,,Svoju životnú lásku som prvý krát videla, keď jedol špagety.” prehlásila som s hrdým úsmevom, hoci ma pri tom nepríjemne bodlo pri srdci. Erika oproti mne vyprskla do smiechu, tak úprimného, ako som už dlho nepočula u dospelého človeka. Neobťažovali sme sa stíšiť hlas. V celej miestnosti sme boli prakticky samy, ak nepočítam brigádnika sediaceho za pultom. Chalan výrazne mladší odomňa však nejavil potrebu upozorniť nás a vstúpiť tak do možného konfliktu. Priznávam, na jeho mieste by som reagovala podobne. Predsalen, človek nikdy nevie čo môže čakať od dvojice žien, na vlas premočených, o pol piatej nad ránom na benzínovej pumpe za mestom, bez auta a s malým dieťaťom, ktoré akoby si neuvedomovalo absurdnosť našej situácie.
Ja som však bola vďačná, pretože práve dvojročné dievčatko na mojich kolenách prinášalo do môjho života jedinú istotu. Pästičky naplnené studenými hranolčekmi si pchala do úst, akoby to bola tá najbežnejšia vec. Kvapky za oknami dopadali v pravidelnom rytme na vonkajšie posedenie a premáčali zatvorené slnečníky. Prešlo deväť hodín odkedy som sedela na zemi v historickom centre Zaragozy, keď sa spustil dážď. Pouličných hudobníkov v daždi však nemá kto oceniť a tak mi neostávalo nič iné než zbaliť gitaru, vyzdvihnúť Lauru z detského kútika v najbližšej reštaurácii – kde som sa zastavila na obed a neodolala som pokušeniu využiť ich služby dlhšie, ako by sa patrilo – a pobrať sa ďalej.
Po ceste na stanicu ma zastavila kučeravá čiernovláska, ktorú som už predtým pár krát zahliadla v dave. Moja chuť sa s ňou rozprávať bola rovnako malá ako môj zárobok v ten deň. Pod veľkým dáždnikom som sa počas chôdze snažila udržať všetku moju batožinu a Lauru, ktorá sa naťahovala za studenými kvapkami. Žena kráčala popri mne a sypala zo seba jedno španielske slovo za druhým, v mojich ušiach však neznamenali viac ako len nezrozumiteľné zhluky písmen. Nebo preťal blesk a Laura sa mykla smerom ku mne, vrhla som nepríjemný pohľad smerom k neznámej a zrýchlila krok. Chvíľu som kráčala sama, potom sa však ku mne znova priblížil zvuk krokov prekonávajúcich mláky na chodníku. Čiernovláska ma chytila za rameno a tým ma donútila zastaviť, tento krát na mňa však spustila po anglicky. Pri jej ospravedlnení za vyrušenie som len prevrátila očami, keď mi však ponúkla odvoz, zbystrila som pozornosť. Môj pud sebazáchovy prebili posledné drobné štrngajúce v mojej peňaženke, ktoré sotva stačili na vlak do najbližšieho mesta, kam som sa potrebovala dostať. A tak som súhlasila.
Ako som neskôr zistila, čiernovláska, rovnako ako ja, nemala auto. Predstavila sa mi ako Erika, patrila k miestnej hippie skupine mladých a cestovala na letný festival do Valencie, čo znamenalo, že mala namierené na juh rovnako ako ja. Podarilo sa jej stopnúť príjemného pána o ulicu ďalej a keďže tiež zvykla hrávať na uliciach, napadlo jej, že cesta bude o to zaujímavejšia, keď sa k nej pridám. V tom momente som nevedela, či jej verím, núdza v peniazoch však rozhodla za mňa a tak som ju nasledovala až k neznámemu autu. Sama som sa zložila na zadné sedadlo a Lauru som si posadila na kolená, keďže o niečom ako detská sedačka som mohla len snívať. V tom momente som si pripadala ako najmenej zodpovedná matka pod slnkom, stále som si všakt pripomínala dve slová: cesta zadarmo. Počas celej cesty som si nedovolila zavrieť oči, hoci hodinky ukazovali dve hodiny ráno. Asi dvadsať kilometrov pred Valenciou však naša cesta skončila – majiteľ auta pokračoval opačným smerom ako som mala v pláne ja s Erikou.
Vystúpili sme na prázdnej benzínovej pumpe. Dážď stále neutíchal. Vošli sme do miestnosti ožiarenej chabým svetlom. V rohu sedel asi osemnásť ročný chalan, nohy mal vyložené na pulte a unavený pohľad smeroval do mobilu. Naša prítomnosť ho prekvapila. V bufete som si kúpila silnú kávu, ak sa mi nepodarí stopnúť nikoho ďalšieho, čaká ma dvadsať kilometrová cesta do Valencie pešo. Na duši ma však upokojoval fakt, že po takmer mesiaci cestovania ma konečne čaká moja cieľová destinácia.
Erikine kútiky ostávali zdvihnuté hore aj potom, ako jej z pier unikol posledný tón zvonkohry smiechu.
,,Tak špagety? Boli aspoň s omáčkou bolognese?”
,,Samozrejme, aj s parmezánom a bazalkou.” nasilu som sa usmiala. Donedávna som milovala príbeh o tom ako som spoznala svojho manžela, teraz som však sedela tisíce kilometrov od nášho spoločného domova, bez peňazí, na pumpe s našou dcérou, cudzou ženou a presvedčením, že naše stretnutie pred mesiacom bolo aj naším posledným stretnutím.
,,Deje sa niečo?” do očí mi prenikol Erikin pohľad, zelený ako mach v tmavých lesoch. Pokrútila som hlavou a znova sa usmiala, tento krát úprimne. Za tých pár hodín mi mladá žena oproti mne úprimne prirástla k srdcu.
,,Tak čo? Povieš mi tvoj príbeh lásky?” Zaškerila sa. Veľmi som dúfala, že sa mi tejto otázke podarí vyhnúť, keď sme však začali riešiť vzťahy, vedela som, že skôr či neskôr ma čaká. Odolať jej zvedavému pohľadu bolo náročné – odkedy som sa stala matkou bolo pre mňa náročné odolávať každému pohľadu, ktorý si odomňa niečo pýta, či už je to sladkosť alebo odpoveď. Povzdychla som si a aj keď nerada, začala som si rozpamätávať na časy, keď som ako neskúsená maturantka bola plná odvahy a odhodlania a rozhodla som sa pre niečo, čo nebolo mojím snom ale snom mojich rodičov.
,,Narodila som sa v lekárskej rodine – otec chirurg, mama pediatrička, starý rodičia tiež pracovali v nemocnici. Ako inak, aj odomňa sa čakalo, že pôjdem podľa rodinnej tradície. Po strednej som chcela pracovať, rodičia ma však presvedčili, že pre mňa našli príležitosť, aká sa neodmieta – trojmesačné školenie a stáž pre zdravotné sestry na druhej strane sveta. A aj keď som nemala so zdravotnou sestrou ani zďaleka nič spoločné, nechala som sa nahovoriť.
Prešlo pár týždňov kým som sedela v lietadle do Minnesoty a smerovala za oceán. Bývanie som si našla v trojposchodovej modrej bytovke v tichej chudobnej štvrti s dvoma spolubývajúcimi. Prax som mala v miestnej nemocnici, zúfalo potrebovali pomoc dobrovoľníkov, nezaujímalo ich naše vzdelanie – neprofesionálna pomoc je predsalen lepšia ako žiadna. Moje dni prebiehali prakticky rovnako nezáživne – najprv bývali školenia, potom sa pracovalo. Nátlak rodičov ma však nútil vydržať v nenávidenom stereotype.” hovorila som sucho, bez emócií a tak potichu, ako tiché boli tie dni. ,,So spolubývajúcimi sme mali dohodu – striedali sme sa vo varení. Každá z nás varila dva krát za týždeň a na siedmy deň sme si jedlo odjednávali. Pamätám si, že v ten deň som sa vracala do bytu neskôr ako zvyčajne, bol to deň objednávania jedla. Keď som ale vošla dnu, po byte sa rozliehala vôňa čerstvo uvarenej večere. Vošla som do stiesnenej kuchynky kde za stolom sedeli obe moje spolubývajúce a cudzí chalan o niečo starší od nás. Jedli špagety.” pousmiala som sa. Hoci dnes na mne táto spomienka zanechávala iné dojmy ako predtým, stále bola rovnako silná. ,,Boli to najlepšie špagety aké som dovtedy jedla.”
,,Nikdy som nechápala špagety.” pokrútila hlavou Erika ,,Prerastené rezance by mali zostať v polievke.” zasmiala sa. Ja som zase nechápala jej energiu a dobrú náladu. Bola mladá, neviem, koľko mala rokov, určite sa ale nesprávala ako dospelá žena.
,,No, zamilovala si sa do špagiet a čo ďalej?”
,,Nikdy by som nepovedala, že nejaký chlap môže tak dobre variť.”
,,Žiadne špagety nemôžu byť dobre uvarené.” krútila hlavou.
,,Bol to brat jednej z mojich spolubývajúcich – Natalie.” pokračovala som v príbehu.
,,Prosím, nesklam ma nudným klišé príbehom o tom ako vám jeho sestra bránila v láske, pre vaše kamarátstvo.” prerušila ma zamrnčaním.
,,Neboj sa, žiadna brániaca sestra. Na začiatku by nikto nepovedal, že my dvaja by sme mohli skončiť spolu. Stali sa z nás jednoducho kamaráti. Býval v susednom meste a občas sme spolu chodili po výletoch, samozrejme aj s inými ľuďmi. Len taký bežný život mladých ľudí, vieš si to predstaviť. Už si to veľmi nepamätám, veď už je to skoro 10 rokov.” úprimne som nechápala, ako mohol čas bežať tak rýchlo ,,Jeden večer sme išli s partiou do letného kina, vieš, takého toho kde sa premietajú filmy vonku. Ten film bol šialene nudný, nejaké sci-fi, jednoducho nič pre mňa. V strede filmu som sa proste zdvihla, že idem domov a on sa pridal, že pôjde so mnou. Bolo to prvý raz, čo sme boli spolu samy. V meste boli akurát nejaké oslavy, všade boli zápchy a autobusy nechodili, tak sme si povedali, že pôjdeme naspäť pešo – aspoň sa prejdeme. Nečakaj žiadnu romantickú prechádzku, bolo to fakt zlé. Na to, že bolo leto, bolo príšerne zima, fúkal ľadový vietor a ani jeden z nás nemal so sebou bundu. Stratili sme sa a tak sme namiesto pol hodinky blúdili nočnými ulicami takmer hodinu a pol. Bola som unavená a jediné, čo som si priala bolo, aby ten večer už skončil. A čo bolo najhoršie, keď sme sa dostali do bytu všetci ostatný už spokojne sedeli na posteliach a chystali sa spať.”
,,Tak to znie ako dosť nanič večer.” skonštatovala.
,,To teda bol, úprimne som dúfala, že spolu už nikam nepôjdeme. V ten večer sme sa dohodli, že nemá zmysel aby išiel domov tak neskoro, jednoducho prespal u nás na gauči. Moje zámery vyhnúť sa mu však prekazil hneď nasledujúce ráno. Sedel na gauči spolu s jeho sestrou a o niečom sa hádali. Nechcela som sa do toho miešať, niektorým veciam sa človek ale nevyhne. Vysvitlo, že boli s Natalie pozvaný na svadbu rodinných známych, ona ale odmietala ísť. Po pol hodine sa rozhovor skončil prudkým odchodom Natalie a následným zabuchnutím dvier. Vtedy sa ma spýtal, či by som nešla ako jeho doprovod namiesto nej, samozrejme len ako kamarátka.
Súhlasila som. Sama neviem prečo, svadby som neznášala a s ním som tiež nemala potrebu nikam chodiť. Možno mi bolo len jednoducho ľúto povedať nie. Každopádne, s našou nočnou prechádzkou sa to nedalo porovnať. Svadba bola skutočne krásna, hostina bola v hoteli s krásnym výhľadom na jazero. Väčšinu noci sme len sedeli na balkóne a rozprávali sa, takže mi ani nevadilo, keď ma o pár dní pozval na večeru.
Teraz môžeš začať krútiť očami, stalo sa z nás skutočne strašné klišé. Večerné prechádzky v parku, romantické večere pri špagetách a sviečkach, spoločné výlety. Bola som skutočne zamilovaná. Dni ubiehali ako voda a ani som si nevšimla ako, môj pobyt v Amerike sa blížil ku koncu. Namiesto návratu domov na Slovensko som si však zbalené kufre preniesla ku nemu do bytu. Náš vzťah kvitol ako jarná lúka, bolo to šialené cítiť tak neuveriteľné puto k človeku za tak krátku dobu. Prežili sme spolu magické dva roky. Som si istá, že tak čistú lásku som predtým k človeku asi necítila. Žili sme jednoducho – ja som pracovala, on študoval. Až neskoro mi došlo, že aj keď sme sa často rozprávali o jeho štúdiu, nikdy mi vlastne nepovedal kde študuje. Romantická idilka sa mi rozpadla v momente ako som zistila skotočný dôvod, prečo je tu.
V ten večer sme boli na kolotočoch. Keď na nebo vyšli prvé hviezdy sadli sme si na lúku pri lunaparku. Len sme sa rozprávali, počas celého večera som však vo vzduchu cítila visieť nevyslovené tajomstvo. Bol to deň, keď sa mi priznal, že do Minnesoty prišiel, aby sa stal kňazom. Že nech sa medzi nami deje čokoľvek, chce si svoj cieľ splniť a preto v tom nemôžeme pokračovať. Vraj ho to mrzí, vraj ma má rád, no on má svoju budúcnosť inde ako ja. A tak ma poslal preč.
Možno pre niekoho dva roky nie sú veľa, pre mňa však znamenali celý svet. Moje srdce ostalo zlomené. Odmietla som sa vrátiť domov, aj keď ma rodičia volali. Samozrejme, po náročnom rozchode som sa musela odsťahovať z jeho bytu a tak som ostala bez domova. Nastúpila som na vlak a odišla do Atlanty, kde som si našla byt – jeden z mála čo som dokázala zaplatiť. Vtedy v Atlante som si prvý krát vyskúšala hrať na ulici. Nedarilo sa mi zohnať prácu a potrebovala som peniaze. Od známej som si požičala gitaru, každý deň som sedávala pred kostolom na schodoch a hrala. Nezarobila som veľa, no v jednoizbovom byte zdieľanom so štyrmi osobami a vynechaným obedom som dokázala vyžiť. Po čase ma Atlanta omrzela, ďalší rok som sa sťahovala po štátoch toľko krát, že som to prestala počítať. Prespávala som v hosteloch, v autobusoch aj na ulici.
Ani si nevieš predstaviť, koľko krát som ľutovala svoje rozhodnutie. Vedela som, že keby poprosím rodičov, zaplatili by mi letenku domov. Na to som sa však až príliš hanbila, nedokázala som potlačiť hrdosť. Zbožňovala som hudbu a hranie na ulici mi prinášalo radosť, aj keď som pri tom žila zo dňa na deň. Jednoducho som vedela, že sa nechcem vrátiť k životu zdravotníčky.
Bola som v Oklahome, v Tulse, hrala som na námestí, keď si ku mne prisadla moja bývalá spolubývajúca z Minnesoty – áno, presne tak, jeho sestra. Dlho som nebola tak v šoku ako vtedy, po dlhom čase som konečne videla známu tvár. Dohodli sme sa na spoločnej večeri ešte v ten deň.
V tom čase som zbožňovala víkendy. Nie preto, že by som si oddýchla, ale preto, že cez víkendy chodili do miest turisti, čo pre mňa znamenalo veľa ľudí v uliciach a teda aj viac drobných v gitarovom púzdre ležiacom na zemi pred mojimi nohami.
V ten deň bola akurát sobota, blížilo sa leto a turisti sa zbierali do väčších miest, vďaka čomu som si mohla dovoliť večeru v ázijskom bistre na rohu ulice, neďaleko miesta kde som hrávala. Stretli sme sa v ňom s Natalie tesne pred ôsmou.
Nad tanierom rezancov sme prebrali snáď všetky témy, kým sa reč dostala k jej bratovi. Nedokázala som premôcť zvedavosť, musela som sa na neho spýtať. Nečakala som však ako ma jej odpoveď zasiahne.
Jej slová mi hrali v hlave počas celého zvyšku večera ako melódia pesničky, ktorej sa neviem zbaviť: Nikdy sa nestal kňazom, vrátil sa domov týždeň po tom čo si odišla z Minnesoty.“
,,No to si zo mňa robíš vola!“ vypadlo z Eriky nečakane ,,počkaj od ťa odkopol lebo vraj chce byť kňaz a ty si o ňom po tom všetkom dnes povedala, že je tvoja životná láska?“ naklonila sa bližšie ku mne. Z pier mi unikol tichý smiech ,,Robím si z teba vola? To som ešte nepočula, že by niekto hovoril“
,,Môj brat to zvykol hovoriť keď bol malý a mne to nejak prirástlo k srdcu.“ naliehala ,,No pokračuj.“
,,Okej už hovorím. Aj keď som sa bála, cítila som, že musím uzavrieť nedoriešený konflikt v mojej duši, potrebovala som sa s ním porozprávať. Vedela som, že musím využiť príležitosť, že je v rovnakom meste.
S Natalie sme kráčali smerom k hotelu kde bývali. Ona rozprávala, ja som bola myšlienkami v svojom svete. Skutočnú trému som dostala keď som stála pred dverami hotelovej izby, už sama bez Natalie, ktorá nám chcela dopriať súkromie a vydala sa na nočnú prechádzku mestom. Bola som si istá, že skončí niekde v baroch a v tom momente som si priala byť tam s ňou, hlavne pod vplyvom niečoho silného, nech môžem zabudnúť na svoje problémy. Vedela som, že príliš dramatizumem, bola som však mladá a šialene zaľúbená, bez domova a úplne sama. A ak má človek právo robiť hlúpe rozhodnutia, tak práve v tomto veku.
So zovretým srdcom som zdvihla ruku a zaklopala na tmavé drevo kúsok nad kľučkou. Keď sa znútra ozval známy hlas otvorila som dvere a nazrela dnu. Stál pri okne v tmavomodrej priliehavej košeli. Vlasy mu od nášho poslednéhostretnutia značne narástli. Jeho oceánový pohľad mi prenikol až do duše.“ mala som v sebe potrebu precítiť každé slovo, presne tak ako som spomienky videla v obrazoch, ktoré sa mi vynárali v myšlienkach. Rozhovor, ktorý mal nasledovať som si pamätala do každého slova, no aj tak posledné čo som chcela bolo prerozprávať ho, mala som pocit že aj bez toho jej odkrývam veľkú časť svojej duše. Rozhodla som sa vynechať niektoré časti a tichým hlasom som pokračovala: ,,Sedeli sme oproti sebe na manželskej posteli a rozprávali sme sa skoro štyri hodiny. Pred dverami jeho izby som bola odhodlaná zistiť pravdu, otočiť sa a zabudnúť na túto kapitolu života. Nečakala som ale úprimnosť nášho rozhovoru, do mysle sa mi potichu vkrádali myšlienky na našu spoločnú budúcnosť. Moje podvedomie ma presviedčalo, že keď nebude kňazom, môže sa stať manželom. A možno práve mojím manželom.
Jeho dôvody pre rozhodnutie opustiť cestu za kňažstvom boli jednoduché – možno až príliš na to aby boli pravdivé. Rozprával o tom ako si počas nášho krátkeho vzťahu zvykol cítiť lásku medzi nami. Vraj keď som odišla dlho rozmýšľal nad tým, že si nedokáže predstaviť nedostatok ľudského kontaktu a citov, ktorým by bol ako kňaz vystavený. A keď pochopil, že kňaz, ktorému chýba láska nedokáže lásku odovzdávať, prehodnotil svoje rozhodnutie stať sa kňazom. Hovoril, že vraj ma chcel nájsť, nevedel ma však viac skontaktovať.
Bolo to pochopiteľné, keď som sa rozhodla cestovať, núdza v peniazoch ma donútila predať svoj starý mobil a kúpiť si lacný tlačítkový telefón z druhej ruky za pár drobných. Spolu s mobilom som zmenila aj číslo a on tak stratil akékoľvek spojenie, ktoré medzi nami dovtedy chabo držalo. Ja som nevedela čo robiť, Erika. Bola som úplne zúfalá, mladá a neskusená. A tak som si vybrala vtedy možno jednoduchšiu cestu a to poddať sa starým citom.
Ostali sme spolu v Tulse štyri dni. Štyri nádherné dni plné pochopenia a ľudskej blízkosti, ktoré mi chýbali počas celého ubehnutého roku. Doobeda so mnou sedával na uliciach, nevadilo mu že sme na špinavej zemi, len bol vedľa mňa a spieval do tónov gitary. Po večeroch sme sa naháňali po parku okolo fontány ako malé deti, robili sme pikniky alebo sme išli na jazero. Jednoducho sme boli spolu a neviem či čaro momentov ho natoľko okúzlilo alebo mu svedomie nedovolilo nechať ma na ulici no ku koncu jeho pobytu v Tulse sa ma spýtal, či sa nenasťahujem k nemu. A tak som sa po roku vrátila k nemu domov.“
,,Keby som nevidela tento blonďavý poklad na tvojich kolenách, vynadala by som ti, aká si hlúpa.“ zasmiala sa Erika poukazujúc na Lauru, práve dojedajúcu hranolčeky.
,,Som neskutočne rada, že som konala spontánne a odišla som s ním. Už viac krát sa mi potvrdilo, že spontánne rozhodnutia sú to najlepšie, čo ma v živote stretlo.“
,,To je teda pravda, nikdy si veci neplánujem. Ja jednoducho verím, že Boh má plán a to stačí.“ Koniec jej vety zanikol v hlasnom zívnutí. Vyložila si nohy na sedačku, objala si ich rukami a hlavu si položila na kolená kým pokračovala: ,,Keď som bola malá, musela som mať naplánovanú každú drobnosť, vždy som mala stres, že niečo nestíham alebo podobne. Potom som ale pochopila, že nezáleží na tom ako veľmi plánujem, vždy sa stane niečo čo ma zaskočí. Prestala som plánovať a začala som si užívať život, taký ako som ho dostala od Boha. No a vidíš, som tu, pár kilometrov pred Valenciou s tebou, poznáme sa pár hodín a zdoverujeme sa ako staré priateľky, a ja verím, že práve toto bol Boží plán.“
,,Ja to pripisujem skôr osudu. Verím, že všetci máme osudom predurčený náš život a aj keď to pokašlem svojím rozhodnutím, dopadne to tak ako má.“ Dážď pomaly stíchol, ostala po ňom len zmáčaná tráva a tenký potôčik tečúci po okraji cesty.
,,Už je svetlo, mohli by sme vyjsť k ceste a skúsiť si niečo stopnúť, čo myslíš?“ zhrnula som odpadky na stole na jednu kôpku a začala som si baliť veci.
,,Pravda, mali by sme to skúsiť, keď konečne prestalo pršať, okrem toho už tu sedíme dosť dlho.“ Erika prešla k pokladni s úmyslom zaplatiť za nás všetkých. Bola som vďačná za ľudí ako je ona v mojom živote a v duchu som si sľúbila, že keď dostanem v práci prvú výplatu, pozvem ju na obed. Únavu tela prebíjala energia naplňujúca moju dušu, srdce mi šialene bilo keď pri ceste zastavila staršia pani a pomohla nám naložiť kufre do auta. Tak ako predtým, aj teraz som sedela na zadnom sedadle s malou na kolenách. Tá zaspala už na pumpe hneď ako sa stihla najesť. Privinula som si ju bližšie k telu a nos som si zaborila do jej jemných vláskou. Tento krát som si dovolila zavrieť oči, dôverovala som Erike, že na nás dá pozor.
Prebrala som sa celá stuhnutá pri vjazde do Valencie. Hlavu som mala opretú o studené okno za ktorým znovu bubnovali kvapky. Laura spala zvalená na sedačke na opačnej strane ako ja. Opatrne, aby som ju nezobudila, som ju vzala na ruky a pritiahla k sebe. Vyčítala som si svoju nezodpovednosť počas cesty. Erika výrazne gestikulovala rukami počas toho ako našej šoférke vysvetľovala niečo po španielsky. Sledovala som domy mihajúce sa za oknami až kým auto nezastavilo na kraji chodníka pred nízkou staršou bytovkou. Spiacu Lauru som držala na rukách zatiaľ čo mi Erika pomáhala vybrať kufor z auta.
Sadli sme si na drevenú lavičku neďaleko, vytiahla som mobil a s cieľom zavolať svojej vzialenej sesternici – práve ona bola dôvodom, prečo som smerovala do Valencie. Žila tu už niekoľko rokov a bola ochotná poskytnúť mi bývanie aj pomôcť s hľadaním práce. To ona mi našla miesto v kaviarni neďaleko jej domu s nástupom takmer ihneď po mojom príchode. Dohodli sme sa na stretnutí v meste predtým ako pôjde do práce – požičia mi kľúče od bytu, nech sa tam viem dostať.
,,Nedokončila si príbeh.“ Otočila sa na mňa Erika.
,,Ja viem.“
,,Nedopovieš mi to?“ pozrela na mňa presne tým pohľadom ako aj na pumpe. A ja som znova neodolala.
,,Kde som skončila?“ snažila som sa rozpamätať.
,,Nasťahovala si sa k nemu.“
,,Oh áno, išlo to šialene rýchlo. V priebehu pár týždňov sme sa vzali. Nasledujúce roky boli najlepšími v mojom živote. Viem, že sme sa poznali krátko, hlavne po tak dlhom čase čo sme sa nevideli, a ani moja hlúposť nie je výhovorka pre také dôležité rozhodnutie ako manželstvo, no aj tak to bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Neskôr sme sa presťahovali do vlastného, kúpili sme si malý domček na kraji mesta. Presne podľa mojich snov, biely s okenicami a veľkou záhradou. Mala som pocit, že žijem v romantickom filme. Urovnala som si vzťahy s rodinou, môj manžel sa stal právnikom a založil si vlastnú firmu, ja som sa znova stala zdravotnou sestričkou. Cestovali sme po svete a nič nám nechýbalo.“ povzdychla som si. Nechcela som pokračovať v príbehu, ďalšie slová by len pokazili dovtedy šťastný dej.
,,A ďalej?“
,,Narodila sa nám dcéra.“ pozrela som na na Lauru spiacu na lavičke vedľa Eriky.
,,Zmenilo sa to?“
,,Všetko sa zmenilo. Bola som taká vyčerpaná, že som si nevšímala ako náš vzťah ochladol a že jeho správanie ku mne bolo zrazu iné. Pravdou však bolo, že po pôrode som sa zmenila aj ja.“ do očí sa mi natlačili slzy. Pohľadom ma vyzývala, aby som pokračovala, mne sa však hlas zasekol v hrdle. Spolu so vzlykom som zo seba dostala len tri slová: ,,Našiel si milenku.“ hlavu som si oprela o Erikine rameno a nechala som slzám voľný priebeh. Po toľkých rokoch manželstva také niečo zasiahne. Erika ma hladila po chrbte a šepkala mi slová útechy, ktoré som aj tak nevnímala. Moja duša sa búrila ako oceán počas búrky.
,,Chceš mi povedať viac?“ Povzbudivo sa na mňa usmiala. Pokrčila som plecami. Nebola som si istá, či som pripravená o tom už rozprávať, možno však rozhovor pomôže. ,,Zistila som to náhodou, fotili sme rodinné fotky na jeho mobil. Keď sme si ich prezerali po pár dňoch, našla som medzi nimi snímku z ultrazvuku. Vedela som, že bábätko na fotke nie je Laura, tá snímka bola čerstvá. Snažila som sa zistiť viac, až som sa dopátrala k pravde. Podviedol ma. Vraj bol vtedy opitý, stalo sa to len raz a nepamätá si to, z toho večera má len slabé útržky. Po pár mesiacoch si ho vypátrala a ozvala sa mu s tým, že je tehotná. Vraj sa mi chcel priznať no nevedel k tomu nabrať odvahu. Úprimne, neverila som mu. Nikdy som sa necítila tak zradená ako vtedy. Nevedela som prekusnúť, že v našom manželstve sme boli predtým len dvaja – ja a on, no teraz medzi nami stála žena vo štvrtom mesiaci tehotenstva, jej nenarodené dieťa a tajomstvo tvoriace priekopu, cez ktorú nedokážem plávať.“ ak som dovtedy dokázala prekonávať slzy, teraz ma premohli úplne. Erika ma kolísala v objatí šepkajúc tichú modlitbu. Možno ubehli minúty, možno hodiny. Sedeli sme v objatí, moje slzy sa vpíjali do jej košele, už aj tak premočenej od dažďa. Zamračené nebo akoby vyjadrovalo súcit, pochopenie pre moje emócie. Mierne som uvoľnila zovretie, ktorým som sa tlačila k nej. ,,Nezvládla som situáciu, zbalila som si veci, vzala som malú a na pár dní som sa ubytovala v hoteli kým som nevymyslela čo ďalej. Spojila som sa s rodinou tu zo Španielska a už takmer mesiac som na ceste práve sem, do Valencie. Znova som si zvykla hrávať na uliciach – nechcem aby môj manžel zisťoval kde som podľa pohybu na našom účte a musela som si nejak zarobiť keď sa mi začala míňať hotovosť. Tiež som potrebovala uvoľniť myšlienky a hudba mi v tom pomohla. Čo si však neviem odpustiť je, že Laura musí toto všetko prechádzať so mnou.“ znova sa mi spustili slzy ,,Vieš, niekedy rozmýšľam, že mu všetko odpustím a vrátim sa späť, lebo ho milujem a chcem byť s ním. Bojím sa ale že mu nedokážem odpustiť.“
Erika pokrútila hlavou. ,,Kontaktoval ťa odvtedy?“ Z pier mi unikol neveselý smiech. ,,Snažil sa, ani nevieš ako. Snaží sa odkedy sa to stalo, aj keď som o tom ešte nevedela, jeho správanie sa zmenilo. Keď som odišla stále mi volal, posielal správy, snažil sa ma nájsť až kým som nezablokovala jeho číslo aj spolu s číslami jeho kamarátov.“
,,Chcela by som ti pomôcť ale úprimne neviem čo ti mám poradiť. Nikdy sa nedá zabudnúť na to čo urobil, no možno by stálo za to skúsiť mu odpustiť ak to dokážeš. Predsalen, ste manželia. Máte dieťa. A možno si naozaj nič nepamätá, aj keď to nie je ospravedlnením. Máte medzi sebou niečo neuveriteľné, ja by som to nechcela zahodiť. Brali ste sa v dobrom aj v zlom, nie?“
,,Myslíš, že by som sa mala vrátiť domov?“
,,Neviem, porozmýšlaj nad tým. Rozpad manželstva je silný úder, rodina by mala držať spolu. Ak máš na to silu, skúste si to vyriešiť.“ nadvihla mi hlavu a poutierala slzami zmáčané líca. Smutne som sa usmiala a predtým ako sme sa rozlúčili som jej sľúbila, že nad tým popremýšľam.
Okolo obeda som dorazila do svojho nového domova. Laura mi spala na ramene a nahlas dýchala. Pomaly, aby som ju nezobudila, som ju zložila na posteľ a prešla som do kuchyne po pohár studenej vody s ktorým som sa usadila na balkóne. Len sama so svojimi myšlienkami. V týchto momentoch som nenávidela svoju nerozhodnosť. Potrebovala som usmernenie od osoby mimo tohto konfliktu, práve to mi však chýbalo na prázdnom balkóne. Nahlas som si povzdychla a nechala som unášať svoje problémy vo vetre naokolo. Ani neviem ako sa mi podarilo zaspať. Prebrala som sa až večer, našťastie ešte pred Laurou. Dnes som mala byt pre seba – sesternica ťahala nočnú. Samotu som si však neužívala a tešila som sa na vytúžený spánok. Verila som, že ráno sa mi podarí utriediť si myšlienky natoľko aby som dokázala rozhodnúť o všetkom, čo ovplyvní budúcnosť našej rodiny. Zaspávala som naplnená šťastím z mäkkej postele, obklopená vôňou šampónu a čerstvo vypraného prádla. Aj keď ma ťažila starosť zajtrajška, po dlhom čase som mohla zatvoriť viečka bez obáv. A snáď prvý krát som ďakovala Bohu – za to, že sme dnes konečne dorazili do cieľa no hlavne za to, že je Laura v bezpečí.
Ráno ma prebudili kroky okolo mojej postele – tiché no predsa naliehavé. Únava však dostala prednosť a ja som ešte zopár minút prekonávala ťarchu viečok. Premohla som svoj boľavý žalúdok a donútila som sa zjesť ovsenú kašu s banánom. Usadila som sa na balkón a nechala myšlienkam voľný priebeh, až kým ma neobjavila Laura, ktorá sa akoby zázrakom dostala sama z postele až na balkón. Ladným pohybom som si ju vyložila na kolená zatiaľ čo sa začala kŕmiť mojimi raňajkami. A ten moment, ako tam sedela – najčastejšia duša i srdce plné detskej radosti, ma presvedčil, že chcem aby moja dcéra vyrastala v úplnej rodine. Stačil len pohľad na ňu. Už som ju vystavila príliš veľa náročným situáciám za tento mesiac. Ona si zaslúži mať otca, ktorý ju miluje. A aj keď odpustenie býva náročné, chcela som veriť, že môj manžel si ho zaslúži. Nie len pre mňa a nie len pre neho. Pre nás všetkých, pretože za rodinu sa mi oplatí bojovať a odpúšťať. Možno som potrebovala čas osamote, možno rozhovor s Erikou a možno len malý zázrak. Prešli sme spolu tŕnistú cestu, predierala som sa tŕňami aj sama, bolesť bola podobná, no žiaden tŕň nerastie bez červenej ruže sfarbenej od našej krvi. Spoločným prekonaním farbíme záhradu našich ruží, staviame si domov. A ak mám farbiť krvou, chcem to robiť pre nich. Tak ako som sľúbila – v dobrom aj v zlom – tak som aj chcela dodržať. A tak som sa rozhodla bojovať za svoju rodinu.