Kedysi dávno, v jednej slovenskej dedinke, žili dvaja mladí novomanželia. Volali sa Tomáš a Magdalénka. Žili v krásnej chalúpke, ktorú si spoločne postavili a stále viac a viac zveľaďovali. Boli však veľmi chudobní, peniaze si zarábali len náročnou prácou na poli, predávali svoje plodiny a z toho žili. Mali sa veľmi radi, čo si aj denno-denne prejavovali. Radi si pomáhali a túžili, aby bol ten druhý šťastný. 

         Tohto roku však títo novomanželia nemali takmer žiadnu úrodu. Všetky poľné plodiny, ktoré vyrástli zásluhou ich tvrdej práce na poli, zničilo dlhé obdobie sucha. Viac než dva mesiace vôbec nepršalo! Všetky rastlinky a zelenina, poľné plodiny, vyschli. Začalo sa teda pre nich náročné obdobie.

„Čo si len počneme, Tomáš? Veď nemáme žiadnu zeleninu, ktorú by sme mohli predať, a tak si zarobiť aspoň nejaké peniaze…,“ plakala Magdalénka.  

„Neboj sa, Magdalénka. Zopár kusov zeleniny predsa máme. Tých pár sadeničiek, čo sme pestovali ešte v kvetináčoch, sa zachránilo a vyrástli celkom rýchlo, čoskoro ich môžeme zjesť. Takže hladovať hádam nebudeme,“ odvetil jej Tomáš.

„Ale čo budeme robiť, keď sa nám to málo zeleniny minie? Veď nemáme takmer žiadne peniaze… Z čoho len budeme žiť?,“ žalostila Magdalénka.

„Budeme žiť z toho, čo máme. Našťastie sme si ušetrili nejaké peniaze z minuloročného predaja zeleniny. Hlavne nemaj strach, Magdalénka, Pán Boh sa o nás postará, to viem určite.“

Magdalénka s Tomášom teda žili celkom skromne, ale stále sa mali veľmi radi. Pomáhali si, veľa šetrili a tak prežívali každý deň. Pán Boh im pomohol a poslal k nim dobrých ľudí, ktorí sa s nimi podelili.

Čas rýchlo prešiel, a čoskoro sa blížili Vianoce. „Tak rada by som Tomáša na Vianoce niečím potešila… Ale nemáme už takmer žiadne. To málo, čo máme, nemôžem zobrať na darček pre neho, lebo by sme už čoskoro nemali čo jesť. Tak veľmi by som ho túžila potešiť nejakou maličkosťou…,“ rozmýšľala Magdalénka.

V jeden krásny, zimný večer, keď sedela Magdalénka v lese na lavičke, opäť rozmýšľala, akým malým darčekom by mohla Tomáša potešiť a hlavne ako to urobiť. „Tomáš má hodinky, ale bez retiazky. Všetci susedia navôkol majú hodinky s retiazkou. Som si istá, že Tomáša by na Vianoce najviac potešila krásna, strieborná retiazka na jeho hodinky,“ napadlo Magdalénku. V tých časoch nosili hodinky väčšinou muži a nosili ich na retiazke, neboli to náramkové hodinky, aké poznáme dnes. „Ako to len urobiť?“ dumala Magdalénka. Tak veľmi túžila svojho milovaného Tomáša potešiť. „Už to mám! Mám dlhé vlasy – môžem si ich ostrihať, predať, a tak získam peniaze na kúpu retiazky na hodinky pre Tomáša,“ rozhodla sa Magdalénka.

Na druhý deň si Magdalénka potajomky ostrihala svoje dlhé vlasy. Čoskoro sa jej podarilo ich predať. Krátke vlasy si zatiaľ schovávala pod čepcom, nakoľko chcela Tomáša svojim darčekom prekvapiť.

Štedrý večer prišiel rýchlo, ako voda, a s ním aj čas vzájomného odovzdávania darčekov. Keď si Magdalénka rozbalila svoj darček, našla v ňom nádherný hrebeň, po akom vždy túžila. Tomáš v zabalenom darčeku našiel striebornú retiazku, ktorá sa mu na jeho hodinky veľmi hodila. Vzápätí však Magdalénka zazrela, že Tomáš už nemá svoje hodinky. Tomáš si zase všimol Magdalénkine krátke vlasy, ktoré jej vykúkali spod čepca. Každý z nich sa vzdal toho najkrajšieho, čo mal, aby mohol urobiť toho druhého šťastným. Hoci každý z nich vedel, že darček, ktorý dostal, už nebude môcť použiť, obaja boli šťastní, ako veľmi sa majú radi.

           Príbeh Magdalénky a Tomáša nám nesie pravý odkaz lásky a vernosti. Hovorí nám, že ten, kto miluje, je schopný obetovať všetko, aby urobil druhého šťastným. Taká je pravá láska. Láska hodná dávania. Láska, ktorá prekoná všetky prekážky. Láska, s ktorou je život nádherný.

Keď život nejde podľa našich predstáv.

Boh je lepší scénarista.

Spojil dve planéty.

Prsteň je pečať.

Jeden druhému svieti.

Pláva s ním v ťažkých chvíľach.

Odpustenie je liekom.

Keď smrť vystrelí svoj náboj, držia sa za ruky.

A jedine láska zostane.

Obsah poviedky

Kyticu ruži

Na okno nakreslil mi mráz

a iba tepla dlaň jej život da

aj keď sa zdá,

že teplom umiera.

Tieto verše boli napísané v zošite, ktorý spolu s knihami ležali na konferenčnom stolíku. Okolo pohodlného kresla na zemi boli rozhádzané kôpky papiera. Pôsobili chaoticky. Ale žena sediaca v kresle sa v nich dokonale vyznala. Žena bola štíhla nízkej postavy. Mala niečo pred štyridsiatkou. Jej prísnu tvar lemovali polodlhé tmavohnedé vlasy. Ponorená do fasciklu si chcela splniť svoj sen. Vlastne aspoň to čo z neho ostalo. Pred mnohými rokmi snívala o tom, že bude úspešná a známa profesorka na vysokej škole alebo vedkyňa, ktorá sa bude hrať s číslami a objavovať nové veci. Snívala o rodine, malom domčeku s veľkou záhradou, o terase s muškátmi, na ktorej bude sedieť s významným manželom, ktorý bude mať oblečený perfektne sediaci oblek, bude s ňou filozofovať o živote, počúvať básne, ktoré napísala a vedľa nich sa budú hrať ich deti. Nič z toho sa nestalo.  Život? Osud? Ľudia?, jej hádzali polena pod nohy. Rokmi sa polena zväčšovali a sen odchádzal do zabudnutia. Keď sa zdalo, že už musí prísť niečo pekné, ocitla sa na nemocničnom lôžku. Prognózy neboli priaznivé. Unavene si iba pomyslela: „Tak dobre bože, ako chceš.“

Keď povieš áno.

Niekoľko kilometrov od nej sedel v traktore vysoký štíhli muž. Bol od ženy o niečo mladší. S pokojom, ktorý patril k nemu, s traktorom brázdil polia i lúky a vychutnával si vôňu pôdy, sena i prírody. Aj on mal svoj sen. Sníval o tom, že bude traktorista, že bude mať mali domček s veľkou záhradou, manželku, deti a malé gazdovstvo.  Ani sním sa život nemaznal, a tak muž sediaci pokojne v traktore, sa celkom vzdal svojho sna. A predsa raz večer pri modlitbe povedal: „Bože nech nie som sám. Daj mi manželku, aj keď bude mať nejaký problém, ale nech je múdra.“

Keď povieš áno.

„Dostala si SMS, odpíš na ňu.“

Žena pomalí zdvihla hlavu od papierov a pozrela sa k dverám, v ktorých stali sestra a jej kamarátka: „Teraz nie. Musím sa učiť.“

„Neodídeme kým neodpíšeš.“

Vedela, že ten boj s nimi nevyhrá. Zobrala mobil do ruky a začala čítať. Podľa dátumu SMS prišla už pred tromi dňami. Prečítala meno a zopár slov na zoznámenie. Meno poznala, muža nie.  V práci mala kolegu s rovnakým menom. Bol známi ako ochotný a dobrý človek. Občas sa pri nej zastavil, prehodil zopár zdvorilostných fráz a zakaždým, len tak mimochodom jej povedal, že ma syna.  Žena rýchlo naťukala zopár slov do mobilu a stlačila Odoslať.

Je úžasné ako môžu rozhodnosť a temperament veci urýchliť. Na displeji mobilu sa objavila SMS: „Chce sa ti ešte písať? Nebolo by lepšie stretnúť sa? Mám 153 centimetrov, som štíhla, mam hnedé oči a jedno malé tajomstvo.“

O niekoľko dni, pevným pomalým krokom, kráčala k nemu žena s vážnym a prisním výrazom. Vyžarovala z nej elegancia zmiešaná s extravaganciou. Bola presne tou ženou, ktorú by predtým nikdy neoslovil. Pre ňu tento okamih bol iba rozptýlením v množstve pracovných povinnosti a vysokoškolských skúšok. Vo svojom vnútri obidvaja cítili, že sa tu deje niečo čo sa nedá zastaviť. Bolo to ako keby ich unášal silný prúd vody.

O pol roka neskôr kľačali v izbičke a mlčky vyriekli modlitbu. Ticho prerušila veta: „Staneš sa mojou manželkou?“ Ostala zaskočená, napriek tomu, že vedela o tom, že to povie. V mysli sa jej opäť vynoril lekár a jeho slova: „Nebudete mať deti.“ Muž o tom vedel. Keď mu o tom hovorila, nepočul ju, alebo ju nechcel počuť. . . Jej myšlienky zanikli v jej hlase. Počula svoje „Áno“. Od tohto okamihu, vždy keď videla kočiarik alebo bábätko, prosila Boha:“ Daj nám aspoň jedno dieťa, pre tohto muža.“ Smiešne prosiť o niečo o čom viete, že nemá byť.

„Pani doktorka, poďte sa pozrieť aké majú krásne a zdravé dievčatko.“ Obidve vybehli z ambulancie do čakárne. Bábätko spokojne spalo v kočiari. Lekárka sa pozrela na manželov a povedala: „To neje možné veď ono tu nemalo byť. A ak už bolo vyzeralo to, že bude mať všetky choroby sveta. A to som netvrdila iba ja. Tvrdili to mnohý ďalší lekári.“

Už trinásť rokov sledujem svojich rodičov ako bok po boku robia všetko spolu. Spolu Varia, upratujú, spolu sa starajú o záhradu. . . Rozmýšľam o tom, koľko krát som ich videla o samote. „Snívala si o niečom inom. Chcela si byť úspešná a ja som ti to prekazil.“ Občas povie môj ocko.

„Veď som. Mala som na výber. Ja som si vybrala vás. Bola som dosť dlho sama, aby som vedela rozoznať, čo ma v živote väčšiu hodnotu.“ – s láskou v očiach odpovedá mama a potom dodá.  – „Nechcel si byť traktorista?“

„Áno, keď som jazdil po kopcoch videl som krásne výhľady, ale aj tie sa ti obridnu, keď si spomenieš, že tvoja rodina je niekde sama.“

Vždy, keď sa ich dlane spoja, cítim sa bezpečne. Viem, že sa mam kde vrátiť.

. . . . . . . . . . . . . . . . .

Skoro som zabudla na mamine tajomstvo.  Keď sa prvýkrát stretli, ocko ju posadil na predne sedadlo. Pomalí obišiel auto a vsunul sa za volant. Naštartoval. . . „Počkaj musím ti niečo povedať.  Budem sa ťa musieť vždy chytiť. Budeš ma musieť vždy odprevadiť a pomôcť mi s vecami, s ktorými iní pomôcť nepotrebujú. Vieš to tajomstvo. Už od narodenia som prakticky nevidiaca. . . Ešte chceš ísť so mnou na kávu?“

„Áno, kedykoľvek a ty?“ A ona chcela. Boh spojil múdrosť a šikovnosť, pochopenie a obetavosť, trpezlivosť, temperament a pokoj láskou, ako keby boli stvorení pre seba. Boli stvorený pre seba.  A ja som bola  dokonale stvorená pre tuto rodinu.  Ja viem, že keď povieš Áno. . .

Láska je pre život potrebná                               Láska je nám dávaná už od narodenia.           Láska je zakladateľom rodiny

 

     „Hm…do dnes si to pamätám jasne“ usmejem sa ako odpoveď. „Tak nám to poveeedz!“ vyhŕkne nadšene malý Tobi, posadí sa za stôl na stoličku a veselo zakopká nohami. „Kiala! Ocko nám ide lozplávať!“ zakričí nadšene do domu. Nech bola kdekoľvek v priebehu pár sekúnd sedí za stolom. Rovnako tak Emilly, a čo ma prekvapí, aj Naomi s Damienom. Prekvapene sa na nich zahľadím. „No, čo“ mykne ľahostajne ramenami Nami, „niektoré príbehy nie sú tak nudné,“ nadvihne plece. „Ani náš nudný život?“ posadí sa za stôl aj moje najväčšie dievčatko. To, vďaka ktorému mám tak skvelú rodinu. „Dá sa to počúvať,“ hodí nad tým rukou Damien. „Už rozprávajte,“ podloží si nedočkavo Kiara hlavičku rukami. Vrátim sa teda dvadsať rokov v spomienkach. „Nikdy predo mnou nestálo niečo tak krásne ako dievča, ktoré mi padlo do oka práve vo chvíli, keď som vošiel do miestnosti plnej ľudí. Práve v tej chvíli zo mňa opadol všetok stres, čo som dovtedy mal. Pustil som pútko od tašky na trúbku, ktoré som pevne zvieral medzi prstami a zvedavo som si ju prezrel. Bola prekrásna. Pomedzi svetlunko blonďavé vlasy sa jej prepletali slnečné lúče, čo osvetľovali jej nežnú tvár. Stála na tak dokonalom mieste. Celú jej postavu ožarovali lúče, čo prechádzali oknom do miestnosti.  S husľami v ruke vyzerala ako…na to ani neexistuje dosť dobré slovo. Proste vyzerala nadľudsky. Usadil som sa spolu s dvomi chalanmi, na voľné stoličky a vlastne bez verejného predstavenia som sa zaradil do kolektívu. Celý čas, celý celučičkú čas som hľadel na ňu.“ zasnívam sa. „Oci my chápeme, že si sa zamiloval, len čo si ju zbadal.“ prevráti očami Damien. Aj ja prekrútim očami. Nad ním. Chcú počuť príbeh a nenechajú ma to rozprávať samého. „Dobre, na trúbke som nikdy nevedel hrať, vždy som zopakoval len to, čo mi niekto zahral. H, e, fis, g, a, d, fis, fis, g, a, g, fis, e – Ave Maria.“ zaspomínam na staré časy. „To bola pieseň, čo som vašej maminke hrával každý deň, inú som si totižto nepamätal.“ zasmejem sa nad tým. „A stále inú neviem“ priznám pravdivo. „Ocinoooo, veď ty rozprávaš len o sebe.“ zatiahne otrávene šesťročná Emilly. „Veď dobre, už to bude o nás, ale neprerušujte ma.“ zdvihnem výstražne ukazovák. Všetky deti horlivo prikývnu.
     Zo všetkého najradšej mám na nej červenú baretku. Presne tú, ktorú má na sebe aj teraz. A modrý kabátik. Na nej, to je tá najlepšia možná kombinácia akú si možno predstaviť. S jej plavými vlasmi, ktoré pomaly začínajú naberať farbu svetlého mahagónového dreva a siahajú jej takmer po pás jej baretka, nebaretka vejú okolo hlavy. „Ahoj“ šepne potichu a nakloní sa ku mne. Ani na chvíľu neváham a pobozkám ju na hebké pery. „Ahoj“ šepnem ako odpoveď. „Meškáš,“ pozrie na mňa urazene. „Mal som na to dôvod?“ pozriem na ňu spýtavo, no nezabudnem do toho pohľadu primiešať nevinnosť a vytiahnem spoza chrbta sedem červených ruží. Na tvári jej zahrá ten krásny úsmev, čo tak strašne milujem. „Máme výročie nie?“ uškrniem sa spokojne, keď si ich vezme a privonia k nim. „A keď budeme mať šesťdesiat rokov manželstva donesieš mi 60 ruží?“ nadvihne na mňa svoje ľavé obočie. Vie, že milujem, keď zdvíha to. Ja to totiž neviem a vždy ma to fascinovalo. „Nie, donesiem Ti 67 ruží“ brnknem jej po pehavom nose. Jemne sa na mňa usmeje. Chytím ju za ruku schovanú v červenej rukavici a potiahnem ju za sebou. „Kam ideme?“ spýta sa ma zvedavo. „Veríš mi, Deborah?“ pozriem na ňu sprisahanecky. „Viac než komukoľvek inému.“ s odpoveďou neváha a sebaisto prikývne. To ma zahreje pri srdci. Mal som pár vzťahov pred ňou, ale nikdy som si nebol viac istý slovami: Milujem Ťa, ako som si istý pri nej. „Tak to bude prekvapenie,“ zaškerím sa. „Vieš, že nemám rada prekvapenia.“ zakňučí. „Uvidíš, toto sa Ti bude páčiť.“ nedám sa odradiť jej úsmevom. Viem, že nemá rada prekvapenia, nemá s tým dobré skúsenosti, ale na toto prekvapenie nezabudne. Nemôžem jej predsa prezradiť, čo sa chystám urobiť. Zovriem jej ruku pevnejšie a potiahnem ju do auta. Naštartujem auto a zastavím až na mieste, kde sedávame tak často. Spozná to tu takmer okamžite. Zistím to podľa jej napätého výrazu, čo sa zmenil na uvoľnený. „Niečo pre nás mám.“ zaškerím sa spokojne, vytiahnem ju z auta a odkryjem deku z korby a usadím sa vedľa krabice s pizzou. „No sadaj.“ pokyniem jej, kým zapaľujem sviečky. „Veď mi odmrznú prsty, keď to budem jesť.“ zaprotestuje s úsmevom na tvári no usadí sa na jediné voľné miesto. Presne na to, čo som vyhradil pre ňu. S ladnosťou dámy si zloží hrejivé rukavice a vezme si odo mňa podávaný kúsok pizze. „Moja obľúbená.“ šepne a zahryzne do nej. „Jedz kým nie je chladná.“ pousmejem sa na ňu, a aj ja si dovolím vziať si jeden trojuholník. „Ja už nemôžem viac čakať, doješ to potom.“ vyskočím na nohy a vytiahnem na nohy aj ju, Ona zmätene položí nedojedenú pizzu späť do krabice. „Otoč sa,“ prikážem jej a len čo to spraví zaviažem jej okolo očí šatku. Chytím ju za boky a posuniem ju dopredu do srdiečka z lupeňov ruží. Nemlčím, celý čas rozprávam. „Stretol som Ťa presne pred siedmymi rokmi, čo je presnejšie 2556 dní, to je 61 320 hodín, 3 679 200 minút, odpusť mi, sekundy si nepamätám, bolo to moc dlhé číslo.“ uchechtnem sa, otočím si ju tvárou k sebe a zložím jej šatku z tváre. „Ale ani na stotinu tej sekundy, som nezaváhal nad mojimi citmi k tebe. Milujem Ťa, čo deň, to viac a nehodlám s tým prestať.“ Držím ju za ruky a hľadím jej do očí, ktoré s úžasom hľadia na srdce okolo nás. „Preto sa Ťa pýtam Deborah Hurgheová,“ kľaknem si pred ňu na pravé koleno, „urobíš ma najšťastnejším človekom v celom vesmíre a staneš sa mojou?“ otvorím červenú zamatovú krabičku s prsteňom. Deborah sa po lícach spustia slzy a rukami si prekryje ústa.
     „No a maminkinu odpoveď asi viete.“ rozhodnem sa to ukončiť „Áno!“ vyhŕknu všetky deti naraz. „Nikdy som nemyslela svoje áno serióznejšie ako v tej chvíli. Bolo to moje najlepšie rozhodnutie.“ chytí ma za ruku Deborah. „Oci, ako to bolo po svadbe?“ vyjde otázka z úst nášho najmladšieho dieťaťa. Na chvíľu sa zamyslím a opäť spustím. „Po svadbe sa moje city k vašej maminke zmenili o moc. Ak som myslel, že ju už viac milovať nemôžem, mýlil som sa.“ pousmejem sa.
     Nebol deň, ktorý sme spolu nestrávili v kostole. Ani dnes tomu nebolo inak. Pridržím jej dvere a nechám ju vyjsť. Deväť ruží v ruke, ktoré dostala na dnešné výročie nášho stretnutia si pritíska k hrudi. Už to budú dva roky a stále nemáme dieťa. A posledne pribudla novinka. Už nemám ani len prácu. Sme bez platu. Tento mesiac príde posledná výplata. A Boh, zdá sa mi, stále nepočuje naše zúfalé volania o pomoc. Deby ma chytí za ruku a oprie si hlavu o moje rameno. „Necítim sa dobre.“ zašepká. „Zase zlatko? Koľko to už je? Mesiac?“ otočím si ju tvárou k sebe. „Ja…ja ťa vezmem na nemocnicu, veď…“ „To prejde Brian, nič to nie je len…môžeme si sadnúť?“ skočí mi do reči. Na nič nečakám a posadím ju na najbližšiu lavičku. „Donesiem ti vodu, vydrž.“ vyskočím na nohy. „Brian?“ zastaví ma jej hlas. Zvedavo sa na ňu otočím. „Aká je pravdepodobnosť, že čakáme dieťatko?“ „Nie je…veď my dieťa mať nemôžeme, lekári to popreli.“ pokrútim zúfalo hlavou. „Ja viem, že nemáme peňazí nazvyš, ale kúpiš mi test?“ „Zlatko, prečo by si bola tehotná?“ „Pretože sa mesiac cítim pod psa a predsa, Bohu nič nie je nemožné.“ hlesne. Je celá biela. A naozaj, Bohu nič nie je nemožné, pretože hoc som test nekúpil, na nemocnici nám to potvrdili. Aj keď som ju tam nebral zrovna pre to, aby jej spravili sono. Vyprosila si to. Ja sa strašne teším, som z toho strašne nadšený, len jedna vec mi bráni tešiť sa z toho naplno. „A ako sa o neho postaráme, keď sa ledva zvládam postarať o nás?“ kľaknem si k lôžku, na ktorom Deborah oddychuje. „Neboj sa,“ zájde mi rukou do vlasov, „spolu to zvládneme.“

     A zvládli sme to.

,,Mami, mami už som škôlkarka.“ vraví Ela. Ja viem dcérenka moja, ale dávaj pozor, aby si sa nedolámala. Dobre mami. ,,Zober kvietok a šup šup do auta.“ Dobre, ale aj ty sa ponáhľaj. Waaw to je krásne, tie preliezky, hojdačky, či šmýkačky. ,,AHA, teta Danka s Jakubkom tam stoja!“ Ahojte, no čo  tešíš sa prvý krát do škôlky? ,,Áno veľmi,“ vraví Ela Danke. A vieš o tom, že sme spolu v triede? To fakt, jupí! ,,No utekajte do triedy a my prídeme po vás, keď sa vyspinkáte. Dobre?“ DOBRE. Zvolali deti. Ubehli roky a postupne si našli kamarátov, získali si nové zážitky, a ani sa nenazdali a bol posledný deň škôlky. Budete mi chýbať, tie tri roky zbehli ako voda a stávajú sa z vás školáci. Prihovorila sa k ním pani učiteľka Mihaľová. Pani riaditeľka nezabudli sme na dačo? Áno zabudli. Zažmúrte oči a neotvárať!  Pani učiteľka a pani riaditeľka išli vedľa do miestnosti a doniesli tašky. Tašky dali pred každé jedno dieťa a povedali: OTVORTE SI OČKÁ! V taškách boli písacie potreby, kľúčenky, či spoločné fotky. Deťom sa hneď vytvoril úsmev na tvári no a samozrejme ani jedno nezabudlo poďakovať. No už je 15:25 a vidím vašich rodičov, takže ahojte. DOVIDENIA, ĎAKUJEME ZA VŠETKO ČO STE NÁS NAUČILI.           Deti odišli s úsmevom na tvári, ale učiteľkám bolo smutno že odchádzajú.       Deti sa rozlúčili ale najprv si povedali: ,, CEZ LETO SA BUDEME STRETÁVAŤ, budeme chodiť na zmrzlinu a všetky činnosti ktoré existujú!“  ,,Dobre, dobre nechajte si rozhovory na prázdniny,“ povedala Jurkova mamka. Dobre čaute. Prešiel čas a už je 2.9. čiže prvý školský deň pre Elu a Jakubka je o to výnimočný lebo po prvý krát nastupujú do školy. Pani triedna učiteľka  mala príhovor, privítala prváčikov, a už mohli ísť domov. Prešiel prvý rok deti vedeli už čítať, písať a počítať a mohli sa tešiť na ďalší školský rok, no ale nevedeli že Jakub sa sťahuje. Je 18.7.2018 a Jakub s Elou idú posledný krát spolu von. Jakub celý čas bol smutný a Ela vôbec netušila, čo sa dozvie, bola usmiata ale všimla si Jakuba. ,,Jakub čo sa deje?“ Sťahujeme sa… Jakub s veľkým žiaľom vypustil zo seba vetu. Č-č-čo?  Ela neudržala slzy a s plačom odišla domov. Jakub sa  rozplakal odišiel a keď dorazil domov zabuchol dvere do  svojej izby pokiaľ neprišla jeho mamka po neho.  ,,Jakub odchádzame.“ Ja nejdem, ja ostávam tu. Dana bola smutná že jej syn sa trápi ale nemohla s tým nič urobiť. Prešli roky a Ela na Jakuba zabudla.

9.6.2023

Keď Ela prišla domov zaviedla rozhovor s mamou. „Mami prišiel do našej školy nový chalan, vážne, a ako sa volá.“ „Jakub Leškanin.“ „A ty ho nepoznáš zlatko?“ „Nie, mala by som?“ „No on bol tvoj najlepší kamarát, ale on a jeho mama sa presťahovali do Londýna keď ste boli mladší.“ Jaaaj aj tak si naň nespomínam. Jaj, ty číslo nezabudni, že dnes dôjde babka Marta. Super, teším sa ako nikto. Ja viem že v láske ich nemáš po tom, čo povedali, že to kvôli tebe sa tvoj otec zabil, ale ty za to nemôžeš. Ja viem, ale nemôžem sa vypariť s Rišom do mesta? Môžete, ale aspoň pol hodinku budete pri nej. OK no, ale hodinu dlhšie sme von. Dobre, dobre ale choď sa prezliecť a pomôž mi všetko pripraviť. Dobre no.

Mami už je tu, je zas nabalená ako podomový predajca. Ty nemáš žiadnu chybu vieš o tom? Viem a mám ísť zavolať Riša? Hej choď. Rišo poď dole babka Marta tu je. Zas ona, ona prisám veru nič doma nerobí, veď minule tu bola. Nedudri už je pri schodoch bude ťa počuť. Dobre, nezabudni na fake smile a o pol hodinu mizneme. Ahoj môj malý vnúčik. Ahoj babi.  Ela sa len zasmiala a odišla do kuchyne ale najprv babku usadila do obývačky. Babka, dáte si niečo? Kávu, čaj alebo len vodu? Môže byť voda. Dobre hneď to bude. Prešla pol hodina a Ela sa ide chystať von. Čaute idem von. A s kým? Pýta sa babka. Idem s Naty. Ale babka v tej chvíli nevedela že ide s Peťom.

Ahoj, prepáč, že meškám len babka ma zdržala. Ahoj, nevadí, veď na dobré sa vždy čaká dlho. Ela si ťažko povzdychla. Čo je mojko? Nič len to nedávam, už prešli štyri roky od toho čo sa otec zabil, ale stále mi to vyhadzuje na oči.  Ale no bude to dobre neboj sa , vieš že som tu stále pre teba. Ja viem a preto ťa mám rada. Už je jedenásť hodín večer, musím ísť domov. Poď ku mne, som sám doma. Dobre len skočím si domov po oblečenie. Načo ja ti dám svoje tričko a napíš mame aby sa nebála. Dobre, si úžasný. Ďakujem. Usmiali sa a išli k nemu domov.  Vstávaj, už je pol dvanástej, už máš aj obed urobený. Mala si počkať na mňa. Hm, nevadí.  Ela sa zasmiala a ťahala Peťa do kuchyne. „Hmm, to je chutné.“ Ďakujem. Prešiel deň a Ela odišla.

„No konečne si sa vrátila.“ vraví mama. „Nevrav mi že som ti chýbala.“ „A prečo nie, moja najmilšia a hlavne jediná dcérenka.“ „Mami odpusť si tie láskavé reči a poď dačo navariť.“  „Joj ty si stále hladná.“ „Chichi.“   Ela sa len zasmiala a začala pripravovať cestoviny. „Mám zavolať Richarda?“ Môžeš…  Richard večera.  Všetci sa navečerali a mama sa chystala povedať zlú správu.  „Deti moje, musím vám niečo povedať.“ „Mami máme sa začať  báť?“ Spýtal sa Richard. „Nie neviem.“ Mama neudržala slzy a rozplakala sa.  Deti objali mamu, aj keď nevedeli čo sa stalo. „Mami povedz čo sa deje:“  Ela sa snažila presvedčiť mamu, aby povedala čo sa deje. „No kde začať, asi pred dvoma mesiacmi som bola u lekára a on povedal, že mám rakovinu, mám asi pol roka života.“ Deti sa rozplakali, ale stále sa snažili myslieť pozitívne.

„Mami, čo keby som zarezervoval dovolenku, niekde pri mori?“  Spýtal sa Richard. „Môžeš a môže ísť s nami aj Peter.“  „Oki pôjdem mu napísať.“ Peter súhlasil a o pár dní cestovali.

„Už sme tu, už konečne sme v cieli.“  Povedal Richard. „No deti moje je to posledná dovolenka v roku 2023 a zároveň posledná dovolenka so mnou.“ „Ale mami nehovor tak, bude to dobré dostaneš sa s toho.“ Ela sa snažila utešiť mamu, keď sa ju podarilo rozosmiať išli na izbu a vybalili sa. Jej ona je krásna a tá kúpeľňa nádhera. Čo budeme robiť celý deň a všetky dni? Nevieme ,ale určite pôjdeme na pláž. Dni ubehli rýchlo a dovolenka sa končí. Jaaaj bolo tu úžasne. Keď prileteli naspäť mama začala mať nevoľnosti. 

20.6.2023

V kuchyni deti počuli silný buchot, pribehli a uvideli mamu na zemi. „Mami – mami si v poriadku, rýchlo volaj záchranku“ volám neboj sa.  „Dobrý deň ako môžem pomôcť.“ Naša mama, ona odpadla. Dobre tak prosím dajte mi vašu adresu a môžem sa spýtať dýcha? Nie slabo jej bije srdce a vôbec nedýcha. Dobre tak poprosím začnite s resuscitáciou, viete ako sa to robí aspoň jeden z vás. Áno moja sestra to vie. Dobre tak nech začne pokiaľ sa nepodarí ju zobudiť a nezabudnite počkať na záchrannú pomoc. Prišli záchranári a odviezli mamu do nemocnice. Deti sa  rozplakali a Ela hneď išla volať Peťovi.  „Peter mamu zobrala záchranka.“ Ela do telefónu vraví slová, keď jej po tvári stekajú slzy. „Neboj sa miláčik idem za tebou.“ Dobre ponáhľaj sa, ale dávaj pozor jazdi opatrne, lebo keď stratím aj teba, stratím celý život, ale aj stratím nádej na život. Neboj sa budem, pá a za chvíľu som u teba. 

Prešla pol hodinka a Peťo, Ela a Richard sú v nemocnici. „Dobrý deň, volám sa Ela Kovaľová, asi pred pol hodinou doviezli tu moju mamu Anitu Kovaľovú. Dobre počkajte chvíľu, poprosím jej dátum narodenia. Okej, dobre môžem nadiktovať. Samozrejme áno. Dobre takže ona sa narodila 20.7.1983 v Bardejove? Dobre tak pozriem. Prešlo asi desať minút a pani na recepcii zavolala Elu. Áno vaša mama tu je, žiaľ vo vážnom stave. Čo sa stalo, ak sa smiem opýtať? Samozrejme smiete, tak vaša mama prežila mŕtvicu. A aké budú následky toho tak vám to neviem povedať na sto percent, ale asi nebude môcť chodiť. To nie je pravda však. Žiaľ je, je mi to veľmi ľúto.  Ela neudržala slzy, žiaľ či smútok a rozplakala sa.  Ela čo sa deje? Spýtal sa so strachom Richard.  Po chvíli prišiel doktor, povedal im či ich mama prežije alebo nie. Tak je mi to ľúto ale vaša mama asi to neprežije, mala mŕtvicu a zástavu srdca, možno má týždeň, dva alebo aj mesiac, maximálne pol roka. Deti sa rozplakali a spýtali sa či môžu ísť za ňou. Pán doktor najprv namietal ale napokon im dovolil, ale len na pár minút.

26.7.2023

S ťažkým srdcom hovorím tieto slová ale je to pravda, v tento deň si nás žiaľ navždy opustila, nielen nám tvojím deťom chýbaš, ale aj svojím príbuzným, kolegom či všetkým ktorí ťa poznali, mami prečo, prečo si nám nepovedala že sa trápiš, že ti je zle, no ale už nám to nepovieš. Pamätám si ako si mi hovorila, že budem dobrá mama, že budem sa vedieť postarať o Richarda, či o svoje vlastné deti. Ela v tej chvíli neudržala slzy a rozplakala sa, ale dokončila príhovor. Kňaz sa začal modliť a Anitu začali ukladať do hrobu. Richard to nezvládol rozbehol sa ku hrobu, plakal a hovoril ako mu mama chýba. Ela nemohla nato pozerať, z očí sa jej lejú  slzy ale nemohla veľa plakať lebo sa musela premôcť veď je to už jeho mama. Od pohrebu prešiel čas a deti sa stále nemohli s mieriť že ich mama tu nie je a k tomu sa s Elou rozišiel Peter.

30.6.2033

Konečne som skončila školu, konečne som psychologička, dokonca mám aj kolegu, volá sa Jakub a je to najlepší človek na svete. Práve v prvý deň som mala takú pacientku, ktorá bola celá dorezaná kvôli láske. Pýtala som sa jej, prečo to urobila, načo jej to bolo dobre, po dlhom prehováraní konečne mi odpovedala. Ja som to urobila preto lebo najprv bol zlatý, lichotil mi a potom ma pár krát pozval von, či už iba my dvaja sami alebo s jeho kamarátmi, no a keď sme boli spolu naposledy von tak ma opil, zbil, znásilnil, nafotil ma a moje nahé fotky dal na sociálne siete. Nič som s tým nemohla urobiť len toto. Mohla, mohla si to povedať niekomu, či už rodičom, učiteľom alebo najlepšej kamarátke. Nemohla, on by ma zabil. Dobre anjelik  tak teraz zavoláme políciu a ukážeš im všetko. Nie, to nemôžeme, on je psychopat, on nám ublíži. Musíme. Dievča sa napokon dalo prehovoriť, a chalana zavreli za opakovaný trestný čin obťažovania a podobných vecí.

 2.7.2033

„Ela neskočíme na večeru?“ Spýtal sa ma Jakub. Ja som odpovedala, že áno. Tak sme si dohodli čas a mohli sme si dokončiť prácu a ísť. Je večer pol piatej a ja sa idem chystať. Obliekam si krásne čierne šaty, beriem si topánky na opätku a k tomu nádhernú striebornú kabelku. Už je čas a ja sa začínam báť. „Neboj sa, si krásna“ utešuje ma Richard. Už počujem ako na mňa Jakub trúbi. Si nádherná. Ďakujem Ti, a kde ideme. Nechaj sa prekvapiť a aby som nezabudol tu máš malý darček. Nemusel si si robiť starosti. Ale no pre princeznú vždy. Ďakujem. Nemáš začo. Jakub a Ela sa išli navečerať do luxusnej reštaurácii a potom išli sa prejsť okolo rieky. Už nasadli do auta a boli pomaly pred Elininym domom. Ďakujem za super večer. Nemáš začo nezopakujeme si to? Ja osobne veľmi rada. Už sa dopredu teším. Odpovedal Jakub, a dal mi na líce pusu, ja som sa len pousmiala. Išla som si dať sprchu, obliekla som sa do pyžama a išla si ľahnúť, bol to veľmi dlhý deň.

5.7.2033

Dnes opäť ideme spolu von ale už ako pár. Veľmi sa teším, ale vôbec netuším čo si oblečiem, zavolám asi Naty. „Čau moja poď ku nám a pomôžeš mi vybrať fit, OK.“ „Letím k tebe, donesiem fľašu vína?“ Vieš čo neviem, asi dones pre prípad smädu. Dobre donesiem. Prešlo pár minút a Naty prišla s dvoma fľašami vína.   Ahoj moja takže aký problém. Čau  tak idem s Jakubom von a vôbec netuším čo si oblečiem, rozmýšľala som že fialové šaty a k tomu strieborné doplnky. Hmm, tak to je výborný nápad, ani si ma nemusela volať. Ta čo urobíme ale aj tak by si musela prísť strážiť Bellu. No to mi je jasné. Už som pripravená a Jakub už pre mňa prišiel,  bojím sa. Prvá vec nemáš čoho a ďalšia vec si krásna. Ďakujem.

Nasadla som do auta, dali sme si pusu a vyrazili sme na miesto kde sme mali naše prvé rande. Navečerali sme sa a odišli sme každý do svojho domu. Je ráno a ja sa chystám do práce. Biela blúzka, svetlo hnedé nohavice, topánky a môžem vyraziť, ale ešte pred odchodom si urobím kávu a letím do práce lebo nebudem stíhať. Dobré ráno pani kolegyňa. Dobré ráno pán kolega, ako ste sa vyspali. Perfektne, lebo večer som strávil s úžasnou osobou. Aha a kto to bol? Predsa vy. Prestaňte mi lichotiť, začnem sa červenať, a to nechcem. Prečo veď to je zlaté, a ešte na vás. Ďakujem za lichotenie, ale otvorme radšej lebo pacienti nebudú radi.

24.5.2034

Dnes je špeciálny deň, mám narodeniny. Jakub ma pozval na večeru do skvelej reštaurácii a má vraj pre mňa prekvapenie. Už sme pred tou reštauráciou. Vystúpili sme s auta a išli dnu. Prosím sadni si. Ďakujem, aký si šarmantný. Ja som sa len zasmiala a videla som že Jakubovi som polichotila. Tak láska už sme dlho spolu a tak by som sa ťa chcel opýtať vezmeš si ma a urobíš ma najšťastnejším človekom pod slnkom? Áno vezmem. Jakub mi nasadil prsteň, pobozkali sme sa a ľudia tlieskali, trocha som sa hanbila ale premáhal ma ten pocit, že si vezmem človeka ktorého milujem už od puberty. Keď sme dovečerali tak sme išli ku mne domov. Pri dverách na nás čakali Richard, Naty, Nikoleta, Gabika a ostatní. GRATULUJEME!! Ja som sa zľakla ale nakoniec som sa spamätala z toho, že sú to iba oni. Ďakujeme, povedali sme.  No ukáž prsteň. Jej, ten je nádherný. Ďakujem. Prešli hodiny a už je neskoro, odprevadili sme ich a išli sme si ľahnúť. „Dobrú noc, žena moja.“ Povedal Jakub. „Dobrú noc, manžel môj.“ Ani sme sa nenazdali a už sme vstávali do práce.

24.10.2034

„Dobré ráno, nevestička dnes je deň D.“ Zobudila ma Naty aby som vstávala. Dobré ráno, neviete kedy príde fotograf a kameraman? Niečo sa mi marí že o ôsmej. Jaj máme ešte pol hodinu, zatiaľ aspoň zavolám Jakubovi a najem sa. Ty bez neho nevydržíš ani sekundu, neboj sa uvidíte sa ale  až pri oltári. No dobre. Akurát čo som dojedla došiel kameraman a fotograf. S dievčatami sme sa začali chystať a čas ubehol ako voda a za chvíľu mám stáť pred oltárom s človekom ktorého milujem. Síce sa bojím, ale veď čoho, maximálne povie nie. Jakub si pre mňa prišiel a išli sme na cintorín na hrob mojej mamy aby som jej povedala že jej malé dievčatko sa vydáva, a že mi veľmi chýba.

Už je čas a my stojíme pred kostolom a pomaly kráčame ruka v ruke, bok po boku k oltáru. V pozadí nám spieva zbor a ja len cítim ako mi bije srdce. Už stojíme pri kňazovi. A obaja čakáme kedy odídeme spolu ako manželia. Už hovoríme manželské sľuby a keď sme dopovedali tak kňaz sa spýtal. Nevesta Ela Kovaľová vezmete si tu prítomného ženícha Jakuba Leškanina? Áno. A vy ženích Jakub Leškanin vezmete si tu prítomnu nevestu Elu Kovaľovú? Áno. Tak si vymeňte svadobné obrúčky a prvý mladomanželský bozk. Keď sme vyšli s kostola tak nám ľudia tlieskali.

Už sme na svadobnej hostine, máme aj po prvom mladomanželskom tanci. Ľudia sa zabávajú  a ja som veľmi šťastná. Prešlo niekoľko hodín a prišli ma začepčiť, už mi pomaly dochádza, že naozaj nie som slobodná dievka ale vydatá žena. Už je koniec, ľudia odišli a aj my ideme preč ako manželia, stále tomu nemôžem uveriť.

19.1.2035

Jakub má narodeniny a ja mám prichystané jedno veľké prekvapenie, budeme traja. Jakub je v práci a mám čas aspoň na prípravu celého domu. Už je tu! Spozornela Naty. Jakub otvoril dvere, my sme naňho vybafli a všetci mu začali gratulovať. Ja som išla na koniec, veď ako  sa hovorí najlepšie nakoniec. Tak manžel môj ja ti prajem všetko len to najlepšie, veľa zdravia, šťastia a tak ďalej. Tu máš darček. Ten darček boli dupačky. Keď to uvidel bol prekvapený, šťastný až sa s toho všetkého rozplakal, dúfam že od šťastia. Prešiel čas a nám sa narodil krásny chlapček Oskar.  Keď sa to dozvedela jeho teta Sofia, tak priletela do nemocnici ako prvá, bola celá bez seba a musela si ho vziať do náručia, samozrejme prišla aj naša rodina a kamaráti.  Malý nám rastie ako z vody a čoskoro sa mu narodí sestrička Noemi. Prešli roky a obaja s Jakubom sme zostarli. Máme krásne a zdravé vnúčatá o ktoré sa rovnako radi staráme ako o naše deti, keď boli malé. S Oskara je najlepší právnik a Noemi je pani riaditeľka najväčšej spoločnosti. Tak toto bol príbeh našich  rodičoch. Žiaľ už obaja sú nebohý, obaja ich máme veľmi radi a našim deťom vždy o nich hovoríme len v dobrom.

Raz bol jeden chlapec,

vzťah nebral ako vážnu vec

Načo jednu keď môžu byť dve

prečo dve keď len raz žijeme?

 

Raz bolo jedno dievča.

Tak krásna že to slová nevylíčia

Tak múdra a krásna

A tu ich príbeh začína sa

 

Obaja študenti prestížnej školy

Oboch na pobyt výmenný poslali

Obaja nadšený z novej správy

Obaja dovtedy sebe neznámi

 

Prišiel deň letu daného

Obaja tešiac sa na známeho nového

Na letisko ba priam bežali

Až kým sa tam nevideli

 

Ju premkol smútok mierny

Čakala priateľku a duch ženy

On si v hlave pomyslel

Ona je krásna ju by som chcel

Povedal si že ona bude ľahký cieľ

 

Doleteli na dané miesto

Majestátnosť toho mesta nevyjadrí slov sto

Obaja z letu vyčerpaní

Na svoje izby sa pobrali

 

On rozmýšľal ako začať

Na papier začal niečo písať

Pod jej dvere začal to tiskať

Ešte nebol tak nervózny dievča von pozvať

 

Ona prečítala otázku

Či by išla večer na prechádzku

Hlava vraví jasné nie

No ponuku predsa len prijme

 

Bol krásny večer letný

On vedel že toto nebude večer bežný

Cítil že ona nie je ako iné

Cítil že toto bude iné

 

Sadli si na lúku

Ruka našla ruku

Jej oči žiarili svetlom hviezd

On už vtedy vedel že ich jej chce všetky zniesť

 

Ona našla v jeho vnútri zlaté srdce

Už teraz vie že to jej iného nechce

Dni plynuli a čas sa krátil

No on sa k dverám jej každý deň vrátil

 

Cítil v sebe pocit neznámy

Nechcel byť len jej známy

Ona mu hojila všetky jeho rany

Ich osud bol už dávno daný

 

Ona dovtedy nedobytná

Vedela že s ním byť má

Jej srdce by nezvládlo keby ho nemá

Osud už im určil spoločné rána

 

Prišiel deň letný posledný

Ich odlet bol už za dverami

Jemné slzy striedal plač

Rozdelenie rovnalo sa spáchaniu dvoch vrážd

Zabilo by ich to a v ich životoch vládol by večný dážď

 

Od pristátia prešiel dlhý čas

A oni stretávali sa zas a zas

Delili ich kilometre medzi nimi

No ich láska preniesla by hory

A tak roky pomaly plynuli

 

Z prelietavého chlapca stal sa verný muž

To čo zdobilo ho každý deň bol jednej ženy rúž

A môžete hádať kto bola žena tajomná

Bola to tá ktorá jeho srdce už roky má

 

Ich láska bola ako skala

Pevná, majestátna a nezlomná

Ona bola jeho všetko na tomto svete

On pre ňu znamenal životné šťastie

 

A tak prišiel deň slnečný

Ktorý mal dva životy spojiť v jeden spoločný

Leteli tam kde ich láska príbeh začal

On na móle vo svetle hviezd kľačal

A otázkou na perách hovoriť začal

 

„si moje všetko, si moja láska

Bez teba v temnote strácam sa

Neviem si predstaviť život bez teba

Preto sa pýtam vezmeš si ma?“

 

Ona stála, slov nemala

Nikoho nikdy tak nemilovala

„slová nie sú potrebné

Odpoveď je áno, majme životy spojené“

 

Ich životy odvtedy spojené boli v jeden

Žili len pre seba, žili si svoj sen

Ich lásku bolo cítiť kam prišli

Životom hravo si prešli

 

Roky im pribudli, na kráse ubrali

No na citoch im len pridali

Lásku si naďalej vrúcne dávali

Akoby stále len sedemnásť mali

Tak veľmi sa milovali

 

A tak sa dvaja sebe neznámi

Manželmi na život a na smrť stali

Ich láska prežila medzi nimi

I keď oni sa jasnými hviezdami stali

Musel som sa vrátiť na front. Musel som ich opustiť aj s vedomím, že sa možno nikdy nevrátim. Viem
však, že sa budem snažiť, vrátiť sa ku mojej žene a dcérke, aj keby ma to stálo neprimerané úsilie. Bez
nich môj život nemá zmysel. Ale vráťme sa pekne na začiatok.

Spoznal som ju ako malé dievčatko, ale už vtedy som vedel, že je výnimočná. Často som sa
prehováral, aby som sa jej prihovoril, bol som však zbabelý. Jedného dňa však ona prišla za mnou
a od toho dňa sme sa stretávali takmer každý deň. Keď náhodou nebola na našej lavičke v parku, vždy
so mnou zmietali obavy. Jedného dňa som sa o ňu bál, pretože som o nej dlhší čas nepočul, zašiel
som teda ku nim domov, otvorila mi uplakaná staršia pani. Ako malý chlapec som sa jej spýtal: „Pani,
prečo plačete?“ Ona mi neodpovedala a iba ma objala. Zobrala ma dovnútra, urobila mi čaj a opýtala
sa ma, čo tam vlastne robím. Povedal som jej: „Ja som Matúš a prišiel som za Aničkou.“ Ona mi
odvetila: „Anička teraz spinká, pretože ochorela, ale neboj sa, bude v poriadku.“ Bol som smutný, že
sa musí liečiť, ale vedel som, že je o ňu dobre postarané.

Ďalšie dni sa vliekli, každý deň som čakal na Aničku, no ona nechodila. Vždy, keď ma uvidela jej
mama, tak si ku mne prisadla a chvíľku mi venovala, vždy mi povedala ako na tom Anička je a kedy
bude asi v poriadku. Za ten čas som sa veľa dozvedel aj o jej rodine. Anička mi vždy hovorievala ako
sa majú jej rodičia radi a že raz by to chcela zažiť aj ona. Jej mama mi povedala, že Aničkin otec
zomrel nedávno na fronte. Videl som ako ju to ničí, počul som ako veľmi sa ľúbili a aj som vedel, že to
bola pravá láska. Anička mi síce hovorila len to pekné, ale nikdy sme sa nerozprávali o tej bolesti,
ktorá príde, ak jeden z nich odíde.

Keď už Anička konečne prišla, bol som šťastím bez seba. Objal som ju a sľúbil som jej: „Raz si ťa
zoberiem za ženu!“ Vtedy sa tomu smiala, ale ja som vedel, že to myslím vážne. Ďalšie dni sme sa
stretávali, rozprávali a trávili sme spolu veľa času. Vyrastali sme spolu. A keď sme obaja dovŕšili
dospelosť, splnil som, čo som sľúbil. Zobral som si ju za ženu! Môžem povedať, že sme boli
spriaznené duše, pretože naše porozumenie mnohí nedokázali pochopiť, rozumeli sme tomu iba my
dvaja.

Po čase do nášho spoločného života pribudla dcérka Barborka. Bolo to ťažké, pretože ja som vtedy
pracoval ako kuchár, ale my sme si užívali každú možnú chvíľku, ktorú sme si pre seba ukradli.
Jedného dňa však začala zúriť vojna a ja, aj keď veľmi neochotne, som musel ísť bojovať za svoju zem.
Bolo to najťažšie rozhodnutie, ktoré som kedy musel urobiť, ale inak to nešlo. Jeden deň si užívame
tradičný život a na druhý musím bojovať o svoj život, ale hlavne o svoju vlasť. Každý deň trval ako
večnosť, mali sme veľmi zlé podmienky a ešte horšie bolo, že som nebol v kontakte so ženami svojho
života. Dni sa mi začali zlievať, nevedel som aký je deň, ani mesiac. Jediné, čo ma aspoň trochu
upokojovalo, bolo písanie listov pre ne a čítanie listov, ktoré mi poslali.

Dlhé chvíle v zákopoch si krátim spomínaním. Aj keď to nie je veľmi múdre, inak to nejde. V jeden
deň ma to však takmer stálo život. Postrelil ma vojak, ktorý sa k nám jednoducho dostal vďaka mojej
nepozornosti. Postrelil ma veľmi vážne. Jeho zranenia sa však nedali zjednotiť so životom. Ja som ešte
vnímal, ale cítil som, že ak nedostanem rýchlo pomoc zlyhám a ku svojim dievčatám sa už nevrátim.
Počul som hlasy, nedokázal som však otvoriť oči, postupne som prestával počuť a myslel som si, že je
koniec. Jediné, čo som nedokázal dostať z hlavy boli myšlienky na Aničkiných rodičov a to, že
nechcem, aby sa trápila tak ako jej mama, keď jej zomrel manžel.

Toto som však zmietol zo stola, pretože som sa prebudil v sterilnom prostredí a na moje prekvapenie
som uvidel Aničku aj Barborku vedľa seba. Vtedy som bol šťastný. Bol som mesiac v kóme a mal som
nejaké ťažšie zranenia, ale to mi aj tak nebránilo v tom, aby som povedal: „Všetko zlé je na niečo
dobré.“ A nehľadiac na to, že som mal následky po tomto incidente do konca života, bol to najkrajší
život, aký som mohol prežiť. Neskôr sa nám s Aničkou narodili dvojičky, ktoré nič iné nerobili, iba
hnevali Aničku, ale vedeli sme, že je šťastná a to bolo pre nás najdôležitejšie.

 

Táto vzácna téma je pre nich veľmi súkromná. Boli radi že sa s tým môžu podeliť so mnou.

Akonáhle som sa ich opýtala túto zaujímavú tému hneď sa im vyčaril úsmev na tvári a oči zažiarili sťa slnko.

Všetké to spoločné prežívanie a kopec lásky ktorú zdieľali mne. Len som hľadela, pozorne počúvala priam ani nedýchala ako nemý kameň. Akoby som sa ocitla v mojom budúcom príbehu, vo svojom manželstve. Cítila som sa ako zrkadlo v ktorom sa odráža všetko to láskyplné napätie, zdieľanie svojích romantických cítení ktoré mi s láskou odovzdávali aj milujúce úsmevy a spoločná láska ktorá prúdila medzi nimi.

Spomínali že vždy keď šla táto pieseň na zábave, začala ich chvíľa v ktorej boli vo svojej mysli len oni dvaja ako v tom legendárnom filme ,,Hriešny tanec“. Nevnímali navôkol nikoho, boli spolu len oni. Štyry oči, dve srdcia. Ktoré si dávali navzájom signály na úžasne prepojenie pohybov v ktorých spolupracovalo celé telo. Pomedzi tieto úchvatné pohyby  lietali navôkol aj sladké bozky. Poznala som túto pieseň, no viac ma zaujal jeho preklad. V tých časoch sa moji rodičia neučili angličtinu takže preklad vôbec neriešili ba ani by im nenapadlo si to preložiť.

V určitých odsekoch ma zarazil tento text: ,,Len si pamätaj, že ty si jediná vec ktorej sa neviem nabažiť.“ Hops! Tak to sú drsné slová povedala som si: ,,Ako autor piesne môže poukazať na lásku vecou?“ A k tomu nenásytná láska. Nedáva mi to význam. Z manželského páru čerpáme vzájomnú lásku, sexuálne objatie, obetu. Nie nasýtenie sa z tohto sexualneho hľadiska, aby sme raz z nej neboli prejedení až do neúprimnej lásky. nevedeli sa obetovať, zrieknuť náklonnosti k premožení sa v nenásytnosti. Tú podstatu lásky nenájdeme touto cestou. Som rada za svojich rodičov že mohli spoznať ozajstnú lásku a priviesť na svet štyry milujúce deti.

Mám sa na čo tešiť ak aj ja budem môcť prežívať v manželstve takú čistú lásku.

V gazdovstve na lazoch žilo jedno chudobné dievča s matkou. Matka dcéru vydala za mladého Gabriela, pretože si myslela, že Laura bude so zámožnejším Gabrielom šťastná a veselá, akú ju vždy chcela vidieť. Ale Laura s Gabrielom nebola šťastná, pretože bol na ňu zlý, fajčil a pil. Gabriel zarábal ako námorník, lebo bol silný a vládal robiť ťažkú prácu. Raz sa vybral na dlhú cestu do Ameriky, aby viacej zarobil. Gabriel sa však stratil a Laura o ňom dlho nič nepočula, bol nezvestný. Onedlho Laure zomrela matka a dievča ostalo samo na svete. Jej bratranec Marek šiel navštíviť svojho deda do Ameriky. Náhodou pritom naďabil na Gabriela. Našiel ho s veľmi ťažkou ranou na hlave. Rana bola taká ťažká, že Gabriel si nepamätal na nič, čo sa mu stalo predtým, ako sa zranil. Marek Gabriela doviezol domov ku Laure. Laura sa začala láskavo starať o svojho muža verná prísahe, ktorú mu dala pred oltárom. Laura o svojom trápení skoro nikomu nehovorila, ale predsa sa o tom nejako dozvedel miestny doktor. Raz sa prišiel pozrieť na Gabriela a usúdil, že Laurin manžel má nádej na uzdravenie, ale musel by ísť na špeciálnu liečbu ku jeho priateľovi slávnemu profesorovi medicíny. Táto špeciálna liečba stála veľmi veľa peňazí a tie Laura nemala. Stále verná – začala Laura pracovať a drieť, len aby tie peniaze nejako nazbierala. Začala prenajímať izby, upratovať v kaštieli miestneho zemepána, predávala zeleninu, ktorú si dopestovala vo svojej záhrade, šila veci pre deti a potom ich predávala susediacim mamičkám. Nakoniec našetrila dosť peňazí na liečbu svojho manžela a so svojím bratrancom Marekom ho zaviezla k slávnemu profesorovi na liečbu. Počas liečby Laura svojho muža každý deň navštevovala. Liečba bola úspešná a Gabriel si spomenul, ako sa zranil, aký bol surový a zlý. Vyčerpaná Laura Gabrielovi skromne vyrozprávala, čo preňho celých päť rokov robila. Veľmi sa zmenil a stal sa z neho milý a pozorný manžel. Do roka sa im narodilo prvé dieťa: Stanko. Stanko onedlho dostal ďalších štyroch súrodencov: Vojtecha, Magdalénku, Antona a Timka. Vždy keď išli celá rodina v nedeľu do kostola, všetci čo ich videli, vraveli, že bez Laurinej obetavosti, vernosti a lásky by vo svojej dedine takúto nádhernú rodinu určite nemali.