Láska ako najkrajší dar

        Kedysi dávno, v jednej slovenskej dedinke, žili dvaja mladí novomanželia. Volali sa Tomáš a Magdalénka. Žili v krásnej chalúpke, ktorú si spoločne postavili a stále viac a viac zveľaďovali. Boli však veľmi chudobní, peniaze si zarábali len náročnou prácou na poli, predávali svoje plodiny a z toho žili. Mali sa veľmi radi, čo si aj denno-denne prejavovali. Radi si pomáhali a túžili, aby bol ten druhý šťastný. 

         Tohto roku však títo novomanželia nemali takmer žiadnu úrodu. Všetky poľné plodiny, ktoré vyrástli zásluhou ich tvrdej práce na poli, zničilo dlhé obdobie sucha. Viac než dva mesiace vôbec nepršalo! Všetky rastlinky a zelenina, poľné plodiny, vyschli. Začalo sa teda pre nich náročné obdobie.

„Čo si len počneme, Tomáš? Veď nemáme žiadnu zeleninu, ktorú by sme mohli predať, a tak si zarobiť aspoň nejaké peniaze…,“ plakala Magdalénka.  

„Neboj sa, Magdalénka. Zopár kusov zeleniny predsa máme. Tých pár sadeničiek, čo sme pestovali ešte v kvetináčoch, sa zachránilo a vyrástli celkom rýchlo, čoskoro ich môžeme zjesť. Takže hladovať hádam nebudeme,“ odvetil jej Tomáš.

„Ale čo budeme robiť, keď sa nám to málo zeleniny minie? Veď nemáme takmer žiadne peniaze… Z čoho len budeme žiť?,“ žalostila Magdalénka.

„Budeme žiť z toho, čo máme. Našťastie sme si ušetrili nejaké peniaze z minuloročného predaja zeleniny. Hlavne nemaj strach, Magdalénka, Pán Boh sa o nás postará, to viem určite.“

Magdalénka s Tomášom teda žili celkom skromne, ale stále sa mali veľmi radi. Pomáhali si, veľa šetrili a tak prežívali každý deň. Pán Boh im pomohol a poslal k nim dobrých ľudí, ktorí sa s nimi podelili.

Čas rýchlo prešiel, a čoskoro sa blížili Vianoce. „Tak rada by som Tomáša na Vianoce niečím potešila… Ale nemáme už takmer žiadne. To málo, čo máme, nemôžem zobrať na darček pre neho, lebo by sme už čoskoro nemali čo jesť. Tak veľmi by som ho túžila potešiť nejakou maličkosťou…,“ rozmýšľala Magdalénka.

V jeden krásny, zimný večer, keď sedela Magdalénka v lese na lavičke, opäť rozmýšľala, akým malým darčekom by mohla Tomáša potešiť a hlavne ako to urobiť. „Tomáš má hodinky, ale bez retiazky. Všetci susedia navôkol majú hodinky s retiazkou. Som si istá, že Tomáša by na Vianoce najviac potešila krásna, strieborná retiazka na jeho hodinky,“ napadlo Magdalénku. V tých časoch nosili hodinky väčšinou muži a nosili ich na retiazke, neboli to náramkové hodinky, aké poznáme dnes. „Ako to len urobiť?“ dumala Magdalénka. Tak veľmi túžila svojho milovaného Tomáša potešiť. „Už to mám! Mám dlhé vlasy – môžem si ich ostrihať, predať, a tak získam peniaze na kúpu retiazky na hodinky pre Tomáša,“ rozhodla sa Magdalénka.

Na druhý deň si Magdalénka potajomky ostrihala svoje dlhé vlasy. Čoskoro sa jej podarilo ich predať. Krátke vlasy si zatiaľ schovávala pod čepcom, nakoľko chcela Tomáša svojim darčekom prekvapiť.

Štedrý večer prišiel rýchlo, ako voda, a s ním aj čas vzájomného odovzdávania darčekov. Keď si Magdalénka rozbalila svoj darček, našla v ňom nádherný hrebeň, po akom vždy túžila. Tomáš v zabalenom darčeku našiel striebornú retiazku, ktorá sa mu na jeho hodinky veľmi hodila. Vzápätí však Magdalénka zazrela, že Tomáš už nemá svoje hodinky. Tomáš si zase všimol Magdalénkine krátke vlasy, ktoré jej vykúkali spod čepca. Každý z nich sa vzdal toho najkrajšieho, čo mal, aby mohol urobiť toho druhého šťastným. Hoci každý z nich vedel, že darček, ktorý dostal, už nebude môcť použiť, obaja boli šťastní, ako veľmi sa majú radi.

           Príbeh Magdalénky a Tomáša nám nesie pravý odkaz lásky a vernosti. Hovorí nám, že ten, kto miluje, je schopný obetovať všetko, aby urobil druhého šťastným. Taká je pravá láska. Láska hodná dávania. Láska, ktorá prekoná všetky prekážky. Láska, s ktorou je život nádherný.

Spojenie dvoch planét

Keď život nejde podľa našich predstáv.

Boh je lepší scénarista.

Spojil dve planéty.

Prsteň je pečať.

Jeden druhému svieti.

Pláva s ním v ťažkých chvíľach.

Odpustenie je liekom.

Keď smrť vystrelí svoj náboj, držia sa za ruky.

A jedine láska zostane.

Keď povieš áno

Obsah poviedky

Kyticu ruži

Na okno nakreslil mi mráz

a iba tepla dlaň jej život da

aj keď sa zdá,

že teplom umiera.

Tieto verše boli napísané v zošite, ktorý spolu s knihami ležali na konferenčnom stolíku. Okolo pohodlného kresla na zemi boli rozhádzané kôpky papiera. Pôsobili chaoticky. Ale žena sediaca v kresle sa v nich dokonale vyznala. Žena bola štíhla nízkej postavy. Mala niečo pred štyridsiatkou. Jej prísnu tvar lemovali polodlhé tmavohnedé vlasy. Ponorená do fasciklu si chcela splniť svoj sen. Vlastne aspoň to čo z neho ostalo. Pred mnohými rokmi snívala o tom, že bude úspešná a známa profesorka na vysokej škole alebo vedkyňa, ktorá sa bude hrať s číslami a objavovať nové veci. Snívala o rodine, malom domčeku s veľkou záhradou, o terase s muškátmi, na ktorej bude sedieť s významným manželom, ktorý bude mať oblečený perfektne sediaci oblek, bude s ňou filozofovať o živote, počúvať básne, ktoré napísala a vedľa nich sa budú hrať ich deti. Nič z toho sa nestalo.  Život? Osud? Ľudia?, jej hádzali polena pod nohy. Rokmi sa polena zväčšovali a sen odchádzal do zabudnutia. Keď sa zdalo, že už musí prísť niečo pekné, ocitla sa na nemocničnom lôžku. Prognózy neboli priaznivé. Unavene si iba pomyslela: „Tak dobre bože, ako chceš.“

Keď povieš áno.

Niekoľko kilometrov od nej sedel v traktore vysoký štíhli muž. Bol od ženy o niečo mladší. S pokojom, ktorý patril k nemu, s traktorom brázdil polia i lúky a vychutnával si vôňu pôdy, sena i prírody. Aj on mal svoj sen. Sníval o tom, že bude traktorista, že bude mať mali domček s veľkou záhradou, manželku, deti a malé gazdovstvo.  Ani sním sa život nemaznal, a tak muž sediaci pokojne v traktore, sa celkom vzdal svojho sna. A predsa raz večer pri modlitbe povedal: „Bože nech nie som sám. Daj mi manželku, aj keď bude mať nejaký problém, ale nech je múdra.“

Keď povieš áno.

„Dostala si SMS, odpíš na ňu.“

Žena pomalí zdvihla hlavu od papierov a pozrela sa k dverám, v ktorých stali sestra a jej kamarátka: „Teraz nie. Musím sa učiť.“

„Neodídeme kým neodpíšeš.“

Vedela, že ten boj s nimi nevyhrá. Zobrala mobil do ruky a začala čítať. Podľa dátumu SMS prišla už pred tromi dňami. Prečítala meno a zopár slov na zoznámenie. Meno poznala, muža nie.  V práci mala kolegu s rovnakým menom. Bol známi ako ochotný a dobrý človek. Občas sa pri nej zastavil, prehodil zopár zdvorilostných fráz a zakaždým, len tak mimochodom jej povedal, že ma syna.  Žena rýchlo naťukala zopár slov do mobilu a stlačila Odoslať.

Je úžasné ako môžu rozhodnosť a temperament veci urýchliť. Na displeji mobilu sa objavila SMS: „Chce sa ti ešte písať? Nebolo by lepšie stretnúť sa? Mám 153 centimetrov, som štíhla, mam hnedé oči a jedno malé tajomstvo.“

O niekoľko dni, pevným pomalým krokom, kráčala k nemu žena s vážnym a prisním výrazom. Vyžarovala z nej elegancia zmiešaná s extravaganciou. Bola presne tou ženou, ktorú by predtým nikdy neoslovil. Pre ňu tento okamih bol iba rozptýlením v množstve pracovných povinnosti a vysokoškolských skúšok. Vo svojom vnútri obidvaja cítili, že sa tu deje niečo čo sa nedá zastaviť. Bolo to ako keby ich unášal silný prúd vody.

O pol roka neskôr kľačali v izbičke a mlčky vyriekli modlitbu. Ticho prerušila veta: „Staneš sa mojou manželkou?“ Ostala zaskočená, napriek tomu, že vedela o tom, že to povie. V mysli sa jej opäť vynoril lekár a jeho slova: „Nebudete mať deti.“ Muž o tom vedel. Keď mu o tom hovorila, nepočul ju, alebo ju nechcel počuť. . . Jej myšlienky zanikli v jej hlase. Počula svoje „Áno“. Od tohto okamihu, vždy keď videla kočiarik alebo bábätko, prosila Boha:“ Daj nám aspoň jedno dieťa, pre tohto muža.“ Smiešne prosiť o niečo o čom viete, že nemá byť.

„Pani doktorka, poďte sa pozrieť aké majú krásne a zdravé dievčatko.“ Obidve vybehli z ambulancie do čakárne. Bábätko spokojne spalo v kočiari. Lekárka sa pozrela na manželov a povedala: „To neje možné veď ono tu nemalo byť. A ak už bolo vyzeralo to, že bude mať všetky choroby sveta. A to som netvrdila iba ja. Tvrdili to mnohý ďalší lekári.“

Už trinásť rokov sledujem svojich rodičov ako bok po boku robia všetko spolu. Spolu Varia, upratujú, spolu sa starajú o záhradu. . . Rozmýšľam o tom, koľko krát som ich videla o samote. „Snívala si o niečom inom. Chcela si byť úspešná a ja som ti to prekazil.“ Občas povie môj ocko.

„Veď som. Mala som na výber. Ja som si vybrala vás. Bola som dosť dlho sama, aby som vedela rozoznať, čo ma v živote väčšiu hodnotu.“ – s láskou v očiach odpovedá mama a potom dodá.  – „Nechcel si byť traktorista?“

„Áno, keď som jazdil po kopcoch videl som krásne výhľady, ale aj tie sa ti obridnu, keď si spomenieš, že tvoja rodina je niekde sama.“

Vždy, keď sa ich dlane spoja, cítim sa bezpečne. Viem, že sa mam kde vrátiť.

. . . . . . . . . . . . . . . . .

Skoro som zabudla na mamine tajomstvo.  Keď sa prvýkrát stretli, ocko ju posadil na predne sedadlo. Pomalí obišiel auto a vsunul sa za volant. Naštartoval. . . „Počkaj musím ti niečo povedať.  Budem sa ťa musieť vždy chytiť. Budeš ma musieť vždy odprevadiť a pomôcť mi s vecami, s ktorými iní pomôcť nepotrebujú. Vieš to tajomstvo. Už od narodenia som prakticky nevidiaca. . . Ešte chceš ísť so mnou na kávu?“

„Áno, kedykoľvek a ty?“ A ona chcela. Boh spojil múdrosť a šikovnosť, pochopenie a obetavosť, trpezlivosť, temperament a pokoj láskou, ako keby boli stvorení pre seba. Boli stvorený pre seba.  A ja som bola  dokonale stvorená pre tuto rodinu.  Ja viem, že keď povieš Áno. . .

Láska od škôlky

Láska je pre život potrebná                               Láska je nám dávaná už od narodenia.           Láska je zakladateľom rodiny

 

Staneš sa mojou?

     „Hm…do dnes si to pamätám jasne“ usmejem sa ako odpoveď. „Tak nám to poveeedz!“ vyhŕkne nadšene malý Tobi, posadí sa za stôl na stoličku a veselo zakopká nohami. „Kiala! Ocko nám ide lozplávať!“ zakričí nadšene do domu. Nech bola kdekoľvek v priebehu pár sekúnd sedí za stolom. Rovnako tak Emilly, a čo ma prekvapí, aj Naomi s Damienom. Prekvapene sa na nich zahľadím. „No, čo“ mykne ľahostajne ramenami Nami, „niektoré príbehy nie sú tak nudné,“ nadvihne plece. „Ani náš nudný život?“ posadí sa za stôl aj moje najväčšie dievčatko. To, vďaka ktorému mám tak skvelú rodinu. „Dá sa to počúvať,“ hodí nad tým rukou Damien. „Už rozprávajte,“ podloží si nedočkavo Kiara hlavičku rukami. Vrátim sa teda dvadsať rokov v spomienkach. „Nikdy predo mnou nestálo niečo tak krásne ako dievča, ktoré mi padlo do oka práve vo chvíli, keď som vošiel do miestnosti plnej ľudí. Práve v tej chvíli zo mňa opadol všetok stres, čo som dovtedy mal. Pustil som pútko od tašky na trúbku, ktoré som pevne zvieral medzi prstami a zvedavo som si ju prezrel. Bola prekrásna. Pomedzi svetlunko blonďavé vlasy sa jej prepletali slnečné lúče, čo osvetľovali jej nežnú tvár. Stála na tak dokonalom mieste. Celú jej postavu ožarovali lúče, čo prechádzali oknom do miestnosti.  S husľami v ruke vyzerala ako…na to ani neexistuje dosť dobré slovo. Proste vyzerala nadľudsky. Usadil som sa spolu s dvomi chalanmi, na voľné stoličky a vlastne bez verejného predstavenia som sa zaradil do kolektívu. Celý čas, celý celučičkú čas som hľadel na ňu.“ zasnívam sa. „Oci my chápeme, že si sa zamiloval, len čo si ju zbadal.“ prevráti očami Damien. Aj ja prekrútim očami. Nad ním. Chcú počuť príbeh a nenechajú ma to rozprávať samého. „Dobre, na trúbke som nikdy nevedel hrať, vždy som zopakoval len to, čo mi niekto zahral. H, e, fis, g, a, d, fis, fis, g, a, g, fis, e – Ave Maria.“ zaspomínam na staré časy. „To bola pieseň, čo som vašej maminke hrával každý deň, inú som si totižto nepamätal.“ zasmejem sa nad tým. „A stále inú neviem“ priznám pravdivo. „Ocinoooo, veď ty rozprávaš len o sebe.“ zatiahne otrávene šesťročná Emilly. „Veď dobre, už to bude o nás, ale neprerušujte ma.“ zdvihnem výstražne ukazovák. Všetky deti horlivo prikývnu.
     Zo všetkého najradšej mám na nej červenú baretku. Presne tú, ktorú má na sebe aj teraz. A modrý kabátik. Na nej, to je tá najlepšia možná kombinácia akú si možno predstaviť. S jej plavými vlasmi, ktoré pomaly začínajú naberať farbu svetlého mahagónového dreva a siahajú jej takmer po pás jej baretka, nebaretka vejú okolo hlavy. „Ahoj“ šepne potichu a nakloní sa ku mne. Ani na chvíľu neváham a pobozkám ju na hebké pery. „Ahoj“ šepnem ako odpoveď. „Meškáš,“ pozrie na mňa urazene. „Mal som na to dôvod?“ pozriem na ňu spýtavo, no nezabudnem do toho pohľadu primiešať nevinnosť a vytiahnem spoza chrbta sedem červených ruží. Na tvári jej zahrá ten krásny úsmev, čo tak strašne milujem. „Máme výročie nie?“ uškrniem sa spokojne, keď si ich vezme a privonia k nim. „A keď budeme mať šesťdesiat rokov manželstva donesieš mi 60 ruží?“ nadvihne na mňa svoje ľavé obočie. Vie, že milujem, keď zdvíha to. Ja to totiž neviem a vždy ma to fascinovalo. „Nie, donesiem Ti 67 ruží“ brnknem jej po pehavom nose. Jemne sa na mňa usmeje. Chytím ju za ruku schovanú v červenej rukavici a potiahnem ju za sebou. „Kam ideme?“ spýta sa ma zvedavo. „Veríš mi, Deborah?“ pozriem na ňu sprisahanecky. „Viac než komukoľvek inému.“ s odpoveďou neváha a sebaisto prikývne. To ma zahreje pri srdci. Mal som pár vzťahov pred ňou, ale nikdy som si nebol viac istý slovami: Milujem Ťa, ako som si istý pri nej. „Tak to bude prekvapenie,“ zaškerím sa. „Vieš, že nemám rada prekvapenia.“ zakňučí. „Uvidíš, toto sa Ti bude páčiť.“ nedám sa odradiť jej úsmevom. Viem, že nemá rada prekvapenia, nemá s tým dobré skúsenosti, ale na toto prekvapenie nezabudne. Nemôžem jej predsa prezradiť, čo sa chystám urobiť. Zovriem jej ruku pevnejšie a potiahnem ju do auta. Naštartujem auto a zastavím až na mieste, kde sedávame tak často. Spozná to tu takmer okamžite. Zistím to podľa jej napätého výrazu, čo sa zmenil na uvoľnený. „Niečo pre nás mám.“ zaškerím sa spokojne, vytiahnem ju z auta a odkryjem deku z korby a usadím sa vedľa krabice s pizzou. „No sadaj.“ pokyniem jej, kým zapaľujem sviečky. „Veď mi odmrznú prsty, keď to budem jesť.“ zaprotestuje s úsmevom na tvári no usadí sa na jediné voľné miesto. Presne na to, čo som vyhradil pre ňu. S ladnosťou dámy si zloží hrejivé rukavice a vezme si odo mňa podávaný kúsok pizze. „Moja obľúbená.“ šepne a zahryzne do nej. „Jedz kým nie je chladná.“ pousmejem sa na ňu, a aj ja si dovolím vziať si jeden trojuholník. „Ja už nemôžem viac čakať, doješ to potom.“ vyskočím na nohy a vytiahnem na nohy aj ju, Ona zmätene položí nedojedenú pizzu späť do krabice. „Otoč sa,“ prikážem jej a len čo to spraví zaviažem jej okolo očí šatku. Chytím ju za boky a posuniem ju dopredu do srdiečka z lupeňov ruží. Nemlčím, celý čas rozprávam. „Stretol som Ťa presne pred siedmymi rokmi, čo je presnejšie 2556 dní, to je 61 320 hodín, 3 679 200 minút, odpusť mi, sekundy si nepamätám, bolo to moc dlhé číslo.“ uchechtnem sa, otočím si ju tvárou k sebe a zložím jej šatku z tváre. „Ale ani na stotinu tej sekundy, som nezaváhal nad mojimi citmi k tebe. Milujem Ťa, čo deň, to viac a nehodlám s tým prestať.“ Držím ju za ruky a hľadím jej do očí, ktoré s úžasom hľadia na srdce okolo nás. „Preto sa Ťa pýtam Deborah Hurgheová,“ kľaknem si pred ňu na pravé koleno, „urobíš ma najšťastnejším človekom v celom vesmíre a staneš sa mojou?“ otvorím červenú zamatovú krabičku s prsteňom. Deborah sa po lícach spustia slzy a rukami si prekryje ústa.
     „No a maminkinu odpoveď asi viete.“ rozhodnem sa to ukončiť „Áno!“ vyhŕknu všetky deti naraz. „Nikdy som nemyslela svoje áno serióznejšie ako v tej chvíli. Bolo to moje najlepšie rozhodnutie.“ chytí ma za ruku Deborah. „Oci, ako to bolo po svadbe?“ vyjde otázka z úst nášho najmladšieho dieťaťa. Na chvíľu sa zamyslím a opäť spustím. „Po svadbe sa moje city k vašej maminke zmenili o moc. Ak som myslel, že ju už viac milovať nemôžem, mýlil som sa.“ pousmejem sa.
     Nebol deň, ktorý sme spolu nestrávili v kostole. Ani dnes tomu nebolo inak. Pridržím jej dvere a nechám ju vyjsť. Deväť ruží v ruke, ktoré dostala na dnešné výročie nášho stretnutia si pritíska k hrudi. Už to budú dva roky a stále nemáme dieťa. A posledne pribudla novinka. Už nemám ani len prácu. Sme bez platu. Tento mesiac príde posledná výplata. A Boh, zdá sa mi, stále nepočuje naše zúfalé volania o pomoc. Deby ma chytí za ruku a oprie si hlavu o moje rameno. „Necítim sa dobre.“ zašepká. „Zase zlatko? Koľko to už je? Mesiac?“ otočím si ju tvárou k sebe. „Ja…ja ťa vezmem na nemocnicu, veď…“ „To prejde Brian, nič to nie je len…môžeme si sadnúť?“ skočí mi do reči. Na nič nečakám a posadím ju na najbližšiu lavičku. „Donesiem ti vodu, vydrž.“ vyskočím na nohy. „Brian?“ zastaví ma jej hlas. Zvedavo sa na ňu otočím. „Aká je pravdepodobnosť, že čakáme dieťatko?“ „Nie je…veď my dieťa mať nemôžeme, lekári to popreli.“ pokrútim zúfalo hlavou. „Ja viem, že nemáme peňazí nazvyš, ale kúpiš mi test?“ „Zlatko, prečo by si bola tehotná?“ „Pretože sa mesiac cítim pod psa a predsa, Bohu nič nie je nemožné.“ hlesne. Je celá biela. A naozaj, Bohu nič nie je nemožné, pretože hoc som test nekúpil, na nemocnici nám to potvrdili. Aj keď som ju tam nebral zrovna pre to, aby jej spravili sono. Vyprosila si to. Ja sa strašne teším, som z toho strašne nadšený, len jedna vec mi bráni tešiť sa z toho naplno. „A ako sa o neho postaráme, keď sa ledva zvládam postarať o nás?“ kľaknem si k lôžku, na ktorom Deborah oddychuje. „Neboj sa,“ zájde mi rukou do vlasov, „spolu to zvládneme.“

     A zvládli sme to.

Navždy spolu

,,Mami, mami už som škôlkarka.“ vraví Ela. Ja viem dcérenka moja, ale dávaj pozor, aby si sa nedolámala. Dobre mami. ,,Zober kvietok a šup šup do auta.“ Dobre, ale aj ty sa ponáhľaj. Waaw to je krásne, tie preliezky, hojdačky, či šmýkačky. ,,AHA, teta Danka s Jakubkom tam stoja!“ Ahojte, no čo  tešíš sa prvý krát do škôlky? ,,Áno veľmi,“ vraví Ela Danke. A vieš o tom, že sme spolu v triede? To fakt, jupí! ,,No utekajte do triedy a my prídeme po vás, keď sa vyspinkáte. Dobre?“ DOBRE. Zvolali deti. Ubehli roky a postupne si našli kamarátov, získali si nové zážitky, a ani sa nenazdali a bol posledný deň škôlky. Budete mi chýbať, tie tri roky zbehli ako voda a stávajú sa z vás školáci. Prihovorila sa k ním pani učiteľka Mihaľová. Pani riaditeľka nezabudli sme na dačo? Áno zabudli. Zažmúrte oči a neotvárať!  Pani učiteľka a pani riaditeľka išli vedľa do miestnosti a doniesli tašky. Tašky dali pred každé jedno dieťa a povedali: OTVORTE SI OČKÁ! V taškách boli písacie potreby, kľúčenky, či spoločné fotky. Deťom sa hneď vytvoril úsmev na tvári no a samozrejme ani jedno nezabudlo poďakovať. No už je 15:25 a vidím vašich rodičov, takže ahojte. DOVIDENIA, ĎAKUJEME ZA VŠETKO ČO STE NÁS NAUČILI.           Deti odišli s úsmevom na tvári, ale učiteľkám bolo smutno že odchádzajú.       Deti sa rozlúčili ale najprv si povedali: ,, CEZ LETO SA BUDEME STRETÁVAŤ, budeme chodiť na zmrzlinu a všetky činnosti ktoré existujú!“  ,,Dobre, dobre nechajte si rozhovory na prázdniny,“ povedala Jurkova mamka. Dobre čaute. Prešiel čas a už je 2.9. čiže prvý školský deň pre Elu a Jakubka je o to výnimočný lebo po prvý krát nastupujú do školy. Pani triedna učiteľka  mala príhovor, privítala prváčikov, a už mohli ísť domov. Prešiel prvý rok deti vedeli už čítať, písať a počítať a mohli sa tešiť na ďalší školský rok, no ale nevedeli že Jakub sa sťahuje. Je 18.7.2018 a Jakub s Elou idú posledný krát spolu von. Jakub celý čas bol smutný a Ela vôbec netušila, čo sa dozvie, bola usmiata ale všimla si Jakuba. ,,Jakub čo sa deje?“ Sťahujeme sa… Jakub s veľkým žiaľom vypustil zo seba vetu. Č-č-čo?  Ela neudržala slzy a s plačom odišla domov. Jakub sa  rozplakal odišiel a keď dorazil domov zabuchol dvere do  svojej izby pokiaľ neprišla jeho mamka po neho.  ,,Jakub odchádzame.“ Ja nejdem, ja ostávam tu. Dana bola smutná že jej syn sa trápi ale nemohla s tým nič urobiť. Prešli roky a Ela na Jakuba zabudla.

9.6.2023

Keď Ela prišla domov zaviedla rozhovor s mamou. „Mami prišiel do našej školy nový chalan, vážne, a ako sa volá.“ „Jakub Leškanin.“ „A ty ho nepoznáš zlatko?“ „Nie, mala by som?“ „No on bol tvoj najlepší kamarát, ale on a jeho mama sa presťahovali do Londýna keď ste boli mladší.“ Jaaaj aj tak si naň nespomínam. Jaj, ty číslo nezabudni, že dnes dôjde babka Marta. Super, teším sa ako nikto. Ja viem že v láske ich nemáš po tom, čo povedali, že to kvôli tebe sa tvoj otec zabil, ale ty za to nemôžeš. Ja viem, ale nemôžem sa vypariť s Rišom do mesta? Môžete, ale aspoň pol hodinku budete pri nej. OK no, ale hodinu dlhšie sme von. Dobre, dobre ale choď sa prezliecť a pomôž mi všetko pripraviť. Dobre no.

Mami už je tu, je zas nabalená ako podomový predajca. Ty nemáš žiadnu chybu vieš o tom? Viem a mám ísť zavolať Riša? Hej choď. Rišo poď dole babka Marta tu je. Zas ona, ona prisám veru nič doma nerobí, veď minule tu bola. Nedudri už je pri schodoch bude ťa počuť. Dobre, nezabudni na fake smile a o pol hodinu mizneme. Ahoj môj malý vnúčik. Ahoj babi.  Ela sa len zasmiala a odišla do kuchyne ale najprv babku usadila do obývačky. Babka, dáte si niečo? Kávu, čaj alebo len vodu? Môže byť voda. Dobre hneď to bude. Prešla pol hodina a Ela sa ide chystať von. Čaute idem von. A s kým? Pýta sa babka. Idem s Naty. Ale babka v tej chvíli nevedela že ide s Peťom.

Ahoj, prepáč, že meškám len babka ma zdržala. Ahoj, nevadí, veď na dobré sa vždy čaká dlho. Ela si ťažko povzdychla. Čo je mojko? Nič len to nedávam, už prešli štyri roky od toho čo sa otec zabil, ale stále mi to vyhadzuje na oči.  Ale no bude to dobre neboj sa , vieš že som tu stále pre teba. Ja viem a preto ťa mám rada. Už je jedenásť hodín večer, musím ísť domov. Poď ku mne, som sám doma. Dobre len skočím si domov po oblečenie. Načo ja ti dám svoje tričko a napíš mame aby sa nebála. Dobre, si úžasný. Ďakujem. Usmiali sa a išli k nemu domov.  Vstávaj, už je pol dvanástej, už máš aj obed urobený. Mala si počkať na mňa. Hm, nevadí.  Ela sa zasmiala a ťahala Peťa do kuchyne. „Hmm, to je chutné.“ Ďakujem. Prešiel deň a Ela odišla.

„No konečne si sa vrátila.“ vraví mama. „Nevrav mi že som ti chýbala.“ „A prečo nie, moja najmilšia a hlavne jediná dcérenka.“ „Mami odpusť si tie láskavé reči a poď dačo navariť.“  „Joj ty si stále hladná.“ „Chichi.“   Ela sa len zasmiala a začala pripravovať cestoviny. „Mám zavolať Richarda?“ Môžeš…  Richard večera.  Všetci sa navečerali a mama sa chystala povedať zlú správu.  „Deti moje, musím vám niečo povedať.“ „Mami máme sa začať  báť?“ Spýtal sa Richard. „Nie neviem.“ Mama neudržala slzy a rozplakala sa.  Deti objali mamu, aj keď nevedeli čo sa stalo. „Mami povedz čo sa deje:“  Ela sa snažila presvedčiť mamu, aby povedala čo sa deje. „No kde začať, asi pred dvoma mesiacmi som bola u lekára a on povedal, že mám rakovinu, mám asi pol roka života.“ Deti sa rozplakali, ale stále sa snažili myslieť pozitívne.

„Mami, čo keby som zarezervoval dovolenku, niekde pri mori?“  Spýtal sa Richard. „Môžeš a môže ísť s nami aj Peter.“  „Oki pôjdem mu napísať.“ Peter súhlasil a o pár dní cestovali.

„Už sme tu, už konečne sme v cieli.“  Povedal Richard. „No deti moje je to posledná dovolenka v roku 2023 a zároveň posledná dovolenka so mnou.“ „Ale mami nehovor tak, bude to dobré dostaneš sa s toho.“ Ela sa snažila utešiť mamu, keď sa ju podarilo rozosmiať išli na izbu a vybalili sa. Jej ona je krásna a tá kúpeľňa nádhera. Čo budeme robiť celý deň a všetky dni? Nevieme ,ale určite pôjdeme na pláž. Dni ubehli rýchlo a dovolenka sa končí. Jaaaj bolo tu úžasne. Keď prileteli naspäť mama začala mať nevoľnosti. 

20.6.2023

V kuchyni deti počuli silný buchot, pribehli a uvideli mamu na zemi. „Mami – mami si v poriadku, rýchlo volaj záchranku“ volám neboj sa.  „Dobrý deň ako môžem pomôcť.“ Naša mama, ona odpadla. Dobre tak prosím dajte mi vašu adresu a môžem sa spýtať dýcha? Nie slabo jej bije srdce a vôbec nedýcha. Dobre tak poprosím začnite s resuscitáciou, viete ako sa to robí aspoň jeden z vás. Áno moja sestra to vie. Dobre tak nech začne pokiaľ sa nepodarí ju zobudiť a nezabudnite počkať na záchrannú pomoc. Prišli záchranári a odviezli mamu do nemocnice. Deti sa  rozplakali a Ela hneď išla volať Peťovi.  „Peter mamu zobrala záchranka.“ Ela do telefónu vraví slová, keď jej po tvári stekajú slzy. „Neboj sa miláčik idem za tebou.“ Dobre ponáhľaj sa, ale dávaj pozor jazdi opatrne, lebo keď stratím aj teba, stratím celý život, ale aj stratím nádej na život. Neboj sa budem, pá a za chvíľu som u teba. 

Prešla pol hodinka a Peťo, Ela a Richard sú v nemocnici. „Dobrý deň, volám sa Ela Kovaľová, asi pred pol hodinou doviezli tu moju mamu Anitu Kovaľovú. Dobre počkajte chvíľu, poprosím jej dátum narodenia. Okej, dobre môžem nadiktovať. Samozrejme áno. Dobre takže ona sa narodila 20.7.1983 v Bardejove? Dobre tak pozriem. Prešlo asi desať minút a pani na recepcii zavolala Elu. Áno vaša mama tu je, žiaľ vo vážnom stave. Čo sa stalo, ak sa smiem opýtať? Samozrejme smiete, tak vaša mama prežila mŕtvicu. A aké budú následky toho tak vám to neviem povedať na sto percent, ale asi nebude môcť chodiť. To nie je pravda však. Žiaľ je, je mi to veľmi ľúto.  Ela neudržala slzy, žiaľ či smútok a rozplakala sa.  Ela čo sa deje? Spýtal sa so strachom Richard.  Po chvíli prišiel doktor, povedal im či ich mama prežije alebo nie. Tak je mi to ľúto ale vaša mama asi to neprežije, mala mŕtvicu a zástavu srdca, možno má týždeň, dva alebo aj mesiac, maximálne pol roka. Deti sa rozplakali a spýtali sa či môžu ísť za ňou. Pán doktor najprv namietal ale napokon im dovolil, ale len na pár minút.

26.7.2023

S ťažkým srdcom hovorím tieto slová ale je to pravda, v tento deň si nás žiaľ navždy opustila, nielen nám tvojím deťom chýbaš, ale aj svojím príbuzným, kolegom či všetkým ktorí ťa poznali, mami prečo, prečo si nám nepovedala že sa trápiš, že ti je zle, no ale už nám to nepovieš. Pamätám si ako si mi hovorila, že budem dobrá mama, že budem sa vedieť postarať o Richarda, či o svoje vlastné deti. Ela v tej chvíli neudržala slzy a rozplakala sa, ale dokončila príhovor. Kňaz sa začal modliť a Anitu začali ukladať do hrobu. Richard to nezvládol rozbehol sa ku hrobu, plakal a hovoril ako mu mama chýba. Ela nemohla nato pozerať, z očí sa jej lejú  slzy ale nemohla veľa plakať lebo sa musela premôcť veď je to už jeho mama. Od pohrebu prešiel čas a deti sa stále nemohli s mieriť že ich mama tu nie je a k tomu sa s Elou rozišiel Peter.

30.6.2033

Konečne som skončila školu, konečne som psychologička, dokonca mám aj kolegu, volá sa Jakub a je to najlepší človek na svete. Práve v prvý deň som mala takú pacientku, ktorá bola celá dorezaná kvôli láske. Pýtala som sa jej, prečo to urobila, načo jej to bolo dobre, po dlhom prehováraní konečne mi odpovedala. Ja som to urobila preto lebo najprv bol zlatý, lichotil mi a potom ma pár krát pozval von, či už iba my dvaja sami alebo s jeho kamarátmi, no a keď sme boli spolu naposledy von tak ma opil, zbil, znásilnil, nafotil ma a moje nahé fotky dal na sociálne siete. Nič som s tým nemohla urobiť len toto. Mohla, mohla si to povedať niekomu, či už rodičom, učiteľom alebo najlepšej kamarátke. Nemohla, on by ma zabil. Dobre anjelik  tak teraz zavoláme políciu a ukážeš im všetko. Nie, to nemôžeme, on je psychopat, on nám ublíži. Musíme. Dievča sa napokon dalo prehovoriť, a chalana zavreli za opakovaný trestný čin obťažovania a podobných vecí.

 2.7.2033

„Ela neskočíme na večeru?“ Spýtal sa ma Jakub. Ja som odpovedala, že áno. Tak sme si dohodli čas a mohli sme si dokončiť prácu a ísť. Je večer pol piatej a ja sa idem chystať. Obliekam si krásne čierne šaty, beriem si topánky na opätku a k tomu nádhernú striebornú kabelku. Už je čas a ja sa začínam báť. „Neboj sa, si krásna“ utešuje ma Richard. Už počujem ako na mňa Jakub trúbi. Si nádherná. Ďakujem Ti, a kde ideme. Nechaj sa prekvapiť a aby som nezabudol tu máš malý darček. Nemusel si si robiť starosti. Ale no pre princeznú vždy. Ďakujem. Nemáš začo. Jakub a Ela sa išli navečerať do luxusnej reštaurácii a potom išli sa prejsť okolo rieky. Už nasadli do auta a boli pomaly pred Elininym domom. Ďakujem za super večer. Nemáš začo nezopakujeme si to? Ja osobne veľmi rada. Už sa dopredu teším. Odpovedal Jakub, a dal mi na líce pusu, ja som sa len pousmiala. Išla som si dať sprchu, obliekla som sa do pyžama a išla si ľahnúť, bol to veľmi dlhý deň.

5.7.2033

Dnes opäť ideme spolu von ale už ako pár. Veľmi sa teším, ale vôbec netuším čo si oblečiem, zavolám asi Naty. „Čau moja poď ku nám a pomôžeš mi vybrať fit, OK.“ „Letím k tebe, donesiem fľašu vína?“ Vieš čo neviem, asi dones pre prípad smädu. Dobre donesiem. Prešlo pár minút a Naty prišla s dvoma fľašami vína.   Ahoj moja takže aký problém. Čau  tak idem s Jakubom von a vôbec netuším čo si oblečiem, rozmýšľala som že fialové šaty a k tomu strieborné doplnky. Hmm, tak to je výborný nápad, ani si ma nemusela volať. Ta čo urobíme ale aj tak by si musela prísť strážiť Bellu. No to mi je jasné. Už som pripravená a Jakub už pre mňa prišiel,  bojím sa. Prvá vec nemáš čoho a ďalšia vec si krásna. Ďakujem.

Nasadla som do auta, dali sme si pusu a vyrazili sme na miesto kde sme mali naše prvé rande. Navečerali sme sa a odišli sme každý do svojho domu. Je ráno a ja sa chystám do práce. Biela blúzka, svetlo hnedé nohavice, topánky a môžem vyraziť, ale ešte pred odchodom si urobím kávu a letím do práce lebo nebudem stíhať. Dobré ráno pani kolegyňa. Dobré ráno pán kolega, ako ste sa vyspali. Perfektne, lebo večer som strávil s úžasnou osobou. Aha a kto to bol? Predsa vy. Prestaňte mi lichotiť, začnem sa červenať, a to nechcem. Prečo veď to je zlaté, a ešte na vás. Ďakujem za lichotenie, ale otvorme radšej lebo pacienti nebudú radi.

24.5.2034

Dnes je špeciálny deň, mám narodeniny. Jakub ma pozval na večeru do skvelej reštaurácii a má vraj pre mňa prekvapenie. Už sme pred tou reštauráciou. Vystúpili sme s auta a išli dnu. Prosím sadni si. Ďakujem, aký si šarmantný. Ja som sa len zasmiala a videla som že Jakubovi som polichotila. Tak láska už sme dlho spolu a tak by som sa ťa chcel opýtať vezmeš si ma a urobíš ma najšťastnejším človekom pod slnkom? Áno vezmem. Jakub mi nasadil prsteň, pobozkali sme sa a ľudia tlieskali, trocha som sa hanbila ale premáhal ma ten pocit, že si vezmem človeka ktorého milujem už od puberty. Keď sme dovečerali tak sme išli ku mne domov. Pri dverách na nás čakali Richard, Naty, Nikoleta, Gabika a ostatní. GRATULUJEME!! Ja som sa zľakla ale nakoniec som sa spamätala z toho, že sú to iba oni. Ďakujeme, povedali sme.  No ukáž prsteň. Jej, ten je nádherný. Ďakujem. Prešli hodiny a už je neskoro, odprevadili sme ich a išli sme si ľahnúť. „Dobrú noc, žena moja.“ Povedal Jakub. „Dobrú noc, manžel môj.“ Ani sme sa nenazdali a už sme vstávali do práce.

24.10.2034

„Dobré ráno, nevestička dnes je deň D.“ Zobudila ma Naty aby som vstávala. Dobré ráno, neviete kedy príde fotograf a kameraman? Niečo sa mi marí že o ôsmej. Jaj máme ešte pol hodinu, zatiaľ aspoň zavolám Jakubovi a najem sa. Ty bez neho nevydržíš ani sekundu, neboj sa uvidíte sa ale  až pri oltári. No dobre. Akurát čo som dojedla došiel kameraman a fotograf. S dievčatami sme sa začali chystať a čas ubehol ako voda a za chvíľu mám stáť pred oltárom s človekom ktorého milujem. Síce sa bojím, ale veď čoho, maximálne povie nie. Jakub si pre mňa prišiel a išli sme na cintorín na hrob mojej mamy aby som jej povedala že jej malé dievčatko sa vydáva, a že mi veľmi chýba.

Už je čas a my stojíme pred kostolom a pomaly kráčame ruka v ruke, bok po boku k oltáru. V pozadí nám spieva zbor a ja len cítim ako mi bije srdce. Už stojíme pri kňazovi. A obaja čakáme kedy odídeme spolu ako manželia. Už hovoríme manželské sľuby a keď sme dopovedali tak kňaz sa spýtal. Nevesta Ela Kovaľová vezmete si tu prítomného ženícha Jakuba Leškanina? Áno. A vy ženích Jakub Leškanin vezmete si tu prítomnu nevestu Elu Kovaľovú? Áno. Tak si vymeňte svadobné obrúčky a prvý mladomanželský bozk. Keď sme vyšli s kostola tak nám ľudia tlieskali.

Už sme na svadobnej hostine, máme aj po prvom mladomanželskom tanci. Ľudia sa zabávajú  a ja som veľmi šťastná. Prešlo niekoľko hodín a prišli ma začepčiť, už mi pomaly dochádza, že naozaj nie som slobodná dievka ale vydatá žena. Už je koniec, ľudia odišli a aj my ideme preč ako manželia, stále tomu nemôžem uveriť.

19.1.2035

Jakub má narodeniny a ja mám prichystané jedno veľké prekvapenie, budeme traja. Jakub je v práci a mám čas aspoň na prípravu celého domu. Už je tu! Spozornela Naty. Jakub otvoril dvere, my sme naňho vybafli a všetci mu začali gratulovať. Ja som išla na koniec, veď ako  sa hovorí najlepšie nakoniec. Tak manžel môj ja ti prajem všetko len to najlepšie, veľa zdravia, šťastia a tak ďalej. Tu máš darček. Ten darček boli dupačky. Keď to uvidel bol prekvapený, šťastný až sa s toho všetkého rozplakal, dúfam že od šťastia. Prešiel čas a nám sa narodil krásny chlapček Oskar.  Keď sa to dozvedela jeho teta Sofia, tak priletela do nemocnici ako prvá, bola celá bez seba a musela si ho vziať do náručia, samozrejme prišla aj naša rodina a kamaráti.  Malý nám rastie ako z vody a čoskoro sa mu narodí sestrička Noemi. Prešli roky a obaja s Jakubom sme zostarli. Máme krásne a zdravé vnúčatá o ktoré sa rovnako radi staráme ako o naše deti, keď boli malé. S Oskara je najlepší právnik a Noemi je pani riaditeľka najväčšej spoločnosti. Tak toto bol príbeh našich  rodičoch. Žiaľ už obaja sú nebohý, obaja ich máme veľmi radi a našim deťom vždy o nich hovoríme len v dobrom.

Príbeh lásky

Raz bol jeden chlapec,

vzťah nebral ako vážnu vec

Načo jednu keď môžu byť dve

prečo dve keď len raz žijeme?

 

Raz bolo jedno dievča.

Tak krásna že to slová nevylíčia

Tak múdra a krásna

A tu ich príbeh začína sa

 

Obaja študenti prestížnej školy

Oboch na pobyt výmenný poslali

Obaja nadšený z novej správy

Obaja dovtedy sebe neznámi

 

Prišiel deň letu daného

Obaja tešiac sa na známeho nového

Na letisko ba priam bežali

Až kým sa tam nevideli

 

Ju premkol smútok mierny

Čakala priateľku a duch ženy

On si v hlave pomyslel

Ona je krásna ju by som chcel

Povedal si že ona bude ľahký cieľ

 

Doleteli na dané miesto

Majestátnosť toho mesta nevyjadrí slov sto

Obaja z letu vyčerpaní

Na svoje izby sa pobrali

 

On rozmýšľal ako začať

Na papier začal niečo písať

Pod jej dvere začal to tiskať

Ešte nebol tak nervózny dievča von pozvať

 

Ona prečítala otázku

Či by išla večer na prechádzku

Hlava vraví jasné nie

No ponuku predsa len prijme

 

Bol krásny večer letný

On vedel že toto nebude večer bežný

Cítil že ona nie je ako iné

Cítil že toto bude iné

 

Sadli si na lúku

Ruka našla ruku

Jej oči žiarili svetlom hviezd

On už vtedy vedel že ich jej chce všetky zniesť

 

Ona našla v jeho vnútri zlaté srdce

Už teraz vie že to jej iného nechce

Dni plynuli a čas sa krátil

No on sa k dverám jej každý deň vrátil

 

Cítil v sebe pocit neznámy

Nechcel byť len jej známy

Ona mu hojila všetky jeho rany

Ich osud bol už dávno daný

 

Ona dovtedy nedobytná

Vedela že s ním byť má

Jej srdce by nezvládlo keby ho nemá

Osud už im určil spoločné rána

 

Prišiel deň letný posledný

Ich odlet bol už za dverami

Jemné slzy striedal plač

Rozdelenie rovnalo sa spáchaniu dvoch vrážd

Zabilo by ich to a v ich životoch vládol by večný dážď

 

Od pristátia prešiel dlhý čas

A oni stretávali sa zas a zas

Delili ich kilometre medzi nimi

No ich láska preniesla by hory

A tak roky pomaly plynuli

 

Z prelietavého chlapca stal sa verný muž

To čo zdobilo ho každý deň bol jednej ženy rúž

A môžete hádať kto bola žena tajomná

Bola to tá ktorá jeho srdce už roky má

 

Ich láska bola ako skala

Pevná, majestátna a nezlomná

Ona bola jeho všetko na tomto svete

On pre ňu znamenal životné šťastie

 

A tak prišiel deň slnečný

Ktorý mal dva životy spojiť v jeden spoločný

Leteli tam kde ich láska príbeh začal

On na móle vo svetle hviezd kľačal

A otázkou na perách hovoriť začal

 

„si moje všetko, si moja láska

Bez teba v temnote strácam sa

Neviem si predstaviť život bez teba

Preto sa pýtam vezmeš si ma?“

 

Ona stála, slov nemala

Nikoho nikdy tak nemilovala

„slová nie sú potrebné

Odpoveď je áno, majme životy spojené“

 

Ich životy odvtedy spojené boli v jeden

Žili len pre seba, žili si svoj sen

Ich lásku bolo cítiť kam prišli

Životom hravo si prešli

 

Roky im pribudli, na kráse ubrali

No na citoch im len pridali

Lásku si naďalej vrúcne dávali

Akoby stále len sedemnásť mali

Tak veľmi sa milovali

 

A tak sa dvaja sebe neznámi

Manželmi na život a na smrť stali

Ich láska prežila medzi nimi

I keď oni sa jasnými hviezdami stali

Splnený život

Musel som sa vrátiť na front. Musel som ich opustiť aj s vedomím, že sa možno nikdy nevrátim. Viem
však, že sa budem snažiť, vrátiť sa ku mojej žene a dcérke, aj keby ma to stálo neprimerané úsilie. Bez
nich môj život nemá zmysel. Ale vráťme sa pekne na začiatok.

Spoznal som ju ako malé dievčatko, ale už vtedy som vedel, že je výnimočná. Často som sa
prehováral, aby som sa jej prihovoril, bol som však zbabelý. Jedného dňa však ona prišla za mnou
a od toho dňa sme sa stretávali takmer každý deň. Keď náhodou nebola na našej lavičke v parku, vždy
so mnou zmietali obavy. Jedného dňa som sa o ňu bál, pretože som o nej dlhší čas nepočul, zašiel
som teda ku nim domov, otvorila mi uplakaná staršia pani. Ako malý chlapec som sa jej spýtal: „Pani,
prečo plačete?“ Ona mi neodpovedala a iba ma objala. Zobrala ma dovnútra, urobila mi čaj a opýtala
sa ma, čo tam vlastne robím. Povedal som jej: „Ja som Matúš a prišiel som za Aničkou.“ Ona mi
odvetila: „Anička teraz spinká, pretože ochorela, ale neboj sa, bude v poriadku.“ Bol som smutný, že
sa musí liečiť, ale vedel som, že je o ňu dobre postarané.

Ďalšie dni sa vliekli, každý deň som čakal na Aničku, no ona nechodila. Vždy, keď ma uvidela jej
mama, tak si ku mne prisadla a chvíľku mi venovala, vždy mi povedala ako na tom Anička je a kedy
bude asi v poriadku. Za ten čas som sa veľa dozvedel aj o jej rodine. Anička mi vždy hovorievala ako
sa majú jej rodičia radi a že raz by to chcela zažiť aj ona. Jej mama mi povedala, že Aničkin otec
zomrel nedávno na fronte. Videl som ako ju to ničí, počul som ako veľmi sa ľúbili a aj som vedel, že to
bola pravá láska. Anička mi síce hovorila len to pekné, ale nikdy sme sa nerozprávali o tej bolesti,
ktorá príde, ak jeden z nich odíde.

Keď už Anička konečne prišla, bol som šťastím bez seba. Objal som ju a sľúbil som jej: „Raz si ťa
zoberiem za ženu!“ Vtedy sa tomu smiala, ale ja som vedel, že to myslím vážne. Ďalšie dni sme sa
stretávali, rozprávali a trávili sme spolu veľa času. Vyrastali sme spolu. A keď sme obaja dovŕšili
dospelosť, splnil som, čo som sľúbil. Zobral som si ju za ženu! Môžem povedať, že sme boli
spriaznené duše, pretože naše porozumenie mnohí nedokázali pochopiť, rozumeli sme tomu iba my
dvaja.

Po čase do nášho spoločného života pribudla dcérka Barborka. Bolo to ťažké, pretože ja som vtedy
pracoval ako kuchár, ale my sme si užívali každú možnú chvíľku, ktorú sme si pre seba ukradli.
Jedného dňa však začala zúriť vojna a ja, aj keď veľmi neochotne, som musel ísť bojovať za svoju zem.
Bolo to najťažšie rozhodnutie, ktoré som kedy musel urobiť, ale inak to nešlo. Jeden deň si užívame
tradičný život a na druhý musím bojovať o svoj život, ale hlavne o svoju vlasť. Každý deň trval ako
večnosť, mali sme veľmi zlé podmienky a ešte horšie bolo, že som nebol v kontakte so ženami svojho
života. Dni sa mi začali zlievať, nevedel som aký je deň, ani mesiac. Jediné, čo ma aspoň trochu
upokojovalo, bolo písanie listov pre ne a čítanie listov, ktoré mi poslali.

Dlhé chvíle v zákopoch si krátim spomínaním. Aj keď to nie je veľmi múdre, inak to nejde. V jeden
deň ma to však takmer stálo život. Postrelil ma vojak, ktorý sa k nám jednoducho dostal vďaka mojej
nepozornosti. Postrelil ma veľmi vážne. Jeho zranenia sa však nedali zjednotiť so životom. Ja som ešte
vnímal, ale cítil som, že ak nedostanem rýchlo pomoc zlyhám a ku svojim dievčatám sa už nevrátim.
Počul som hlasy, nedokázal som však otvoriť oči, postupne som prestával počuť a myslel som si, že je
koniec. Jediné, čo som nedokázal dostať z hlavy boli myšlienky na Aničkiných rodičov a to, že
nechcem, aby sa trápila tak ako jej mama, keď jej zomrel manžel.

Toto som však zmietol zo stola, pretože som sa prebudil v sterilnom prostredí a na moje prekvapenie
som uvidel Aničku aj Barborku vedľa seba. Vtedy som bol šťastný. Bol som mesiac v kóme a mal som
nejaké ťažšie zranenia, ale to mi aj tak nebránilo v tom, aby som povedal: „Všetko zlé je na niečo
dobré.“ A nehľadiac na to, že som mal následky po tomto incidente do konca života, bol to najkrajší
život, aký som mohol prežiť. Neskôr sa nám s Aničkou narodili dvojičky, ktoré nič iné nerobili, iba
hnevali Aničku, ale vedeli sme, že je šťastná a to bolo pre nás najdôležitejšie.

Zafarbená pieseň

 

Táto vzácna téma je pre nich veľmi súkromná. Boli radi že sa s tým môžu podeliť so mnou.

Akonáhle som sa ich opýtala túto zaujímavú tému hneď sa im vyčaril úsmev na tvári a oči zažiarili sťa slnko.

Všetké to spoločné prežívanie a kopec lásky ktorú zdieľali mne. Len som hľadela, pozorne počúvala priam ani nedýchala ako nemý kameň. Akoby som sa ocitla v mojom budúcom príbehu, vo svojom manželstve. Cítila som sa ako zrkadlo v ktorom sa odráža všetko to láskyplné napätie, zdieľanie svojích romantických cítení ktoré mi s láskou odovzdávali aj milujúce úsmevy a spoločná láska ktorá prúdila medzi nimi.

Spomínali že vždy keď šla táto pieseň na zábave, začala ich chvíľa v ktorej boli vo svojej mysli len oni dvaja ako v tom legendárnom filme ,,Hriešny tanec“. Nevnímali navôkol nikoho, boli spolu len oni. Štyry oči, dve srdcia. Ktoré si dávali navzájom signály na úžasne prepojenie pohybov v ktorých spolupracovalo celé telo. Pomedzi tieto úchvatné pohyby  lietali navôkol aj sladké bozky. Poznala som túto pieseň, no viac ma zaujal jeho preklad. V tých časoch sa moji rodičia neučili angličtinu takže preklad vôbec neriešili ba ani by im nenapadlo si to preložiť.

V určitých odsekoch ma zarazil tento text: ,,Len si pamätaj, že ty si jediná vec ktorej sa neviem nabažiť.“ Hops! Tak to sú drsné slová povedala som si: ,,Ako autor piesne môže poukazať na lásku vecou?“ A k tomu nenásytná láska. Nedáva mi to význam. Z manželského páru čerpáme vzájomnú lásku, sexuálne objatie, obetu. Nie nasýtenie sa z tohto sexualneho hľadiska, aby sme raz z nej neboli prejedení až do neúprimnej lásky. nevedeli sa obetovať, zrieknuť náklonnosti k premožení sa v nenásytnosti. Tú podstatu lásky nenájdeme touto cestou. Som rada za svojich rodičov že mohli spoznať ozajstnú lásku a priviesť na svet štyry milujúce deti.

Mám sa na čo tešiť ak aj ja budem môcť prežívať v manželstve takú čistú lásku.

Cesta medzi ruže

,,Svoju životnú lásku som prvý krát videla, keď jedol špagety.” prehlásila som s hrdým úsmevom, hoci ma pri tom nepríjemne bodlo pri srdci. Erika oproti mne vyprskla do smiechu, tak úprimného, ako som už dlho nepočula u dospelého človeka. Neobťažovali sme sa stíšiť hlas. V celej miestnosti sme boli prakticky samy, ak nepočítam brigádnika sediaceho za pultom. Chalan výrazne mladší odomňa však nejavil potrebu upozorniť nás a vstúpiť tak do možného konfliktu. Priznávam, na jeho mieste by som reagovala podobne. Predsalen, človek nikdy nevie čo môže čakať od dvojice žien, na vlas premočených, o pol piatej nad ránom na benzínovej pumpe za mestom, bez auta a s malým dieťaťom, ktoré akoby si neuvedomovalo absurdnosť našej situácie.

Ja som však bola vďačná, pretože práve dvojročné dievčatko na mojich kolenách prinášalo do môjho života jedinú istotu. Pästičky naplnené studenými hranolčekmi si pchala do úst, akoby to bola tá najbežnejšia vec. Kvapky za oknami dopadali v pravidelnom rytme na vonkajšie posedenie a premáčali zatvorené slnečníky. Prešlo deväť hodín odkedy som sedela na zemi v historickom centre Zaragozy, keď sa spustil dážď. Pouličných hudobníkov v daždi však nemá kto oceniť a tak mi neostávalo nič iné než zbaliť gitaru, vyzdvihnúť Lauru z detského kútika v najbližšej reštaurácii – kde som sa zastavila na obed a neodolala som pokušeniu využiť ich služby dlhšie, ako by sa patrilo – a pobrať sa ďalej.

Po ceste na stanicu ma zastavila kučeravá čiernovláska, ktorú som už predtým pár krát zahliadla v dave. Moja chuť sa s ňou rozprávať bola rovnako malá ako môj zárobok v ten deň. Pod veľkým dáždnikom som sa počas chôdze snažila udržať všetku moju batožinu a Lauru, ktorá sa naťahovala za studenými kvapkami. Žena kráčala popri mne a sypala zo seba jedno španielske slovo za druhým, v mojich ušiach však neznamenali viac ako len nezrozumiteľné zhluky písmen. Nebo preťal blesk a Laura sa mykla smerom ku mne, vrhla som nepríjemný pohľad smerom k neznámej a zrýchlila krok. Chvíľu som kráčala sama, potom sa však ku mne znova priblížil zvuk krokov prekonávajúcich mláky na chodníku. Čiernovláska ma chytila za rameno a tým ma donútila zastaviť, tento krát na mňa však spustila po anglicky. Pri jej ospravedlnení za vyrušenie som len prevrátila očami, keď mi však ponúkla odvoz, zbystrila som pozornosť. Môj pud sebazáchovy prebili posledné drobné štrngajúce v mojej peňaženke, ktoré sotva stačili na vlak do najbližšieho mesta, kam som sa potrebovala dostať. A tak som súhlasila. 

Ako som neskôr zistila, čiernovláska, rovnako ako ja, nemala auto. Predstavila sa mi ako Erika, patrila k miestnej hippie skupine mladých a cestovala na letný festival do Valencie, čo znamenalo, že mala namierené na juh rovnako ako ja. Podarilo sa jej stopnúť príjemného pána o ulicu ďalej a keďže tiež zvykla hrávať na uliciach, napadlo jej, že cesta bude o to zaujímavejšia, keď sa k nej pridám. V tom momente som nevedela, či jej verím, núdza v peniazoch však rozhodla za mňa a tak som ju nasledovala až k neznámemu autu. Sama som sa zložila na zadné sedadlo a Lauru som si posadila na kolená, keďže o niečom ako detská sedačka som mohla len snívať. V tom momente som si pripadala ako najmenej zodpovedná matka pod slnkom, stále som si všakt pripomínala dve slová: cesta zadarmo. Počas celej cesty som si nedovolila zavrieť oči, hoci hodinky ukazovali dve hodiny ráno. Asi dvadsať kilometrov pred Valenciou však naša cesta skončila – majiteľ auta pokračoval opačným smerom ako som mala v pláne ja s Erikou.

Vystúpili sme na prázdnej benzínovej pumpe. Dážď stále neutíchal. Vošli sme do miestnosti ožiarenej chabým svetlom. V rohu sedel asi osemnásť ročný chalan, nohy mal vyložené na pulte a unavený pohľad smeroval do mobilu. Naša prítomnosť ho prekvapila. V bufete som si kúpila silnú kávu, ak sa mi nepodarí stopnúť nikoho ďalšieho, čaká ma dvadsať kilometrová cesta do Valencie pešo. Na duši ma však upokojoval fakt, že po takmer mesiaci cestovania ma konečne čaká moja cieľová destinácia.

Erikine kútiky ostávali zdvihnuté hore aj potom, ako jej z pier unikol posledný tón zvonkohry smiechu.

,,Tak špagety? Boli aspoň s omáčkou bolognese?”

,,Samozrejme, aj s parmezánom a bazalkou.” nasilu som sa usmiala. Donedávna som milovala príbeh o tom ako som spoznala svojho manžela, teraz som však sedela tisíce kilometrov od nášho spoločného domova, bez peňazí, na pumpe s našou dcérou, cudzou ženou a presvedčením, že naše stretnutie pred mesiacom bolo aj naším posledným stretnutím.

,,Deje sa niečo?” do očí mi prenikol Erikin pohľad, zelený ako mach v tmavých lesoch. Pokrútila som hlavou a znova sa usmiala, tento krát úprimne. Za tých pár hodín mi mladá žena oproti mne úprimne prirástla k srdcu.

,,Tak čo? Povieš mi tvoj príbeh lásky?” Zaškerila sa. Veľmi som dúfala, že sa mi tejto otázke podarí vyhnúť, keď sme však začali riešiť vzťahy, vedela som, že skôr či neskôr ma čaká. Odolať jej zvedavému pohľadu bolo náročné – odkedy som sa stala matkou bolo pre mňa náročné odolávať každému pohľadu, ktorý si odomňa niečo pýta, či už je to sladkosť alebo odpoveď. Povzdychla som si a aj keď nerada, začala som si rozpamätávať na časy, keď som ako neskúsená maturantka bola plná odvahy a odhodlania a rozhodla som sa pre niečo, čo nebolo mojím snom ale snom mojich rodičov.

,,Narodila som sa v lekárskej rodine – otec chirurg, mama pediatrička, starý rodičia tiež pracovali v nemocnici. Ako inak, aj odomňa sa čakalo, že pôjdem podľa rodinnej tradície. Po strednej som chcela pracovať, rodičia ma však presvedčili, že pre mňa našli príležitosť, aká sa neodmieta – trojmesačné školenie a stáž pre zdravotné sestry na druhej strane sveta. A aj keď som nemala so zdravotnou sestrou ani zďaleka nič spoločné, nechala som sa nahovoriť. 

Prešlo pár týždňov kým som sedela v lietadle do Minnesoty a smerovala za oceán. Bývanie som si našla v trojposchodovej modrej bytovke v tichej chudobnej štvrti s dvoma spolubývajúcimi. Prax som mala v miestnej nemocnici, zúfalo potrebovali pomoc dobrovoľníkov, nezaujímalo ich naše vzdelanie – neprofesionálna pomoc je predsalen lepšia ako žiadna. Moje dni prebiehali prakticky rovnako nezáživne – najprv bývali školenia, potom sa pracovalo. Nátlak rodičov ma však nútil vydržať v nenávidenom stereotype.” hovorila som sucho, bez emócií a tak potichu, ako tiché boli tie dni. ,,So spolubývajúcimi sme mali dohodu – striedali sme sa vo varení. Každá z nás varila dva krát za týždeň a na siedmy deň sme si jedlo odjednávali. Pamätám si, že v ten deň som sa vracala do bytu neskôr ako zvyčajne, bol to deň objednávania jedla. Keď som ale vošla dnu, po byte sa rozliehala vôňa čerstvo uvarenej večere. Vošla som do stiesnenej kuchynky kde za stolom sedeli obe moje spolubývajúce a cudzí chalan o niečo starší od nás. Jedli špagety.” pousmiala som sa. Hoci dnes na mne táto spomienka zanechávala iné dojmy ako predtým, stále bola rovnako silná. ,,Boli to najlepšie špagety aké som dovtedy jedla.” 

,,Nikdy som nechápala špagety.” pokrútila hlavou Erika ,,Prerastené rezance by mali zostať v polievke.” zasmiala sa. Ja som zase nechápala jej energiu a dobrú náladu. Bola mladá, neviem, koľko mala rokov, určite sa ale nesprávala ako dospelá žena.

,,No, zamilovala si sa do špagiet a čo ďalej?”

,,Nikdy by som nepovedala, že nejaký chlap môže tak dobre variť.”

,,Žiadne špagety nemôžu byť dobre uvarené.” krútila hlavou.

,,Bol to brat jednej z mojich spolubývajúcich – Natalie.” pokračovala som v príbehu.

,,Prosím, nesklam ma nudným klišé príbehom o tom ako vám jeho sestra bránila v láske, pre vaše kamarátstvo.” prerušila ma zamrnčaním.

,,Neboj sa, žiadna brániaca sestra. Na začiatku by nikto nepovedal, že my dvaja by sme mohli skončiť spolu. Stali sa z nás jednoducho kamaráti. Býval v susednom meste a občas sme spolu chodili po výletoch, samozrejme aj s inými ľuďmi. Len taký bežný život mladých ľudí, vieš si to predstaviť. Už si to veľmi nepamätám, veď už je to skoro 10 rokov.” úprimne som nechápala, ako mohol čas bežať tak rýchlo ,,Jeden večer sme išli s partiou do letného kina, vieš, takého toho kde sa premietajú filmy vonku. Ten film bol šialene nudný, nejaké sci-fi, jednoducho nič pre mňa. V strede filmu som sa proste zdvihla, že idem domov a on sa pridal, že pôjde so mnou. Bolo to prvý raz, čo sme boli spolu samy. V meste boli akurát nejaké oslavy, všade boli zápchy a autobusy nechodili, tak sme si povedali, že pôjdeme naspäť pešo – aspoň sa prejdeme. Nečakaj žiadnu romantickú prechádzku, bolo to fakt zlé. Na to, že bolo leto, bolo príšerne zima, fúkal ľadový vietor a ani jeden z nás nemal so sebou bundu. Stratili sme sa a tak sme namiesto pol hodinky blúdili nočnými ulicami takmer hodinu a pol. Bola som unavená a jediné, čo som si priala bolo, aby ten večer už skončil. A čo bolo najhoršie, keď sme sa dostali do bytu všetci ostatný už spokojne sedeli na posteliach a chystali sa spať.”

,,Tak to znie ako dosť nanič večer.” skonštatovala.

,,To teda bol, úprimne som dúfala, že spolu už nikam nepôjdeme. V ten večer sme sa dohodli, že nemá zmysel aby išiel domov tak neskoro, jednoducho prespal u nás na gauči. Moje zámery vyhnúť sa mu však prekazil hneď nasledujúce ráno. Sedel na gauči spolu s jeho sestrou a o niečom sa hádali. Nechcela som sa do toho miešať, niektorým veciam sa človek ale nevyhne. Vysvitlo, že boli s Natalie pozvaný na svadbu rodinných známych, ona ale odmietala ísť. Po pol hodine sa rozhovor skončil prudkým odchodom Natalie a následným zabuchnutím dvier. Vtedy sa ma spýtal, či by som nešla ako jeho doprovod namiesto nej, samozrejme len ako kamarátka.

Súhlasila som. Sama neviem prečo, svadby som neznášala a s ním som tiež nemala potrebu nikam chodiť. Možno mi bolo len jednoducho ľúto povedať nie. Každopádne, s našou nočnou prechádzkou sa to nedalo porovnať. Svadba bola skutočne krásna, hostina bola v hoteli s krásnym výhľadom na jazero. Väčšinu noci sme len sedeli na balkóne a rozprávali sa, takže mi ani nevadilo, keď ma o pár dní pozval na večeru. 

Teraz môžeš začať krútiť očami, stalo sa z nás skutočne strašné klišé. Večerné prechádzky v parku, romantické večere pri špagetách a sviečkach, spoločné výlety. Bola som skutočne zamilovaná. Dni ubiehali ako voda a ani som si nevšimla ako, môj pobyt v Amerike sa blížil ku koncu. Namiesto návratu domov na Slovensko som si však zbalené kufre preniesla ku nemu do bytu. Náš vzťah kvitol ako jarná lúka, bolo to šialené cítiť tak neuveriteľné puto k človeku za tak krátku dobu. Prežili sme spolu magické dva roky. Som si istá, že tak čistú lásku som predtým k človeku asi necítila. Žili sme jednoducho – ja som pracovala, on študoval. Až neskoro mi došlo, že aj keď sme sa často rozprávali o jeho štúdiu, nikdy mi vlastne nepovedal kde študuje. Romantická idilka sa mi rozpadla v momente ako som zistila skotočný dôvod, prečo je tu. 

V ten večer sme boli na kolotočoch. Keď na nebo vyšli prvé hviezdy sadli sme si na lúku pri lunaparku. Len sme sa rozprávali, počas celého večera som však vo vzduchu cítila visieť nevyslovené tajomstvo. Bol to deň, keď sa mi priznal, že do Minnesoty prišiel, aby sa stal kňazom. Že nech sa medzi nami deje čokoľvek, chce si svoj cieľ splniť a preto v tom nemôžeme pokračovať. Vraj ho to mrzí, vraj ma má rád, no on má svoju budúcnosť inde ako ja. A tak ma poslal preč.

Možno pre niekoho dva roky nie sú veľa, pre mňa však znamenali celý svet. Moje srdce ostalo zlomené. Odmietla som sa vrátiť domov, aj keď ma rodičia volali. Samozrejme, po náročnom rozchode som sa musela odsťahovať z jeho bytu a tak som ostala bez domova. Nastúpila som na vlak a odišla do Atlanty, kde som si našla byt – jeden z mála čo som dokázala zaplatiť. Vtedy v Atlante som si prvý krát vyskúšala hrať na ulici. Nedarilo sa mi zohnať prácu a potrebovala som peniaze. Od známej som si požičala gitaru, každý deň som sedávala pred kostolom na schodoch a hrala. Nezarobila som veľa, no v jednoizbovom byte zdieľanom so štyrmi osobami a vynechaným obedom som dokázala vyžiť. Po čase ma Atlanta omrzela, ďalší rok som sa sťahovala po štátoch toľko krát, že som to prestala počítať. Prespávala som v hosteloch, v autobusoch aj na ulici.

Ani si nevieš predstaviť, koľko krát som ľutovala svoje rozhodnutie. Vedela som, že keby poprosím rodičov, zaplatili by mi letenku domov. Na to som sa však až príliš hanbila, nedokázala som potlačiť hrdosť. Zbožňovala som hudbu a hranie na ulici mi prinášalo radosť, aj keď som pri tom žila zo dňa na deň. Jednoducho som vedela, že sa nechcem vrátiť k životu zdravotníčky.

Bola som v Oklahome, v Tulse, hrala som na námestí, keď si ku mne prisadla moja bývalá spolubývajúca z Minnesoty – áno, presne tak, jeho sestra. Dlho som nebola tak v šoku ako vtedy, po dlhom čase som konečne videla známu tvár. Dohodli sme sa na spoločnej večeri ešte v ten deň. 

V tom čase som zbožňovala víkendy. Nie preto, že by som si oddýchla, ale preto, že cez víkendy chodili do miest turisti, čo pre mňa znamenalo veľa ľudí v uliciach a teda aj viac drobných v gitarovom púzdre ležiacom na zemi pred mojimi nohami. 

V ten deň bola akurát sobota, blížilo sa leto a turisti sa zbierali do väčších miest, vďaka čomu som si mohla dovoliť večeru v ázijskom bistre na rohu ulice, neďaleko miesta kde som hrávala. Stretli sme sa v ňom s Natalie tesne pred ôsmou. 

Nad tanierom rezancov sme prebrali snáď všetky témy, kým sa reč dostala k jej bratovi. Nedokázala som premôcť zvedavosť, musela som sa na neho spýtať. Nečakala som však ako ma jej odpoveď zasiahne.

Jej slová mi hrali v hlave počas celého zvyšku večera ako melódia pesničky, ktorej sa neviem zbaviť: Nikdy sa nestal kňazom, vrátil sa domov týždeň po tom čo si odišla z Minnesoty.“ 

,,No to si zo mňa robíš vola!“ vypadlo z Eriky nečakane ,,počkaj od ťa odkopol lebo vraj chce byť kňaz a ty si o ňom po tom všetkom dnes povedala, že je tvoja životná láska?“ naklonila sa bližšie ku mne. Z pier mi unikol tichý smiech ,,Robím si z teba vola? To som ešte nepočula, že by niekto hovoril“ 

,,Môj brat to zvykol hovoriť keď bol malý a mne to nejak prirástlo k srdcu.“ naliehala ,,No pokračuj.“

,,Okej už hovorím. Aj keď som sa bála, cítila som, že musím uzavrieť nedoriešený konflikt v mojej duši, potrebovala som sa s ním porozprávať. Vedela som, že musím využiť príležitosť, že je v rovnakom meste. 

S Natalie sme kráčali smerom k hotelu kde bývali. Ona rozprávala, ja som bola myšlienkami v svojom svete. Skutočnú trému som dostala keď som stála pred dverami hotelovej izby, už sama bez Natalie, ktorá nám chcela dopriať súkromie a vydala sa na nočnú prechádzku mestom. Bola som si istá, že skončí niekde v baroch a v tom momente som si priala byť tam s ňou, hlavne pod vplyvom niečoho silného, nech môžem zabudnúť na svoje problémy. Vedela som, že príliš dramatizumem, bola som však mladá a šialene zaľúbená, bez domova a úplne sama. A ak má človek právo robiť hlúpe rozhodnutia, tak práve v tomto veku. 

So zovretým srdcom som zdvihla ruku a zaklopala na tmavé drevo kúsok nad kľučkou. Keď sa znútra ozval známy hlas otvorila som dvere a nazrela dnu. Stál pri okne v tmavomodrej priliehavej košeli. Vlasy mu od nášho poslednéhostretnutia značne narástli. Jeho oceánový pohľad mi prenikol až do duše.“ mala som v sebe potrebu precítiť každé slovo, presne tak ako som spomienky videla v obrazoch, ktoré sa mi vynárali v myšlienkach. Rozhovor, ktorý mal nasledovať som si pamätala do každého slova, no aj tak posledné čo som chcela bolo prerozprávať ho, mala som pocit že aj bez toho jej odkrývam veľkú časť svojej duše. Rozhodla som sa vynechať niektoré časti a tichým hlasom som pokračovala: ,,Sedeli sme oproti sebe na manželskej posteli a rozprávali sme sa skoro štyri hodiny. Pred dverami jeho izby som bola odhodlaná zistiť pravdu, otočiť sa a zabudnúť na túto kapitolu života. Nečakala som ale úprimnosť nášho rozhovoru, do mysle sa mi potichu vkrádali myšlienky na našu spoločnú budúcnosť. Moje podvedomie ma presviedčalo, že keď nebude kňazom, môže sa stať manželom. A možno práve mojím manželom.

Jeho dôvody pre rozhodnutie opustiť cestu za kňažstvom boli jednoduché – možno až príliš na to aby boli pravdivé. Rozprával o tom ako si počas nášho krátkeho vzťahu zvykol cítiť lásku medzi nami. Vraj keď som odišla dlho rozmýšľal nad tým, že si nedokáže predstaviť nedostatok ľudského kontaktu a citov, ktorým by bol ako kňaz vystavený. A keď pochopil, že kňaz, ktorému chýba láska nedokáže lásku odovzdávať, prehodnotil svoje rozhodnutie stať sa kňazom. Hovoril, že vraj ma chcel nájsť, nevedel ma však viac skontaktovať. 

Bolo to pochopiteľné, keď som sa rozhodla cestovať, núdza v peniazoch ma donútila predať svoj starý mobil a kúpiť si lacný tlačítkový telefón z druhej ruky za pár drobných. Spolu s mobilom som zmenila aj číslo a on tak stratil akékoľvek spojenie, ktoré medzi nami dovtedy chabo držalo. Ja som nevedela čo robiť, Erika. Bola som úplne zúfalá, mladá a neskusená. A tak som si vybrala vtedy možno jednoduchšiu cestu a to poddať sa starým citom. 

Ostali sme spolu v Tulse štyri dni. Štyri nádherné dni plné pochopenia a ľudskej blízkosti, ktoré mi chýbali počas celého ubehnutého roku. Doobeda so mnou sedával na uliciach, nevadilo mu že sme na špinavej zemi, len bol vedľa mňa a spieval do tónov gitary. Po večeroch sme sa naháňali po parku okolo fontány ako malé deti, robili sme pikniky alebo sme išli na jazero. Jednoducho sme boli spolu a neviem či čaro momentov ho natoľko okúzlilo alebo mu svedomie nedovolilo nechať ma na ulici no ku koncu jeho pobytu v Tulse sa ma spýtal, či sa nenasťahujem k nemu. A tak som sa po roku vrátila k nemu domov.“ 

,,Keby som nevidela tento blonďavý poklad na tvojich kolenách, vynadala by som ti, aká si hlúpa.“ zasmiala sa Erika poukazujúc na Lauru, práve dojedajúcu hranolčeky.

,,Som neskutočne rada, že som konala spontánne a odišla som s ním. Už viac krát sa mi potvrdilo, že spontánne rozhodnutia sú to najlepšie, čo ma v živote stretlo.“

,,To je teda pravda, nikdy si veci neplánujem. Ja jednoducho verím, že Boh má plán a to stačí.“ Koniec jej vety zanikol v hlasnom zívnutí. Vyložila si nohy na sedačku, objala si ich rukami a hlavu si položila na kolená kým pokračovala: ,,Keď som bola malá, musela som mať naplánovanú každú drobnosť, vždy som mala stres, že niečo nestíham alebo podobne. Potom som ale pochopila, že nezáleží na tom ako veľmi plánujem, vždy sa stane niečo čo ma zaskočí. Prestala som plánovať a začala som si užívať život, taký ako som ho dostala od Boha. No a vidíš, som tu, pár kilometrov pred Valenciou s tebou, poznáme sa pár hodín a zdoverujeme sa ako staré priateľky, a ja verím, že práve toto bol Boží plán.“ 

,,Ja to pripisujem skôr osudu. Verím, že všetci máme osudom predurčený náš život a aj keď to pokašlem svojím rozhodnutím, dopadne to tak ako má.“ Dážď pomaly stíchol, ostala po ňom len zmáčaná tráva a tenký potôčik tečúci po okraji cesty. 

,,Už je svetlo, mohli by sme vyjsť k ceste a skúsiť si niečo stopnúť, čo myslíš?“ zhrnula som odpadky na stole na jednu kôpku a začala som si baliť veci.

,,Pravda, mali by sme to skúsiť, keď konečne prestalo pršať, okrem toho už tu sedíme dosť dlho.“ Erika prešla k pokladni s úmyslom zaplatiť za nás všetkých. Bola som vďačná za ľudí ako je ona v mojom živote a v duchu som si sľúbila, že keď dostanem v práci prvú výplatu, pozvem ju na obed. Únavu tela prebíjala energia naplňujúca moju dušu, srdce mi šialene bilo keď pri ceste zastavila staršia pani a pomohla nám naložiť kufre do auta. Tak ako predtým, aj teraz som sedela na zadnom sedadle s malou na kolenách. Tá zaspala už na pumpe hneď ako sa stihla najesť. Privinula som si ju bližšie k telu a nos som si zaborila do jej jemných vláskou. Tento krát som si dovolila zavrieť oči, dôverovala som Erike, že na nás dá pozor. 

Prebrala som sa celá stuhnutá pri vjazde do Valencie. Hlavu som mala opretú o studené okno za ktorým znovu bubnovali kvapky. Laura spala zvalená na sedačke na opačnej strane ako ja. Opatrne, aby som ju nezobudila, som ju vzala na ruky a pritiahla k sebe. Vyčítala som si svoju nezodpovednosť počas cesty. Erika výrazne gestikulovala rukami počas toho ako našej šoférke vysvetľovala niečo po španielsky. Sledovala som domy mihajúce sa za oknami až kým auto nezastavilo na kraji chodníka pred nízkou staršou bytovkou. Spiacu Lauru som držala na rukách zatiaľ čo mi Erika pomáhala vybrať kufor z auta. 

Sadli sme si na drevenú lavičku neďaleko, vytiahla som mobil a s cieľom zavolať svojej vzialenej sesternici – práve ona bola dôvodom, prečo som smerovala do Valencie. Žila tu už niekoľko rokov a bola ochotná poskytnúť mi bývanie aj pomôcť s hľadaním práce. To ona mi našla miesto v kaviarni neďaleko jej domu s nástupom takmer ihneď po mojom príchode. Dohodli sme sa na stretnutí v meste predtým ako pôjde do práce – požičia mi kľúče od bytu, nech sa tam viem dostať. 

,,Nedokončila si príbeh.“ Otočila sa na mňa Erika.

,,Ja viem.“

,,Nedopovieš mi to?“ pozrela na mňa presne tým pohľadom ako aj na pumpe. A ja som znova neodolala. 

,,Kde som skončila?“ snažila som sa rozpamätať.

,,Nasťahovala si sa k nemu.“

,,Oh áno, išlo to šialene rýchlo. V priebehu pár týždňov sme sa vzali. Nasledujúce roky boli najlepšími v mojom živote. Viem, že sme sa poznali krátko, hlavne po tak dlhom čase čo sme sa nevideli, a ani moja hlúposť nie je výhovorka pre také dôležité rozhodnutie ako manželstvo, no aj tak to bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Neskôr sme sa presťahovali do vlastného, kúpili sme si malý domček na kraji mesta. Presne podľa mojich snov, biely s okenicami a veľkou záhradou. Mala som pocit, že žijem v romantickom filme. Urovnala som si vzťahy s rodinou, môj manžel sa stal právnikom a založil si vlastnú firmu, ja som sa znova stala zdravotnou sestričkou. Cestovali sme po svete a nič nám nechýbalo.“ povzdychla som si. Nechcela som pokračovať v príbehu, ďalšie slová by len pokazili dovtedy šťastný dej. 

,,A ďalej?“

,,Narodila sa nám dcéra.“ pozrela som na na Lauru spiacu na lavičke vedľa Eriky.

,,Zmenilo sa to?“ 

,,Všetko sa zmenilo. Bola som taká vyčerpaná, že som si nevšímala ako náš vzťah ochladol a že jeho správanie ku mne bolo zrazu iné. Pravdou však bolo, že po pôrode som sa zmenila aj ja.“ do očí sa mi natlačili slzy. Pohľadom ma vyzývala, aby som pokračovala, mne sa však hlas zasekol v hrdle. Spolu so vzlykom som zo seba dostala len tri slová: ,,Našiel si milenku.“ hlavu som si oprela o Erikine rameno a nechala som slzám voľný priebeh. Po toľkých rokoch manželstva také niečo zasiahne. Erika ma hladila po chrbte a šepkala mi slová útechy, ktoré som aj tak nevnímala. Moja duša sa búrila ako oceán počas búrky.

,,Chceš mi povedať viac?“ Povzbudivo sa na mňa usmiala. Pokrčila som plecami. Nebola som si istá, či som pripravená o tom už rozprávať, možno však rozhovor pomôže. ,,Zistila som to náhodou, fotili sme rodinné fotky na jeho mobil. Keď sme si ich prezerali po pár dňoch, našla som medzi nimi snímku z ultrazvuku. Vedela som, že bábätko na fotke nie je Laura, tá snímka bola čerstvá. Snažila som sa zistiť viac, až som sa dopátrala k pravde. Podviedol ma. Vraj bol vtedy opitý, stalo sa to len raz a nepamätá si to, z toho večera má len slabé útržky. Po pár mesiacoch si ho vypátrala a ozvala sa mu s tým, že je tehotná. Vraj sa mi chcel priznať no nevedel k tomu nabrať odvahu. Úprimne, neverila som mu. Nikdy som sa necítila tak zradená ako vtedy. Nevedela som prekusnúť, že v našom manželstve sme boli predtým len dvaja – ja a on, no teraz medzi nami stála žena vo štvrtom mesiaci tehotenstva, jej nenarodené dieťa a tajomstvo tvoriace priekopu, cez ktorú nedokážem plávať.“ ak som dovtedy dokázala prekonávať slzy, teraz ma premohli úplne. Erika ma kolísala v objatí šepkajúc tichú modlitbu. Možno ubehli minúty, možno hodiny. Sedeli sme v objatí, moje slzy sa vpíjali do jej košele, už aj tak premočenej od dažďa. Zamračené nebo akoby vyjadrovalo súcit, pochopenie pre moje emócie. Mierne som uvoľnila zovretie, ktorým som sa tlačila k nej. ,,Nezvládla som situáciu, zbalila som si veci, vzala som malú a na pár dní som sa ubytovala v hoteli kým som nevymyslela čo ďalej. Spojila som sa s rodinou tu zo Španielska a už takmer mesiac som na ceste práve sem, do Valencie. Znova som si zvykla hrávať na uliciach – nechcem aby môj manžel zisťoval kde som podľa pohybu na našom účte a musela som si nejak zarobiť keď sa mi začala míňať hotovosť. Tiež som potrebovala uvoľniť myšlienky a hudba mi v tom pomohla. Čo si však neviem odpustiť je, že Laura musí toto všetko prechádzať so mnou.“ znova sa mi spustili slzy ,,Vieš, niekedy rozmýšľam, že mu všetko odpustím a vrátim sa späť, lebo ho milujem a chcem byť s ním. Bojím sa ale že mu nedokážem odpustiť.“ 

Erika pokrútila hlavou. ,,Kontaktoval ťa odvtedy?“ Z pier mi unikol neveselý smiech. ,,Snažil sa, ani nevieš ako. Snaží sa odkedy sa to stalo, aj keď som o tom ešte nevedela, jeho správanie sa zmenilo. Keď som odišla stále mi volal, posielal správy, snažil sa ma nájsť až kým som nezablokovala jeho číslo aj spolu s číslami jeho kamarátov.“ 

,,Chcela by som ti pomôcť ale úprimne neviem čo ti mám poradiť. Nikdy sa nedá zabudnúť na to čo urobil, no možno by stálo za to skúsiť mu odpustiť ak to dokážeš. Predsalen, ste manželia. Máte dieťa. A možno si naozaj nič nepamätá, aj keď to nie je ospravedlnením. Máte medzi sebou niečo neuveriteľné, ja by som to nechcela zahodiť. Brali ste sa v dobrom aj v zlom, nie?“ 

,,Myslíš, že by som sa mala vrátiť domov?“

,,Neviem, porozmýšlaj nad tým. Rozpad manželstva je silný úder, rodina by mala držať spolu. Ak máš na to silu, skúste si to vyriešiť.“ nadvihla mi hlavu a poutierala slzami zmáčané líca. Smutne som sa usmiala a predtým ako sme sa rozlúčili  som jej sľúbila, že nad tým popremýšľam.

Okolo obeda som dorazila do svojho nového domova. Laura mi spala na ramene a nahlas dýchala. Pomaly, aby som ju nezobudila, som ju zložila na posteľ a prešla som do kuchyne po pohár studenej vody s ktorým som sa usadila na balkóne. Len sama so svojimi myšlienkami. V týchto momentoch som nenávidela svoju nerozhodnosť. Potrebovala som usmernenie od osoby mimo tohto konfliktu, práve to mi však chýbalo na prázdnom balkóne. Nahlas som si povzdychla a nechala som unášať svoje problémy vo vetre naokolo. Ani neviem ako sa mi podarilo zaspať. Prebrala som sa až večer, našťastie ešte pred Laurou. Dnes som mala byt pre seba – sesternica ťahala nočnú. Samotu som si však neužívala a tešila som sa na vytúžený spánok. Verila som, že ráno sa mi podarí utriediť si myšlienky natoľko aby som dokázala rozhodnúť o všetkom, čo ovplyvní budúcnosť našej rodiny. Zaspávala som naplnená šťastím z mäkkej postele, obklopená vôňou šampónu a čerstvo vypraného prádla. Aj keď ma ťažila starosť zajtrajška, po dlhom čase som mohla zatvoriť viečka bez obáv. A snáď prvý krát som ďakovala Bohu – za to, že sme dnes konečne dorazili do cieľa no hlavne za to, že je Laura v bezpečí. 

Ráno ma prebudili kroky okolo mojej postele – tiché no predsa naliehavé. Únava však dostala prednosť a ja som ešte zopár minút prekonávala ťarchu viečok. Premohla som svoj boľavý žalúdok a donútila som sa zjesť ovsenú kašu s banánom. Usadila som sa na balkón a nechala myšlienkam voľný priebeh, až kým ma neobjavila Laura, ktorá sa akoby zázrakom dostala sama z postele až na balkón. Ladným pohybom som si ju vyložila na kolená zatiaľ čo sa začala kŕmiť mojimi raňajkami. A ten moment, ako tam sedela – najčastejšia duša i srdce plné detskej radosti, ma presvedčil, že chcem aby moja dcéra vyrastala v úplnej rodine. Stačil len pohľad na ňu. Už som ju vystavila príliš veľa náročným situáciám za tento mesiac. Ona si zaslúži mať otca, ktorý ju miluje. A aj keď odpustenie býva náročné, chcela som veriť, že môj manžel si ho zaslúži. Nie len pre mňa a nie len pre neho. Pre nás všetkých, pretože za rodinu sa mi oplatí bojovať a odpúšťať.  Možno som potrebovala čas osamote, možno rozhovor s Erikou a možno len malý zázrak. Prešli sme spolu tŕnistú cestu, predierala som sa tŕňami aj sama, bolesť bola podobná, no žiaden tŕň nerastie bez červenej ruže sfarbenej od našej krvi. Spoločným prekonaním farbíme záhradu našich ruží, staviame si domov. A ak mám farbiť krvou, chcem to robiť pre nich. Tak ako som sľúbila – v dobrom aj v zlom – tak som aj chcela dodržať. A tak som sa rozhodla bojovať za svoju rodinu.