som už predtým poznala. Opýtala som sa ho na meno a bolo to naozaj tak. Poznali sme sa už niekoľko rokov, ale iba z videnia. Akonáhle som ho zbadala, hneď som vedela, že sa mi páči. Blonďák s modrými očami, síce chudý ako prst, ale pekne vyrastený. S úsmevon na tvári som mu povedala kedy ide vlak. Slušne poďakoval a spýtal sa ma, či je ešte nejaká možnosť, aby sme sa niekedy stretli. Nebola som proti. Páčil sa mi od prvého dňa, tak som neváhala a povedala áno. Od toho dňa sme sa začali stretávať. Postupom času to bolo niečo viac. Bolo to veľmi pekné, nikdy sme sa spolu nenudili. Rozprávali sme sa o našej spoločnej budúcnosti, a ako to už býva, nezostalo to len pri rozprávaní. Raz sme sa vybrali na výlet na Moravu. Cestovali sme na hody. Do Brna vlakom a z Brna na Moravu autobusom. Ako to už býva, aj v tej dobe mal autobus meškanie. Mali sme teda v Brne dosť času pozrieť sa aj do obchodov. Cestou na zastávku sme išli okolo klenotníctva a on dostal spontánny nápad. Povedal: Nejdeme sa tam pozrieť? Nekúpime si obrúčky? Moja odpoveď bola, však pozrieť sa môžeme. Obrúčky sme si kúpili a nič. Žiadna romantika nebola. Obrúčky boli kúpené a hotovo. Po troch rokoch čo sme spolu chodili, sme naplánovali svadbu a sme spolu dodnes. Nastal ten deň. Narodila sa nám prvá dcéra, krátko po tom, čo sme sa nasťahovali do prvého bytu. Keď mala dcéra tri roky, prišiel domov, ako inak s ďalším nápadom, či si nekúpime záhradu. Súhlasila som. Zo začiatku sme len sadili a neskôr sme postavili chatu. Aj keď to bolo náročné užívali sme si život a boli šťastní, že sme spolu. Druhá dcéra sa nám narodila o päť rokov neskôr. V roku 1981 sme s pomocou ostatných založili novú záhradkársku osadu, kde bola aj naša chata. Boli sme tam všetko mladé rodiny s deťmi. Chvíľka ticha tam nehrozila, vždy sa niečo dialo. Ako pribúdali roky, deti rástli a spoznávali nových kamarátov s ktorými si užívali detstvo. Často sme sa všetci spolu stretávali, opekali si, zabávali sa. Postupom času mal každý svoje povinnosti, už nebol len smiech a zábava, ale začal naozajstný život. Deti išli na základnú a potom strednú školu. Začali ich prvé lásky aj trápenia. Nestihli sme sa ani nazdať a bolo to tu. Naša prvorodená dcéra sa vydala a o tri roky sa jej narodilo dievčatko. V tom roku sa vydala aj druhá dcéra, ale dieťa prišlo skôr, pár mesiacov po svadbe. Narodil sa náš prvý vnuk. S radosťou sme sa o neho starali, mali sme pre neho kopec lásky. Tak isto aj pre naše dve vnučky. Chlapčekovi sa o osem rokov narodila malá sestrička. Naše najmladšie a posledné vnúča, čiže ty. Dve vnúčatá sú už dospelé. Jeden pracuje a druhá začína študovať na vysokej škole. A ty, naša posledná vnučka budeš na budúci rok končiť základnú školu. Nechce sa mi ani veriť, že ten čas ide tak rýchlo. Myslím si, že sme svoj život prežili šťastne a zmysluplne. Teraz sme už obidvaja na dôchodku a užívame si vnúčatá, záhradu, deti. Sme spolu už štyridsaťosem rokov, z čoho sme spolu tri roky chodili. Stále sa ľúbime a naša láska kvitne. Aj keď náš život nebola prechádzka ružovým sadom, nevzdali sme sa a zvládli sme to spolu. Dnes už len spomíname na to, čo sme spolu prežili. Lásku si rozdávame naďalej navzájom a sme šťastní. Som vďačná za naše krásne deti, vnúčatá a hlavne za svojho manžela, tvojho starkého, ktorý pri mne vždy stál. Ako sa hovorí v dobrom aj v zlom a navždy!“

Keď starká dorozprávala mala som slzy v očiach. Nechcelo sa mi veriť, že so starkým zažili niečo tak krásne a náročné. Len som dodala, že niečo takéto nádherné by som raz chcela zažiť aj ja. Nikdy som takýto príbeh nepočula. Od tej doby, čo mi ho starká povedala sa prestala pýtať na ,,nápadníkov“ a len sa vždy usmeje. Už teraz sa teším, ako aj ja raz budem rozprávať svoje príbehy zo života mojim deťom a potom vnúčatám. Teda ak budem mať také šťastie ako moja starká, stretnem muža svojho života a zažijeme spolu niečo tak krásne ako moji starí rodičia.

Moji rodičia sa veľmi milujú, ale potom otec išiel do Anglicka a mamka ho čakala a čakala a čakala, a potom sa vrátil a sa zobra li.  Dali si prstienky. Ja ich veľmi milujem a mám nového súrodenca, boli sme na výlete a tam nám bolo výborne. Potom mamka bola v nemocnici len preto, lebo ju bolelo celé telo a otec a my deti sme ju navštívili a mamka bola šťastná. Prešlo dva dni a mamka už je doma a žili sme šťastne, mamka a otec boli šťastní, že sa mamička vrátila, no stále mamku niečo bolelo, ale otec jej povedal: „netráp sa, ja sa o deti postarám a ty si oddýchni. Navarím polievku a ty , prosím, len nevstávaj, dobre moja láska, netráp sa , láska moja, však som ti povedal, že sa o deti postarám, tak sa netráp, počúvaj, čo keby si išla zase do nemocnice, lebo ťa bolí niečo a ja nechcem, aby si trpela.“ No tak mamička išla do nemocnice a jej povedal doktor, že už bude v poriadku, tak sa vrátila a žili sme šťastne naveky.

Ahojte,

 

Moja prababka a pradedko sa brali mladí a postupne sa im narodili tri deti, ich dcéra Helenka je moja babka. Keď bola babka asi takým malým dievčaťom ako som ja dnes, pradedko, teda jej tatinko, pracoval ako vodič autobusu. Vozil Ľudí z Prešova do Bardejova a späť. Jedného dňa mal však ťažkú nehodu. Veľmi silno si poranil hlavu. Dlho potom zostal v nemocnici a liečili ho aj na psychiatrii elektrošokmi. Moja babka Helenka doteraz spomína, že pradedko sa odtiaľ pýtal domov so slzami v očiach. Pradedko sa po úraze veľmi zmenil – z láskavého a dobrotivého človeka sa stal mlčanlivý človek, ktorý sa často rozprával sám so sebou a niekedy sa veľmi hneval. Muselo to byť veľmi ťažké pre prababku aj pre babku, lebo pradedko bol odrazu iným človekom, akého nepoznali. Moja babka si spomína ako raz prosila prababku, teda svoju maminku, aby pradedka radšej opustili, aby išli bývať niekam inam, bez neho, lebo b to tak bolo ľahšie. Prababka sa na ňu pozrela, pohladkala ju po hlave a povedala: „To sa nedá. To by bolo nesprávne. Keď budeš veľká, budeš tomu lepšie rozumieť.“ Prababka plakala, keď to hovorila. Moja prababka tieto slová potvrdila svojim životom. S pradedkom boli manželmi až do jej smrti, viac ako 60 rokov.

 

Tento príbeh som spísala s pomocou mojej maminky Lucie Zimenovej. Napísala som ho ručne a maminka ho potom prepísala do počítača. Ja na počítači ešte písať neviem.

 

Terezka Zimenová

Jedného pekného dňa sa dievča s úsmevom prechádzalo po peknej, veľkej lúke plnej kvetov. Volala sa Zuzka a mala odhadom 18-19 rokov, to už si presne nepamätám. Hneď, keď uvidela vedľa plotu chalana, ktorý sa na ňu usmial, začervenala sa. Bol jej sympatický, hoci ho nikdy predtým nevidela. Po niekoľkých minutách si všimla, že ide smerom ku nej. Skôr než stihla zareagovať, prihovoril sa jej.

„Hmm… ahhoj… akko ssa vollááš?“ – koktal neznámy.

„Som Zuzana… A ty?“ odvetila zamilovane.

„Ja som Michal,“ – povedal mladý muž.

Počas nasledujúcich rokov medzi nimi vzniklo vzácne a blízke priateľstvo.

„Zuzka, vezmeš si ma za muža?“ spýtal sa jedného dňa Michal.

„Áno a s veľkou radosťou, Miško môj!“ – odpovedala so slzami šťastia v očiach prekvapená Zuzka.

Niekoľko mesiacov po svadbe sa dozvedeli úžasnú novinku.

„Miško, Miško, čakáme dievčatko“ – usmiala sa Zuzka.

„Konečne! Vedel som, že raz tá chvíľa nastane,“ povedal pyšne Michal.

„Ako sa bude volať?“ opýtali sa zborovo.

„Čo tak Tamarka, Ema, Sára?“ navrhla Zuzka.

„Nesúhlasím… bude to výnimočné dievčatko a tak musí mať aj výnimočné meno… Niečo ako… Natália…“ vyhlásil Mišo a tento návrh sa zapáčil aj jeho milej.

„A ešte mám pre teba jeden darček, keďže máš dnes tie narodeniny,“ pokračoval Michal.

„To je od teba veľmi milé,“ potešila sa Zuzka.

Keď Michal podal jeho milovanej Zuzke poukážku do drogérie, Zuzka sa veľmi potešila a rozosmiala, pretože v dolnom rohu bolo napísané „…a ešte to tam s tebou aj prežijem!“ Skrátka Zuzka a Michal sa mali stále radšej a radšej.

O niekoľko mesiacov sa narodila Natália. Ako rástla, všetci videli, že je nielen roztomilá, ale aj múdra a najmä dobre vychovaná.

Keď Natálka začala chodiť do škôlky, Michal a Zuzka mali na seba opäť viac času. Radi ho spolu trávili napríklad pri dobrej káve v kaviarni Café by Susan, ktorá patrila Zuzkinej mame.

Raz, keď Zuzka išla odprevadiť Naty do škôlky, nevšimla si auto, ktoré mieri priamo k nim. Keď to Michal, s ktorým sa len pred chvíľou rozlúčili, zbadal, skríkol: „Natália, Zuzka, pozor… auto!!!“ No oni ho v hluku ulice nepočuli. Tak veľmi mal Zuzku rád, že si nedokázal ani len predstaviť, prísť o ňu.

Všetko sa odohralo veľmi rýchlo… Vodič auta pozeral do mobilu a Zuzka práve niečo rozprávala Naty.

Michal musel reagovať rýchlo… postavil sa pred auto, aby zachránil Zuzku. A tak sa aj stalo… Obetoval svoj život z lásky k Zuzke.

„Nieeeee!“ – zakričala Zuzana.

O niekoľko týždňov, keď si prezerala rodinné fotky, našla odkaz od Miša, na ktorom bolo napísané:

„V živote nedostaneme všetko, čo by sme chceli. Ľudia neprežijú navždy, ale spomienky sa nestratia. Dôležité je pomáhať iným a rozdávať lásku. Nejde o to, čo sa v živote stalo dobré alebo zlé, ale o čas strávený s milovanou osobou. Dôležité sú najmä tie dary, ktoré nám prinášajú spomienky. Ale najdôležitejší dar je život sám…“

Bolo jedno stádo ovečiek. V tom stáde bola jedna ovečka. Bola úplne rovnaká ako ostatné.

Raz ovečku stretol vlk. Povedal jej, že nech odíde zo svojho stáda a ona mu povedala, že porozmýšľa. Rozmýšľala a rozmýšľala a stále rozmýšľala…. Prešli dni a noci, prešiel mesiac. Ovečka stále rozmýšľala a ukázal sa vlk. 

,,Ideš so mnou ovca? Ideš, na čo čakáš ?“ pýtal sa vlk. 

,,Ešte som sa nerozhodla. “ odvetila ovečka.

,, Tak sa rozhodni ovca!“ vravel jej zlostne vlk.

,,Možno o mesiac raz príď a …… a možno ti to poviem.“ povedala ovečka.

,,To už si nájdem inú p…. .“ odvetil vlk so zaseknutím.

,, Čo znamenalo to p….?“ opýtala sa ovečka. Vlk zostal ticho, no po chvíľke povedal : ,, No, že to už si nájdem inú priateľku.“ Zaklamal vlk. ,,No možno keby si prišla o päť týždňov ……..čo ty na to?“ opýtal sa opäť vlk. 

,, No, ja neviem….“ povedala a hneď ju prerušil vlk. ,,Beriem to ako áno, keď sa rozhodneš príď za mnou na Tvrdú skalu za kríkmi.“ odvetil vlk s úsmevom a odišiel niekam preč.  Tvrdá skala bola miestom vlkov, kde sa stretávali, ale ovečka o tom nevedela.  Keď sa ovečka dorozprávala s vlkom, začala premýšľať. Všimol si ju aj pastier a vzal ju do náručia.

,, Čo sa ti stalo ovečka? Vieš, že ťa musím chrániť a musím chrániť aj ostatné ovečky zo stáda.“ povedal pastier s úsmevom, pohladkal ju a položil na zem. Ovečka hútala, rozmýšľala. 

Prešli štyri týždne a zostával posledný. Ovečka zo stáda vybehla skôr . I keď mala na rozmýšľanie ešte jeden týždeň, aj tak potichučky odišla. Keď bola skoro pred Tvrdou skalou, až vtedy jej došlo, že vlk nemyslel priateľku ale potravu. Spomenula si ako im pastier rozprával o tom, že pre vlka sú potravou. V tej chvíli bolo počuť ako prichádza vlk. Vlk tam prišiel a obzeral sa po ovečke. Chodil tam každý týždeň pre istotu, či by sa náhodou ovečka neukázala skôr. Potom ju zbadal a krokom prišiel k nej. 

,,No čo ovca, ideš?“ pýtal sa s úsmevom vlk.

,,Nie, zostávam v našom stáde.“ povedala ovečka.

Vlka to prekvapilo a spýtal sa : ,,Nepočul som. Ešte raz mi to zopakuj!“

,,Nie, ja nikam s tebou nejdem. Zostávam v našom stáde!“ odvetila ovečka.

Vlk sa rozzúril a ešte bližšie sa blížil k ovečke. Ovečka začala utekať. No a začala sa naháňačka. Ovečka zo všetkých síl bežala ako len vedela. Utekala po ceste, po ktorej prišla na Tvrdú skalu. Keď už boli na konci cesty, spomenula si na pastiera, ktorý ju určite hľadá.

Pastier bol kúsok od stáda, tam odkiaľ ovečka išla k Tvrdej skale. Malá ovečka bežala k pastierovi a keď ju už už lapal vlk skočila a vyskočila pastierovi do náručia. Pastier sa uhol vlkovi a ten narazil do stromu. Keď sa vlk prebral, uvidel pastiera ako drží ovečku a utiekol. Ovečka bola šťastná, že ju nezožral vlk a pastier preto, že ovečka predsa len neodišla zo stáda. Všetci boli šťastní.

No a viete ako sa volal pastier a ovečka? Ovečka sa volala Vernosť a pastier sa volal Ježiško. 

,, V stáde by si veľmi chýbala a si tam potrebná tak ako aj tvoje sestry ovečky Láska, Nádej, Spravodlivosť, Dobrota, Úcta…“ povedal Ježiško. 

 

Láska, ktorá pretrvá

 

Za sedemnásť rokov manželstva si prešli mnohými zmenami, ale jedna vec zostala nezmenená – ich láska k sebe navzájom.

Keď sa moji rodičia stretli po prvýkrát, bolo to pri rekonštrukcií našej chaty, ktorú vlastnia moji starí rodičia. Kvôli zdravotným komplikáciám sa môj dedko rozhodol nájsť vhodného človeka na opravu strechy. Hľadal a hľadal, a keď už si myslel, že nenájde správneho človeka, napadlo mu zavolať si známeho. Myslel si, že jeho problém je vyriešený, no ukázalo sa, že jeho priateľ je odcestovaný. Ako správny kamarát ho ale nenechal v štichu, a poslal tam svojho syna-môjho otca.

S opravou sa začalo hneď o dva dni. Chata už bola stará, a reparácia jej určite nezaškodila. O pár dní vyzerala ako nová. Chýbalo už len pár detailov. No tu sa pekná rozprávka obrátila na hrôzostrašný horor. Môj tatino si zranil nohu do takej miery, že urgentne potreboval vyhľadať lekársku pomoc. Našťastie mu doktori vedeli pomôcť zmierniť bolesť a nohu poriadne ošetriť, takže o pár dní mohol opäť fungovať.

Pri prerábke pomáhala aj dedkova dcéra-moja mamina. Chystala jedlo, zabezpečovala pitný režim, a ak bolo potreba, tak podávala náradie. Po chvíli si uvedomila, že chalan ktorý prišiel pomôcť, má v jej živote veľký význam. Každým dňom si začali rozumieť čím ďalej tým viac, a ako čas plynul, tak sa do seba zaľúbili. Chata už bola na sto percent opravená, a tak sa blížil čas dať si zbohom.

Mamina s tatinom si po niekoľkých týždňoch uvedomili, že ich láska pretrváva, aj napriek tomu, že bývajú v inej krajine. Začali si písať listy a posielať fotky, aby si navzájom ukázali, čo robia a ako sa majú. Po pár mesiacoch sa začali pravidelne stretávať a presťahovali sa do spoločného domu. Nenazdajky boli svoji.

Po niekoľkých rokoch manželstva si uvedomili, že manželstvo nie je len o radosti a šťastí, ale aj o ťažkostiach a prekážkach. Avšak, ich láska pretrváva až dodnes .

Boli to dvaja mladí ľudia, ktorí ani vo sne netušili, že aj z nešťastnej udalosti môže vykvitnúť najkrajší deň v ich živote.

Raz dávno, v malebnom malom mestečku, žili dvaja ľudia, ktorí pre seba boli stvorení. Ich meno bolo Lucia a Adam. Od prvého okamihu, keď sa stretli, medzi nimi iskrila výnimočná chemická reakcia. Ich oči sa stretli a ich srdcia začali búšiť v harmónii.

Lucia bola mladá žena s jemnou dušou a úsmevom, ktorá dokázala rozosiať šťastie na tvárach ľudí okolo nej. Adam bol muž so srdcom plným lásky, odhodlaný ochraňovať a podporovať tých, ktorých mal rád. Obaja mali snívanie o tom, že nájde niekoho, kto by ich dokázal naplniť bezpodmienečnou láskou.

Lucia a Adam sa stretli v miestnej knižnici, kde sa obaja často schádzali, pretože mali vášeň pre literatúru. Keď sa prvýkrát pozreli do očí, obaja si uvedomili, že objavili niečo vzácne a jedinečné. V ich očiach sa odrazilo to, čo nevedeli slovami – lásku.

Postupne spoznávali jedného druhého a ich láska rástla ako kvetina v jarnom slnečnom dni. Každý deň trávený spolu bol pre nich zázrakom. Lucia a Adam si vypočúvali svoje túžby, nádeje a obavy. Podporovali sa navzájom vo všetkých aspektoch života a snažili sa navzájom vylepšiť. Ich láska bola silná, bezpodmienečná a plná porozumenia.

Jedného dňa, keď slnko žiarilo na oblohe a kvety kvitli na oknách, Adam sa postavil na kolená pred Luciou. Držal v ruke zlatý prsteň av očiach mal jasné iskry. Vyznal sa vo svojej láske a požiadal ju, aby s ním strávil zvyšok života. Srdce Lucie zaplesalo od radosti a so slzami šťastia na tvári súhlasila. Ich manželská svadba bola plná lásky a radosti, ako keby celý svet oslavoval ich spojenie.

Lucia a Adam žili svoj život naplnený nekonečnou láskou a harmoniou. Prekážky a výzvy sa objavovali na ich ceste, ale vždy sa navzájom posilňovali a nestratili vieru vo svoju lásku. Pre nich bol každý okamih súčasťou toho najkrajšieho príbehu manželskej lásky, ktorý sa kedy napísal.

Po mnohých rokoch, keď sa obe ich tváre zdobili vráskami počas života plného spomienok, ležali Lucia a Adam ruka v ruke na svojej posteli. Ich oči sa opierali o seba a úsmev sa objavili na ich perách. Vzájomne sa pohladili po tvári a cítili, že ich láska pretrvá aj za hrobom.